Gorazd ZVONICKÝ patrí do galérie bardov, čo niesli fakľu pravdy a ideálov národa. Keď sa druhého augusta 2020 hlahol nového zvona prvýkrát niesol ponad Močarany, s láskou a úctou si rodáci Gorazda Zvonického pripomenuli tohto básnika a významnú osobnosť slovenských národných dejín i katolíckej moderny, kto jasná, prístupná a nevyumelkovaná reč umožňuje každému pokochať sa na plodoch, ktoré sa zrodili v srdci zanietenom láskou k Bohu a národu. Umelecké tvárne prostriedky, ktorými Gorazd Zvonický okrášlil svoje verše – obrazy, prirovnania, metafory, symboly – pochádzajú z repertoára nie cudzieho slovenskému, kresťansky formovanému milovníkovi poézie. Stavba verša, lahodný rytmus a pravidelný rým idú ruka v ruke s krištáľovo jasnou myšlienkou.
■ IMPERATÍV SVEDOMIA
Túto myšlienku Zvonický vyslovuje otvorene, podriaďujúc sa vnútornému imperatívu svedomia, proti ktorému niet odvolania. Starozákonní proroci symbolickými gestami, predpoveďami i bezohľadnými oznámeniami Jahveho vôle hýbali stojatými vodami vo vyvolenom národe, rušili pohodlie kráľov, pohlavárov a neraz si na svoje hlavy pritiahli blesky ich hnevu. Aj v slovenskej literatúre vznikli Krvavé sonety a ozval sa Hlas krvi. Zvonický pripojil svoje Výkriky, keď mu nedalo mlčať. Lebo cítil povinnosť písať za tých, čo nepísali, lebo si písať netrúfali alebo písať nemohli. Svojím básnickým dielom si zaistil čestné miesto v galérii bardov, ktorí niesli fakľu pravdy a ideálov svojho národa po ceste jednoznačne slovenskej a kresťanskej. Aká dlhá bola cesta Gorazda Zvonického z Močarian na Národný cintorín v Turčianskom Svätom Martine? Michalovce, Šaštín, Trnava, Podolínec, Turín, Buenos Aires, Rím...
■ PEVEC BEŽENCOV
Keď Slovensko ukladalo na večný odpočinok do slobodnej slovenskej zeme slávika nepokorenej slovenskej slobody, pevca bežencov utekajúcich pred prízrakom červenej posadnutosti, tribúna slovenskej štátnej samostatnosti, Gorazda Zvonického, vzdávalo hold saleziánskemu kňazovi, duchovnému otcovi, profesorovi, spoluzakladateľovi Zahraničnej Matice slovenskej, členovi predsedníctva Slovenského ústavu v Ríme, členovi Medzinárodnej mariánskej akadémie, nositeľovi veliteľského radu za zásluhy o Taliansku republiku, najmä však básnikovi a prekladateľovi, ktorý v slobodnom svete, v dobrovoľnom vyhnanstve, žijúc pravde, právu a spravodlivosti, písal o kráse a vytvoril jedinečné umelecké dielo, ktoré je jedným z uholných kameňov nášho národného písomníctva, dielo, ktoré patrilo medzi libri prohibiti, dielo, proti ktorému okiadzači červenej posadnutosti nariadili „bojovať ako s nepriateľským“.
■ MISIONÁR VIERY
Básnik, prekladateľ, pedagóg, kňaz a misionár Gorazd Zvonický, vlastným menom Andrej Šándor, sa narodil v Močaranoch (dnes súčasť Michaloviec) ako piate z ôsmich detí. Vyrastal v chudobnej roľníckej rodine. Ako dvadsaťročný narukoval do Levoče, kde ho v roku 1938 zastihla mobilizácia. Po návrate z vojenskej služby dokončil štúdium na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne. Po štúdiu filozofie v Trnave a teológie vo Svätom Beňadiku (dnešný Hronský Beňadik) bol v roku 1948 vysvätený za kňaza. Prvý rok pôsobil v trnavskom seminári a po jeho zrušení v roku 1949 sa stal správcom saleziánskej farnosti v Michalovciach, kde sa stal terčom proticirkevnej kampane. V roku 1950 sa dostal do izolačného tábora v Podolínci, v auguste sa mu však podarilo odtiaľ utiecť a koncom roka odišiel do emigrácie. Po krátkom pobyte v Ríme odišiel v roku 1951 do Buenos Aires, kde dvanásť rokov pôsobil ako kňaz. V roku 1963 sa vrátil do Ríma a svoje pastoračné skúsenosti vložil do pedagogickej práce s kňazským dorastom. V tom čase vznikol v Ríme Slovenský ústav sv. Cyrila a sv. Metoda, ktorý vydával aj edíciu Lýra a Gorazd Zvonický bol jej vedúci redaktor. Spolupracoval aj so slovenskými exilovými emigrantskými časopismi a novinami.
■ SEJBA SLOVA
Začiatky jeho literárnej tvorby siahajú do druhej polovice tridsiatych rokov minulého storočia. Básnické prvotiny publikoval už počas štúdia v Šaštíne v časopise Ozvena, neskôr prispieval do časopisov Rozvoj, Don Bosco, Saleziánske zvesti, Mládež a misie, Slovenské pohľady a Kultúra. Už pred odchodom do emigrácie vyšla cyklostylom jeho prvá básnická zbierka Sejba perál (1943) a zbierkou Mýtnik pred Madonou (1948) sa skončila básnikova knižná činnosť na Slovensku. Jeho prvá exilová kniha veršov vyšla pod názvom S ukazovákom na mraku (1958) a postupne vydal ďalšie: Prebúdza sa zem (1964), Na jubilejné víno (1965), Slnko ma miluje (1967), Prekutávam lovištia (1968) a iné. Poslednými troma zbierkami básní, ktoré knižne publikoval, sú verše Napárať čím viac lyka (1978), Obolus (1985) a Smer Mariánska hora (1988).
■ ÚVAHY O VERŠOCH
Podľa Gorazda Zvonického báseň a poézia vôbec môže sa uberať pomedzi dve krajnosti, ktoré sa ľahko zmenia na úskalia: jasnosť a záhadnosť, myšlienková vyhranenosť a nezmyselnosť, didaktická jednoznačnosť a nezrozumiteľnosť. Prvú krajnosť radi pranierujú literárni kritici a na druhú si ťažkajú čitatelia.
Vnímanie poézie Gorazdom Zvonickým si môžeme priblížiť vo viacerých jeho myšlienkach. Mienil, že poézia sa nesmie vyjadrovať jednoznačne. Tým by prestala byť umením a zmenila by sa na poučku, pravidlo, teorému, zákon. Preto čím je viacznačnejšia, tým viac je poéziou. Čo však neznamená, že je tým viac poéziou, čím je nezrozumiteľnejšia. Mnohoznačnosť a nezrozumiteľnosť nie sú synonymá.
Každý normálny človek musí niečo vnímať z umenia, aspoň to minimum, to jest že pôsobí na jeho city, že mu lahodí, že sa mu páči, že vyvoláva v ňom rozpoloženie, ktoré presahuje rámec všednosti. Nezáleží na tom, koľko z neho vníma. Každý má totiž svoj vlastný uhol chápavosti. Keďže báseň nemá byť poučkou, do ktorej sa už nič nedá vsunúť bez narušenia jej rozsahu a platnosti, musí poskytovať možnosť ďalšieho rastu. Kto asimiluje citový obsah básne, kto sa vnoril do básnikovho sveta, kto s ním splynul v inšpirácii, cíti sa schopný – aspoň by sa mal cítiť – rozvíjať, čo prijal.
Pravda, toto rozvíjanie nemá nič spoločné s epigónstvom alebo s plagiátom. Ide tu o osobné vnútorné splynutie konzumenta s produktom, o predĺženie básnika v čitateľovi, ktorý dotvára, dopĺňa, zveľaďuje, čo prijal. A čím viacerými smermi to dokáže, tým podnetnejšia je báseň.
V básni treba počítať s miestom pre čitateľa, pre jeho vnútorný duchovný obraz, pre jeho osudy a sny, pre jeho rany a ideály. On totiž túži v nej nájsť aspoň trochu priestoru, kde by zakreslil nejaký úsek svojej životnej púte, a to bez prílišného hľadania. Nezištnosť, ba altruizmus pohýna básnika k takémuto postoju voči čitateľovi: ja začínam a ty pokračuj! Básnikovo ja a čitateľovo ty majú sa v básni zliať v súzvučné my, a kde chýba toto súzvučné splynutie, tam vari chýba aj poézia, aspoň tá pravá. Prečo sa tak radi opäť započúvame do niektorých básní? Pretože zachytili záchvevy našich sŕdc a naše zážitky, ktoré by nezachytil nijaký zvukový pás. A naopak, sklamaní odkladáme zbierku, v ktorej sme neobjavili aspoň trochu seba.