Autorka knihy Kronika emigrantky má k Slovensku stále silný vzťah. Ľuba Haviarová-Ružičková odišla do USA spolu s manželom a trojročným synom pôvodne na tri mesiace, ktoré jej manželovi lekárovi poskytla istá nemocnica ako študijný pobyt. Do toho prišiel vstup vojsk Varšavskej zmluvy a rozhodnutie ostať v Amerike. Pani Ľuba sa postupne vypracovala na majiteľku cestovnej kancelárie, no na starú vlasť nezabudla. Jej kontakty so Slovenskom nabrali na intenzite najmä po roku 1989 a napokon vyústili do napísania zaujímavej knihy Kronika emigrantky, ktorú v týchto dňoch vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej. Rozhovor s touto šarmantnou a vitálnou paňou vám teraz prinášame.
- Máte veľmi vycibrený štýl písania. Miestami je dojemné, miestami humorné. Mali ste v minulosti ambície literárne tvoriť či už prózu, poéziu alebo literatúru faktu?
Formálne som nič nepísala. Túto knihu som napísala v angličtine a mala byť určená pre amerických čitateľov, kde aj vyšla. V škole som bola veľmi dobrá v slohu, lenže potom som sa tomu nevenovala. Študovala som, vydala som sa, mala som dve deti, odišli sme do zahraničia a akosi sa ďalej nedalo s tým pokračovať. Až keď mi deti odrástli, povedala som si, že by som mala napísať nejakú históriu pre rodinu, aby vedeli, ako sme žili na Slovensku, kde sú naše korene.
- Kniha je vedená ako denníkový záznam. Viedli ste si denníky? Z čoho ste vychádzali?
Nebudete mi veriť, ale nikdy som si nepísala denníky. No čím viac som písala, tým viac sa mi vybavovali detaily. Úžasné detaily. Ja som si vedela spomenúť na veci, ktoré sa stali pred tridsiatimi rokmi. Úplne jasne som ich mala v pamäti. Ale s niektorými vecami mi pomohol môj nebohý manžel, najmä čo sa týkalo jeho života, predovšetkým zážitkov z vojenčiny.
- Začiatky v Amerike zrejme neboli ľahké...
Boli sme chudáci. Úplní chudáci... Ale ja mám takú optimistickú povahu. Keď sme odchádzali, manžel tam dostal štipendium a jeho výška bola päťtisíc dolárov na rok. My sme si to vtedy prepočítali na česko-slovenské koruny a vyšla nám závratná suma. Tak sme si povedali, že budeme nielen žiť v New Yorku, ale ešte aj zarobíme veľké peniaze. No a prišli sme tam a zistili sme, že to je len podpora, že to je nič, z toho sa jednoducho nedalo vyžiť. Inak nemocnica, kde manžel pracoval, nám zaplatila letenky. Nemali sme ani na letenky, však sme doma ani nemohli mať doláre. A ešte toto sme museli z tých päťtisíc dolárov nemocnici vracať. Ale my sme vedeli šetriť. Jazdili sme metrom, a tak sme ušetrili.
- Mne z tejto knihy vyplýva, ale nie iba z tejto, aj z iných podobných kníh, že Slováci majú v Amerike dosť vysoké percento úspešnosti.
Máte úplnú pravdu. Môžem vám povedať, že nepoznám Slováka, ktorý by nebol uspel v Amerike! Poznám veľa úspešných Slovákov, biznismenov, lekárov, advokátov. Všetci sa uchytili, lebo my vieme šetriť. My sme tu nevyšli z nejakých bohatých pomerov, vždy sme museli šetriť aj doma. A to sa prenieslo aj tam na tamojšie pomery. Žiaľ, moje deti už túto vlastnosť nemajú.
- Hovoríte krásnou, čistou slovenčinou. Keď ste písali túto knihu, mali ste niekedy problém nájsť ten správny výraz?
Žiaľ, mala. A moja prvá editorka pani Henterová, ktorú v knihe aj spomínam, mi hovorila, že rozmýšľam anglicky a píšem po slovensky, teda tá stavba vety nebola vždy správna. Doma sme rozprávali po slovensky, deti sú dvojjazyčné. Syn, ktorý sa narodil v Bratislave, mal tri roky, keď sme odchádzali, a potom o tri roky nastúpil do prvej ľudovej bez akejkoľvek znalosti angličtiny.
- Na Slovensko ste sa dostali v sedemdesiatych rokoch ako turistická sprievodkyňa, ale aj ako majiteľka cestovnej kancelárie. Ako to na vás pôsobilo vtedy?
Použijem škaredé slovo – „buzerácia“, ktorá sa začala hneď na hranici. A potom, Bratislava sa mi zdala špinavá. Dnes už nie. Mne sa navyše zdala Bratislava dosť malá, ale keďže som rodená Bratislavčanka, neprekážalo mi to. Lenže môj syn, ktorý bol v Bratislave ako dvanásťročný a porovnával tú techniku, povedal, že toto je doba kamenná. Ale to už je teraz úplne zmenené a v rámci globalizácie je to úplne na rovnakej úrovni ako v Amerike. Akurát môžem povedať, že v Amerike sa veci ľahko vybavujú. Keď máte na niečo právo, ľahko to vybavíte. Tu nie. Tu keď ja mám ísť niečo vybaviť, tak sa musím obrniť pancierom. Napríklad som potrebovala vytlačiť niečo farebne a nikde mi to nevedeli spraviť.
- Vráťme sa k vášmu zámorskému pobytu. Po koľkých rokoch života v Amerike sa zmenil na lepší?
Môj manžel potreboval tri roky na rezidentúru, to znamená, aby sa mohol špecializovať na lekára internej medicíny, a potom ešte ďalší rok alebo dva, aby mohol mať riadnu špecializáciu. Takže polovica sedemdesiatych rokov. Potom to už začalo byť lepšie. Ešte chcem povedať, že v Amerike hrá veľkú úlohu imidž. Napríklad sme sa snažili si kúpiť dom a nemali sme ani na tú prvú splátku. V realitnej kancelárii sa nás opýtali, kde pracuje manžel. Povedali sme, že je lekár. A oni na to, že či máme sto dolárov. My hovoríme, že áno. A oni, že dajte zálohu sto dolárov a dom je váš. Len to, že bol lekár, vzbudilo takú dôveru. Lekári a farári majú veľkú dôveru. Ostatné profesie menšiu.
- A ako to vyzerá s medziľudskými vzťahmi? O Slovákoch sa stále hovorí, že sa málo usmievajú.
Máte pravdu. Neusmievajú sa. Vy ste prvý, čo sa usmieva. Pokiaľ ide o Američanov, sú rôzni. Ľudia žijúci na severe sú na prvý dojem chladní, ale keď sa s nimi viac rozprávate, zmäknú a rozlejú sa ako kečup. Ja žijem južnejšie v Texase a tam sú ľudia takí slušní a takí ústretoví, až sa mi zdá, že to nemôže byť normálne.
- Vo svojej knihe píšete, že ste finančne pomohli veľkej časti vašej rodiny doma. Ako to je, keď porovnáte medzigeneračné vzťahy v Amerike a na Slovensku?
Myslím si, že v Amerike rodičia nepomáhajú deťom až tak ako tu. Tu sa staré mamy, ktoré sú na penzii, celkom venujú vnúčatám. V Amerike to takto nefunguje, pretože mladí ľudia v Amerike keď pracujú, majú dosť peňazí na to, aby si mohli zaobstarať opatrovateľku. A ešte niečo. Dosť sa tam migruje za prácou, a tak rodiny sú často ďaleko od seba. Ja som jedna z tých šťastných, ktorá má deti desať-pätnásť minút od domu, kde bývam. Ale Američania často robia raz do roka stretnutia celej rodiny, keď pricestuje na jedno miesto celé príbuzenstvo. No taká fyzická pomoc a väzba v rámci rodiny, ako ju poznáme u nás, u nich nie je.
- Odkaz vašej knihy by som zhrnul do vety: Nezabúdajme na to, čo bolo, a nebojme sa toho, čo bude.
Presne tak. Práve na to som chcela poukázať, že keď chcete, tak môžete dokázať v Amerike všetko. Len treba mať víziu. Na druhej strane, každý by si mal pamätať, odkiaľ je. Veď prečo by sme mali zabúdať na svoje korene? Prečo by sme mali zabúdať na to, odkiaľ sme prišli? Môžeme to použiť aj ako výhodu pre svoj budúci život. Ja som sa na Slovensku naučila určitý spôsob života, ktorý mi veľmi pomohol v Amerike. Nikdy nezabudnem na to, odkiaľ som prišla. Nikdy.
Zhováral sa Maroš M. BANČEJ ‒ Foto: autor