ANALÝZA
Žijeme v časoch, keď tanky oveľa efektívnejšie nahrádzajú banky. Horúce predvolebné leto roka 2019 je okrem iného v znamení horúčkovitej prípravy na voľby, ktoré sa uskutočnia 29. februára 2020. Médiá im už dnes začínajú pripisovať priam „osudovú dôležitosť“, podobnú tej, akú mali voľby v roku 1998. Pred slovenskou spoločnosťou vraj stojí zásadné rozhodnutie, ktoré predurčí, či naša spoločnosť ešte nadlho ostane v stave, keď reálnu politiku ovládajú oligarchické štruktúry, kde už roky prežívame „únos štátu“ a podobné floskuly. Realita je, samozrejme, iná.
Slabnúcu moc starých oligarchov chcú vystriedať noví, akože „dobrí digitálni“ oligarchovia. Súčasná vládna garnitúra, ktorej stratégia získavania podpory je okrem iného založená aj na redistribúcii rastúceho bohatstva spoločnosti (rôzne sociálne balíčky), má byť nahradená, neoliberálnym konceptom, ktorý v značnej miere okreše štát, výrazne pomôže tým najbohatším, asi trom percentám, a tí ostatní budú niesť náklady tohto experimentu napríklad podstatne vyššou spoluúčasťou pri zdravotnej starostlivosti, masívnym spoplatnením verejných vysokých škôl a, samozrejme, zrušením všetkých sociálnych balíčkov.
■ NÁVRAT K DZURINDIZMU
Esenciálnym príkladom, ako sa má hodnotovo preformátovať naša spoločnosť po voľbách 2020, je príklad programovej vlajkovej lode lídra reforiem SaS. Ľuďom s príjmami okolo osemsto eur sa zníži daňová odvodová povinnosť asi o tridsať eur mesačne, čo bude kompenzované zrušením všetkých sociálnych balíčkov (obedy či vlaky zadarmo), masívnym zvýšením spoluúčasti pri zdravotnej starostlivosti či už spomenutým školným na verejných vysokých školách. No a, samozrejme, najviac na tom budú profitovať tí najbohatší. Ak by sa totiž naozaj zaviedol odvodový bonus pre ľudí s príjmom tritisíc eur, znamenalo by to pre nich úsporu osemsto eur. Nastal by teda stav veľmi podobný tomu, aký Slovensko zažívalo v čase zenitu „kaníkovsko-miklošovských reforiem“.
Aj preto, že tento scenár nášho vývoja je známy a možný, vedie to k formovaniu programových a politických alternatív. Uvedomujúc si, že médiá stredného prúdu budú „hrať na túto zmenu“ bez akýchkoľvek pravidiel s cieľom otočiť kormidlo smerovania našej spoločnosti pred rok 2008, keď sme zažili najväčšiu ekonomickú depresiu od roka 1929, je asi naozaj najvyšší čas prichádzať s ucelenou programovou alternatívou.
Práve táto skutočnosť bola okrem iného aj jednou z hlavných motivácií na založenie novej radikálne (rozumej principiálne) ľavicovej strany Eduarda Chmelára Socialisti.sk. Ešte predtým však Eduard Chmelár publikoval dva zásadné texty zaoberajúce sa súčasným postavením ľavice na Slovensku, ale všeobecne aj v celom vyspelom svete. Prvý text pod názvom Perspektívy ľavicovej politiky uverejnil 6. júna 2019, druhý pod názvom Nastal čas byť radikálny, antisystémový a populistický zase 26. júna 2019. V oboch deklaruje všeobecne známe skutočnosti. Ľavica, aj tá sociálnodemokratická, zlyháva. Rezignovala na zásadnú zmenu spoločnosti, respektíve na postupnú a demokratickú premenu kapitalizmu na demokratický socializmus. Namiesto toho sa usiluje len mierne reformovať kapitalizmus či už tlakom na ako-tak spravodlivejšiu redistribúciu bohatstva spoločnosti, alebo už progresívnym zdanením či rôznymi sociálnymi balíčkami, ale podstata spoločnosti ostáva zachovaná. Tým vlastne umelo predlžuje životnosť a životaschopnosť kapitalizmu. Po páde východného bloku navyše akoby stratila víziu, prijala liberálnu agendu a svojim tradičným voličom sa odcudzila.
■ ŠANCE ĽAVICE
Chmelár vidí šancu ľavice v zásadnej zmene vlastníckych pomerov, respektíve v transformácii podnikateľských subjektov na model ekonomickej demokracie. A práve to je najväčšia slabina jeho vízií. V politike nie je nič horšie, než sľubovať nesplniteľné. Iste, časť hrubo populistických politikov si na takejto stratégii založila politickú živnosť ‒ od nechutne gýčovitých dvojnásobných platov Mikuláša Dzurindu až po nekonečnú sériu lží Borisa Johnsona či Donalda Trumpa. Je to krátkodobá stratégia, ktorá môže z času na čas vyjsť, ale dlhodobo nositeľa takejto politiky akurát tak zdiskredituje.
V ostatných tridsiatich rokoch totiž žijeme v spoločnosti, kde sa nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva stala absolútne akceptovaným fetišom. Zmena vlastníctva je možná len pri presne špecifikovaných okolnostiach, pri jasne definovanom verejnom záujme a za adekvátnu náhradu. A práve tu vzniká kardinálny problém. Povedzme, že by sme vedeli sformulovať verejný záujem pri transformácii ekonomickej štruktúry spoločnosti, ba dokonca by sme si to aj obhájili pred ústavným súdom. Ostáva tu adekvátna náhrada, ktorej výšku by určili medzinárodné arbitráže. A tu sa celý koncept končí. Takáto transformácia je absolútne nereálna, keďže, odhliadnuc od skutočnosti, že na zásadnú transformáciu spoločnosti by nestačilo mať jednoduchú, ale až ústavnú väčšinu, čo je politicky absolútne nereálne, až vyše osemdesiat percent nášho exportu sa tvorí v transnacionálnych firmách, teda firmách s inou než slovenskou vlastníckou štruktúrou.
Nakoniec si treba uvedomiť, ako veľmi je Slovensko zraniteľné. Ako člen eurozóny by sme pri podobných experimentoch mohli skončiť ako Grécko. Iste si mnohí pamätajú, ako prvá Tsiprasova vláda odmietla v referende diktát takzvanej Trojky. Európska centrálna banka obmedzila gréckym bankám príliv hotovosti, čo viedlo ku kilometrovým radom pred bankomatmi a hrdé Grécko bolo veľmi skoro spacifikované. Ukazuje sa, že žijeme v inej dobe, v dobe, keď na ovládnutie spoločnosti netreba ako pred päťdesiatimi rokmi tanky, tú istú úlohu, a dovolím si povedať, že ešte efektívnejšie dnes urobia banky.
■ KRÍZA ĽAVICE
Čo teda robiť? Na začiatok si musíme povedať, kde sa dnešná ľavica nachádza a prečo je v kríze. Po páde východného bloku sa dostala sociálna demokracia na scestie. Masívne, a dokonca organizované robotnícke hnutie sa čoraz viac stávalo fikciou. A vtedy prišlo fatálne zlé rozhodnutie, že gro ľavicovej politiky sa od nájomne pracujúcich presunulo k obhajobe práv menšín ‒ sexuálnych, etnických či náboženských. Európska sociálna demokracia prebrala liberálnu politickú agendu, čím sa odcudzila svojim tradičným voličom, ktorých v značnej miere prebrala krajná pravica.
Na začiatok treba mať schopnosť formulovať problémy, ktoré sú dnes fatálne a ktoré treba riešiť. Na začiatok by si mala ľavica položiť otázku, ako je možné, že za posledných tridsať rokov sa HDP na hlavu občana zvýšilo približne trikrát, pričom reálne platy väčšiny obyvateľstva v podstate stagnujú alebo rastú neadekvátne k masívne sa zvyšujúcej produktivite práce? Je normálne, že podľa Oxfamu malo v roku 2014 šesťdesiatjeden najbohatšíchľudí toľko majetku ako tri a pol miliardy najchudobnejších? A tento proces ďalej akceleroval, keďže v roku 2017 to bolo už štyridsaťtri ľudí a v roku 2018 dokonca len dvadsaťšesť. Ako je možné, že žijeme približne v trikrát bohatšej spoločnosti než pred tridsiatimi rokmi, ale verejné statky a služby, ktoré boli vo vtedajšej spoločnosti úplne samozrejmé, napríklad bezplatné vysoké školstvo, dnes už vôbec samozrejmé nie sú? Ako je možné, že sme sa dostali do situácie hypotekárneho otroctva, keď cena trojizbového bytu v Čechách je vo výške 11,4-ročných platov priemerne zarábajúceho človeka? Ako je možné, že priemerná splátka hypotéky za trojizbový byt v Prahe už prekročila tridsaťtisíc českých korún, pričom až dvadsaťpäť percent nových bytov v Prahe si kupujú cudzinci ako investičné byty? Ako je možné, že pri takej bohatej spoločnosti sa nám tu znova vracia fenomén chudobný zamestnaný, čo je fenomén, ktorý vo vyspelých západných spoločnostiach vymizol na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov?
Toto sú hlavné výzvy pre ľavicu. Je jasné, že Slovensko je semiperiféria a komplexné riešenia nevzídu zo strednej Európy. Ľavica však musí byť koncepčne a programovo pripravená a čakať na okno príležitostí. Posledné takéto okno príležitostí tu bolo v roku 2008 pri celosvetovej ekonomickej depresii. Ostalo nevyužité, pretože ľavica neponúkala jasné, jednoznačné a uskutočniteľné riešenia.
Ľavica je dnes v stave, keď musí prísť s komplexnými a presaditeľnými riešeniami. Musí vymyslieť reálny a dostatočne fungujúci systém, ktorý súčasný oligarchický kasínový kapitalizmus nahradí. A musí asi čakať na ďalšiu hlbokú krízu, keď získa politickú silu a legitimitu, aby ho aj naozaj presadila. Posledná kríza či dokonca depresia sa totiž niesla v znamení socializácie strát a privatizácie ziskov a práve to, že ľavica niečo také pripustila, bolo najväčšou reputačnou stratou, akú mohla utŕžiť.
Roman MICHELKO - Karikatúra: Ľubomír KOTRHA