Situácia Balkánu na konci jednopolárneho sveta

thumbnail

Svet zmieta nové prerozdeľovanie sfér vplyvu veľmocí. Parafrázujúc slová poľského odborníka na geopolitiku Dr. Leszka Sykulského môžeme povedať, že v súčasnosti sme svedkami konca jednopolárneho sveta, ktorý bol po skončení studenej vojny postavený na monopole moci jedného hegemóna. Tento proces obrody či návratu k viacpolárnemu svetu, odborne označovaný ako polycentrizácia sveta, podľa Sykulského sprevádza zápas o nové prerozdelenie sfér vplyvu. Akým spôsobom sa nové trendy odrazia na Balkáne? Súčasťou tohto procesu je aj presun hlavného ťažiska svetovej politiky z euroatlantického priestoru do priestoru pacifického. Súvisí to s nástupom Číny – nového silnejúceho konkurenta, ktorý ako vyzývateľ núti doterajšieho hegemóna koncentrovať svoju pozornosť týmto smerom. Geopolitické posuny majú svoj dosah aj na ďalších hráčov, akými sú Európska únia, ktorá hľadá svoje miesto v novom svete, či obnovené Rusko, ktoré Vladimír Putin vrátil do svetovej politiky, narúšajúc doteraz neohrozenú hegemóniu USA v čoraz globálnejšom rozsahu.

GLOBÁLNA HRA

Novinkou, ktorá tvorí súčasť vyššie spomínaných procesov globálnych zmien a zároveň odráža logiku nového sveta, je prehlbovanie nesúladu vo vzťahoch Európskej únie a Spojených štátov amerických. Európa sa vzďaľuje Amerike ideologicky, na druhej strane prezident Trump, ktorý zrejme zopakuje svoj mandát aj po tohtoročných voľbách, dáva pomerne otvorene najavo, že Európu a jej lídrov nepovažuje za rovnocenných partnerov, že nimi dokonca pohŕda.

Postoj nekonvenčného Trumpa bol pre Európu i Brusel studenou sprchou, ktorá do veľkej miery konfrontovala velikášske predstavy eurobyrokratov o Európe ako jednom z lídrov svetovej politiky s oveľa prozaickejšou realitou. Trumpovo zrkadlo však hovorí, že aj keď je Európska únia stále jedným z ekonomických gigantov sveta, z hľadiska geopolitiky nemá váhu skutočného veľmocenského centra. Jej vojensko-politický potenciál je výrazne ohraničený a dosiaľ najvýraznejšie manifestovaný v podriadenom postavení voči USA a v závislosti od ich bezpečnostného dáždnika NATO. Lenže v poslednom čase Európa stráca aj v svojej hlavnej doméne, ktorú predstavuje ekonomika. Európski lídri v dôsledku ideologického zaslepenia ľavicovo-liberálnymi dogmami totiž postulujú nové trendy a zámery v oblasti alternatívnych zdrojov a zelených technológií, pričom dôraz kladú na environmentálne aspekty na úkor ekonomického rastu. Opantaní vidinou lídrovstva v tejto oblasti, stratiac zmysel pre zdravé vybalansovanie, vážnym spôsobom znevýhodňujú pozície európskych producentov v konkurenčnom boji s ostatnými svetovými hráčmi, ktorí sa v svete tvrdého kapitalizmu držia zdôrazňovania svojich ekonomických záujmov. Neomarxistická obsesia klimatickými zmenami tak Európu robí ekonomicky konkurencieneschopnou voči zvyšku sveta. Zároveň neschopnosť jej lídrov jasne definovať záujem ochrany európskych hraníc spolu s neschopnosťou zreálniť rozsah nadmerných sociálnych benefitov – pôsobiacich degeneratívne ako stimulant pasivity a nechuti k práci u časti domácej populácie a zároveň ako magnet priťahujúci prílev masy neprispôsobivých ekonomických migrantov – pretvára Európu v pomaly sa potápajúci koráb. Nie bezdôvodne preto čoraz častejšie počuť prirovnania súčasnej EÚ k niekdajšiemu ZSSR. Všetky tieto problémy a protirečenia vytvárajú napätia vo vnútri spoločenstva najmä medzi starou a novou Európou.

OTÁZKY BEZPEČNOSTI

Odcudzenie hegemóna a vazala na ideologickom podklade, ktoré nastalo po nástupe Trumpa, zároveň postavilo pred Brusel a európskych lídrov nanovo problém európskej bezpečnosti. Tejto otázky sa chytil ambiciózny francúzsky prezident Emanuel Macron, ktorý ako prvý komplexne nastolil otázku vnútorných štrukturálnych reforiem Európskej únie, ako aj potrebu spoločnej európskej obrany. K tejto problematike sa zaujímavým spôsobom vyjadrili srbskí analytici z Centra pre spoločenskú stabilitu. Podľa prognózy Predraga Rajića má Macron šancu stať sa nastupujúcim lídrom Európy. Lídrom, ktorý bude musieť, ako dopĺňa Nikola Starović, riešiť veľké výzvy stojace pred EÚ, najmä však otázku zachovania jej globálnej relevantnosti v 21. storočí.

Vnútorné rozpory Európskej únie sa výrazne odrazili aj v procese rozširovania zoskupenia smerom na Balkán. Bolo to Macronovo Francúzsko, ktoré v októbri 2019 zamrazilo rozšírenie EÚ o Macedónsko (zámerne neuvádzam nanútený dehonestujúci prílepok severné) a Albánsko s odôvodnením nevyhnutnosti už spomínaných vnútorných reforiem a reštrukturalizácie prístupového procesu. Výsledkom francúzskych požiadaviek bola nová stratégia rozširovania EÚ a prístupových rokovaní s novou metodológiou, ktorú predstavil nový komisár pre rozšírenie EÚ Oliver Varhelyi. Stratégia umožňuje lepšiu kontrolu spĺňania kritérií, ako aj flexibilnosť celého procesu, ktorý nové pravidlá umožňujú na jednej strane zrýchliť v prípade úspešných kandidátov, ako aj pribrzdiť v prípade kandidátov menej úspešných. V tejto súvislosti nemožno obísť ani fakt, že jednou z najväčších bŕzd integračného procesu na Balkáne je nedoriešená otázka Kosova a Metohije. Európska únia napriek snahám, ktoré do tohto procesu investovala, nedosiahla výraznejší posun a bruselské rokovania Prištiny a Belehradu uviazli na mŕtvom bode. Pre neschopnosť Bruselu pohnúť s týmto zástojom prevzal iniciatívu v riešení sporu Washington, ktorý nominoval hneď dvoch špeciálnych vyslancov pre Balkán – Mattewa Palmera a Richarda Grennela, vyslanca pre rokovanie medzi Prištinou a Belehradom, menovaného priamo prezidentom Trumpom. Až po tomto americkom impulze sa rozhýbal aj Brusel. Nový šéf európskej diplomacie Josep Borell navrhol na funkciu špeciálneho vyslanca EÚ pre západný Balkán Miroslava Lajčáka (na jeho schválenie sa však stále čaká). A je to práve Macronovo Francúzsko, ktoré podľa už spomínaného analytika Nikolu Starovića v rámci EÚ nanovo akcentuje potrebu riešenia kosovskej otázky. Macron ju podľa neho pochopil ako globálny problém, ktorý v oblasti diplomacie najvýraznejšie narúša jednotu zahraničnej politiky EÚ. Podľa analytika Predraga Rajića sa Macron priblížil k stanovisku, že pre vyriešenie tohto problému je nevyhnutný kompromis, čím sa aj v rámci Európy opätovne otvorila diskusia o dávnejšie Američanmi postulovanej možnosti predefinovania hraníc Kosova. Podľa neho je Macronov postoj  pochopením axiómy, že v dlhodobej perspektíve je stabilita západného Balkánu odkázaná na dohodu dvoch najpočetnejších národov regiónu – Srbov a Albáncov. Je otázkou času, kedy sa podľa neho k tomuto stanovisku prikloní aj Nemecko.

RUSKÝ NÁVRAT

Aj keď sa na Balkáne dosiaľ najvýraznejšie prejavuje mocenská dominancia USA a vidina pridruženia k EÚ (napriek strate dynamiky integračného procesu), pôsobí stále ako najpríťažlivejší model spoločensko-politického usporiadania, nemožno nechať bez povšimnutia ani stúpajúcu aktivitu Číny a Ruska v regióne. Pokým sa čínska aktivita koncentruje najmä v investično-ekonomickej oblasti a v oblasti infraštruktúrnych projektov, Rusi manifestujú aj svoje geopolitické záujmy. Moskve sa od roka 2005 v rámci návratu na Balkán, sprevádzaného i striedavými neúspechmi (zrušenie projektu Južný tok Bulharmi či strata pozícií v Čiernej Hore a Macedónsku), podarilo vytvoriť stabilné partnerstvo so Srbskom a s Republikou Srbskou. Najnovšia vlna nespokojnosti s čiernohorským režimom a predčasné voľby v Macedónsku dokonca Rusom dávajú šance na ďalšie posilnenie pozícií mimo spomínaných srbských „bášt“. Ich konkurenčnou výhodou je pritom fakt, že realisticky rešpektujú túžbu Balkánu po výhodách eurointegrácií a nekladú pred balkánskych lídrov ultimátum v podobe voľby alebo my, alebo EÚ, naopak prípadné členstvo týchto štátov im núka perspektívu zisku lobistov vnútri euroklubu.

Takže na záver, prejavy polycentrizácie na Balkáne nie sú zatiaľ síce výrazné, možno však badať náznak vyvažovania jednostrannej dominancie, a tým aj zvýšenie šancí na spravodlivejšie riešenie problémov, napríklad v Kosove.

Martin JARINKOVIČ – Karikatúra: Ľubomír KOTRHA



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.