Slováci sa postavili Hitlerovi a bojovali proti nemu

thumbnail

Povstanie v roku 1944  ešte stále  delí a traumatizuje slovenskú spoločnosť . O udalosti, pre ktorú Slovenská národná rada v jeseni 1948 uzákonila názov Slovenské národné povstanie, sa povedalo a napísalo už mnoho. Jeho hodnotenie je však stále v pohybe a treba ho vidieť v kontexte. Špecifikom aj historickým nešťastím Slovákov bolo, že ich národná emancipácia vrcholila v rokoch 1938/1939, teda v čase, keď strednú Európu ovládlo nacistické Nemecko. Tieto dve osobitné udalosti sa neskôr spájali a politicky zneužívali na protislovenskú propagandu, na spochybňovanie slovenskej štátnosti.

Štrnásty marec 1939 znamenal tak naplnenie samourčovacieho práva národa, ako i záchranu Slovenska pred rozdelením medzi nenásytných susedov. Garantom SR bolo Nemecko. Preto sa sotva mohla vyhnúť zapojeniu sa do jeho vojenských ťažení či „riešenia“ židovskej otázky. Existencia SR značila historickú skúsenosť, že svoju krajinu si dokážu Slováci spravovať sami. Osobitne sa to ukázalo v ozbrojených zložkách (armáda, žandárstvo, finančná stráž), ktoré boli tradične doménou Čechov. Bez nich by sa sotva mohlo pripraviť také rozsiahle povstanie, k akému nakoniec došlo.

lacko martin_historik_300x200Pre Benešovu exilovú reprezentáciu v Londýne, rovnako ako komunistickú v Moskve samourčovacie právo Slovákov nič neznamenalo. Slovensko videli ako súčasť ČSR – pre nich českého štátu. Slováci boli len Česi hovoriaci slovensky. Stav, keď bolo subjektom medzinárodného práva, pokladali len za vynútené provizórium, za dôsledok politiky Hitlera a „ľudáckych zradcov“. Slováci boli podľa nich povinní sa z tohto stavu vykúpiť, očistiť.  „Vstupenkou“ do povojnovej Európy malo byť povstanie. Na jeho uskutočnenie vyzýval ako prvý Beneš, a to už od roku 1939. Pochopiteľne, vtedy to bolo nereálne. No v roku 1944 bola už situácia iná.

■ PRELOMOVÝ ROK

Víťazstvom Beneša bol už podpis jeho zmluvy so ZSSR 12. decembra 1943, ktorou si návrat ČSR veľmi priblížil. Bol to stimul aj pre domáci odboj – o pár dní došlo k prvému pokusu o zjednotenie roztrieštených skupiniek v tzv. Vianočnej dohode. Bolo čoraz viac zrejmé, že Nemecko prehrá a ČSR bude obnovená. Fašistické Taliansko kapitulovalo. Spojenci sa blížili a v Európe vznikali protinemecké povstania. Garnitúra SR bola v bezvýchodiskovej situácii. Usúdila však – a s ňou väčšina národa – že v danej situácii sa nedá prakticky nič robiť, pretože SR je pevne vklinená do nemeckej sféry a pri pokuse o odpor by bola zničená. Časť ekonomických a vojenských elít sa naopak podujala na riskantný krok – pripraviť ozbrojené vystúpenie, ktorým by sa Slovensko prihlásilo tak k víťaziacej antihitlerovskej koalícii, ako aj k obnove ČSR.

■  PRÍPRAVY POVSTANIA

Medzi tých, ktorí sa zapojili do prevratových plánov, boli napríklad národohospodári I. Karvaš a P. Zaťko či minister národnej obrany gen. F. Čatloš. Jeho vojenský plán prevzala i skupina čechoslovácky orientovaných dôstojníkov okolo pplk. Jána Goliana a bratov Veselovcov (Vojenské ústredie), sídliaca v Banskej Bystrici. Na rozdiel od Čatloša sa však neusilovali o uchovanie SR. Čatloš i golianovci si však uvedomovali, že nutne potrebujú podporu sovietov. Tí však namiesto odpovede začali do SR vysielať svoje partizánske skupiny, ktoré vyprovokovali nemeckú okupáciu SR. Tým výrazne poškodili Slovensku i povstalcom. Po vstupe nemeckých jednotiek Vojenské ústredie vydalo pokyn na odpor armády proti Nemcom. Na takmer polovici územia SR sa uchytili orgány nového politického centra, Slovenskej národnej rady, fakticky nový vojnový štát. Štátoprávne sa prihlásil k ČSR, politicky bol však od vlády v Bratislave i v Londýne nezávislý, osobitý. Z vnútorného  hľadiska v ňom prebiehal zápas medzi komunistami a demokratmi. Pre komunistov to bol súčasne nácvik na úplné uchopenie moci, uskutočnené o štyri roky neskôr.

SNP_1_300x200Povstanie sa oficiálne organizovalo pod čs. vlajkou. Povstalecká armáda mobilizovala v mene ČSR, vrátila sa k čs. hodnostiam. Jej oficiálny názov bol Československá armáda na Slovensku a jej organizátori za svojho najvyššieho veliteľa pokladali  E. Beneša. Pokiaľ však ide o masu radových vojakov, tí svoj boj nechápali ako boj za ČSR, ale takmer výhradne ako boj proti Nemcom, ako boj za skoršie ukončenie hroznej vojny.

■ PREVRAT ČI POVSTANIE

Z hľadiska Slovenskej republiky išlo o štátny prevrat. Povstalci odmietli poslušnosť zloženej prísahe, štátu, ktorý stále existoval. Z pohľadu exilových vlád a vôbec stúpencov jednotného Česko-Slovenska to však bol revolučný počin, politický úspech, dôkaz správnosti ich politiky.

Z politického pohľadu dneška malo povstanie bezpochyby svoj význam. Tradície antihitlerovského odboja sú živé od roku 1945 v celej Európe. Slovenskí predstavitelia môžu kedykoľvek smelo povedať: áno, Slováci sa prihlásili do boja proti Hitlerovi, proti nacizmu.

Boľavou otázkou však je, či politické deklarácie vyvážia tisíce mŕtvych a nedozerné materiálne škody. Urýchlilo koniec druhej svetovej vojny v našej krajine? Pomohlo Slovensku, alebo mu skôr poškodilo? Aj pre tieto otázky bude diskusia o ňom ešte dlho aktuálna...

Martin LACKO – Foto: archív SNN


TRI OTÁZKY O SNP pre historika Antona HRNKA

Bez Slovenskej armády by SNP nevypuklo

HrnkoPatrí SNP medzi významný medzník slovenských dejín? 

SNP patrí k najvýznamnejším medzníkom slovenských dejín v minulom storočí. Určilo v pozitívnom i negatívnom zmysle ďalšie osudy Slovenska. Povstanie bolo predovšetkým bojom bežných slovenských ľudí, ktorí sa so zbraňou v ruke postavili na odpor cudzej okupačnej armáde. Politicky bolo snahou časti slovenskej politickej reprezentácie zachovať ideu slovenskej štátnosti v podmienkach, keď víťaziace spojenecké mocnosti unisono uznávali Benešovu vládu ako predstaviteľa Slovákov i Čechov.

Existujú historické názory, že bez vzniku prvej Slovenskej republiky by nemohlo byť vyhlásené ani SNP.

O tom nemôže byť žiadnych pochýb. Je to historický fakt. Bez existencie Slovenskej armády, jej výzbroje a výstroja; bez existencie politických štruktúr by nijaké povstanie nemohlo byť. Je obrovskou zásluhou vlasteneckých dôstojníkov okolo F. Čatloša, ale predovšetkým ministra zahraničných vecí F. Ďurčanského, že takmer pol roka po vyhlásení Slovenského štátu v marci 1939 vzdorovali nacistickým zámerom na úplné odzbrojenie Slovenska a degradáciu Slovenskej armády na operetný zbor podobný protektorátnemu vládnemu vojsku. Boli úspešní! Bez toho, že sa podarilo zachovať v slovenských skladoch výzbroj a výstroj približne pre desať divízií, bez existencie vycvičenej Slovenskej armády, si vôbec nie je možné predstaviť akékoľvek ozbrojené vystúpenie na Slovensku. Preto je prejavom hlbokého historického bezvedomia, ak niekto nazve F. Ďurčanského nacistom.

Bojovali povstalci v SNP za spoločný štát s Čechmi alebo za slobodu v samostatnom Slovensku? 

Len čo sa dá armáda do pohybu, ťažko sa jej môže jednotlivec vzpriečiť. Preto v radoch povstaleckých vojakov bojovalo množstvo presvedčených ľudákov, slovenských vlastencov, autonomistov a stúpencov samostatnosti, ale aj opačne – čechoslovakistov i úprimných stúpencov spoločného štátu dvoch rovnoprávnych národov.

Zhováral sa Maroš SMOLEC
Foto: SNN


Maroš Smolec_1Prečítajte si názor šéfredaktora SNN na SNP


 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.