Myseľ od útlej mladosti mal Štúr najvrúcnejšie zaujatú osudmi svojho kmeňa. Po celý tento rok si pripomíname dvojsté výročie narodenia jedného z najväčších synov slovenského národa ‒ Ľudovíta Štúra. Väčšinu svojho krátkeho života, veď sa nedožil ani celých štyridsaťjeden rokov, zasvätil vyšším ideálom, najmä tomu, aby vytvoril, ustanovil slovenský národ. Sám o sebe v diele Slovanstvo a svet budúcnosti napísal „... Myseľ od útlej mladosti najvrúcnejšie zaujatá mi bola osudmi nášho kmeňa.“ Štúr bol novinár, básnik, filológ, filozof, estét, poslanec, priam politológ, povedané dnešným slovníkom. Mal výborný prehľad v rôznych oblastiach života. Svet Slovanov ako širší rámec existencie vlastného národa zákonite nemohol uniknúť jeho pozornosti. Slovanov v spomínanom spise charakterizuje ako „... národ v Európe počtom najväčší, je rozbitý ... všade len víťaznú káru cudzincov ťahá, iba ako materiál na pohodlné stavby pre iných slúži, a za odmenu za to všetko je potupou zasypaný, hanobením obhádzaný...“.
Štúr mal všetky predpoklady na to, aby dobre poznal slovanský svet: vysoký stupeň inteligencie, záujem, hovoril viacerými cudzími jazykmi a veľa cestoval.
■ ZÁĽUBA AJ NUTNOSŤ
Ľudovít Štúr veľa a napokon aj rád cestoval. Po Slovensku, ale i v rámci habsburského mocnárstva – Praha, Hradec Králové, Pešť, Viedeň; tiež po cudzine –Nemecko, Záhreb. Prvou zaznamenanou väčšou cestou po Slovensku je tá z roku 1836 po Nitrianskej stolici, ktorej cieľom bolo nájsť a zapojiť do národného života vidiecku inteligenciu a schopných jedincov. Posledná známa Štúrova cesta sa uskutočnila v decembri 1854 do Ivanky pri Dunaji k srbskému kniežaťu Michalovi III. Obrenovičovi, ktorý dal Štúrovi peniaze na podporu slovenských dobrovoľníkov v povstaní v roku 1848. Obrenovič mal v Ivanke pri Dunaji majetok; Štúr bol vtedy už pod policajným dozorom v Modre.
■ ZNALOSŤ JAZYKOV
Ľudovít Štúr hovoril viacerými cudzími jazykmi, čo mu otváralo široké možnosti jednak pri štúdiu (v slovenčine bolo vtedy málo odborných kníh) a jednak pri poznávaní cudzích kultúr. Odmalička ho doma viedli k štúdiu cudzích jazykov. Ako dvanásťročného ho otec Samuel Štúr poslal na nižšie gymnázium do Rábu, aby sa zdokonalil v maďarčine a nemčine. Neskôr na evanjelickom lýceu v Bratislave študoval latinčinu, gréčtinu, francúzštinu, maďarčinu, nemčinu. V rokoch 1838 ‒1840 študoval na univerzite v Halle filozofiu a estetiku. Na univerzitu sa zapísal 21. novembra1838. Ide o dnešnú Martin Luther Universität Halle ‒ Wittenberg; za Štúrových čias to bola Universität Halle ‒ Wittenberg.
Je zaujímavé, prečo študoval v Halle, keď pôvodne zamýšľal vybrať sa do Berlína. Jeho pohnútky objasňuje list skalickému rodákovi a národovcovi Boleslavínovi Vrchovskému z polovice septembra 1838. V ňom Vrchovského, ktorý mal už vtedy advokátsku kanceláriu v Pešti, požiadal o finančnú podporu. Štúr mu píše: „Niekam inam sa obrátiť musím. Na Berlín mi ani pomyslieť nemožno pri ohromnej tamojšej drahote, pôjdem teda z prinútenia do Halle...“ A v tejto súvislosti spomína aj Trenčín: „Bratku, ja som nijako nežobral, ani som neprosil o darovanie, ale o vypožičanie peňazí, na ktoré by som bol poslal mojím otcom podpísaný úpis s hypotékou našich v meste Trenčíne sa nachádzajúcich rolí a lúk, ktoré sú však teraz v prenájme.“
K Štúrovým jazykovým znalostiam treba dodať, že hovoril aj viacerými slovanskými jazykmi. V roku 1836 trebárs privítal na zasadnutí Spoločnosti česko-slovanskej v Bratislave poľského hosťa Alexandra W. Maciejowského z Varšavy po poľsky. Štúr sympatizoval s poľským bojom za slobodu. Hovoril aj po srbsky, bol v osobnom a písomnom styku napríklad so spomínaným srbským kniežaťom Michalom III. Obrenovičom a v roku 1842 podporil srbských študentov v Bratislave, aby mali svoju katedru na evanjelickom lýceu, ako to dokladá list českému národovcovi Josefovi V. Staňkovi z 15. januára 1842. Stretol sa s ruským slavistom Izmailom Ivanovičom Sreznevským a písal si s ním. A napokon, Ľudovít Štúr veľmi sympatizoval s najmenším slovanským národom, zvyškom polabských Slovanov ‒ s Lužickými Srbmi. Dlhé roky bol v osobnom aj písomnom styku s viacerými Lužičanmi, najmä s Dr. Klinom, s Jánom Arnoštom Smolerom, so Seilerom.
■ PODOBNÉ OSUDY
Za Štúrových čias Lužica bola, a napokon stále aj je najzápadnejšia bašta Slovanstva. Práve pri Lužických Srboch nachádza Štúr najväčšiu podobnosť s vlastným národom. Oba národy boli malé a dlhé stáročia utláčané dominantným väčším národom: Lužičania Nemcami a Slováci Maďarmi. Štúr sa osobne presvedčil o živote a postavení Lužických Srbov počas štúdia na univerzite v Halle. Na jar 1839 podnikol cestu do Lužíc a napísal potom pre české Květy pútavý cestopis Cesta do Lužíc (vykonaná zjari 1839). Cestopis má rozsah dvadsaťšesť strán formátu A5.
Pre rozvoj národného obrodenia lužických Srbov bola Štúrova cesta do Lužíc významná preto, lebo lužickí vlastenci na Štúrovu radu prijali latinské písmo a český pravopis namiesto ponemčeného.
■ DNEŠOK LUŽIČANOV
Od cesty Ľudovíta Štúra za Lužickými Srbmi ubehlo stosedemdesiatšesť rokov. Zmenilo sa niečo v krajoch polabských Slovanov? Ako vyzerá Lužica dnes? V minulom roku sa mi naskytla príležitosť viackrát navštíviť Hornú Lužicu, preto môžem porovnávať dnešok Lužičanov so stavom, ako ho zachytil pred dávnymi rokmi Ľudovít Štúr. Lužica je región, ktorého najväčšia časť sa rozkladá v Nemecku, menšia je aj v Poľsku. Geograficky ho zo severu vymedzuje rieka Spréva a na juhu česko-nemecká hranica. Člení sa na Hornú a Dolnú Lužicu.
V Štúrových časoch Lužica prináležala Saskému kráľovstvu a Prusku. Dnes sa o územie Lužice delia slobodný štát Sasko a spolková krajina Brandenbursko. Štúr sa v svojej cestopisnej črte Cesta do Lužíc zmieňuje, že v danej oblasti žilo za jeho čias, t. j. v štyridsiatych rokoch 19. storočia, približne osemdesiattisíc Lužických Srbov. Dnes, po sto sedemdesiatich šiestich rokoch, je Lužických Srbov približne rovnako veľký počet ‒ okolo šesťdesiattisíc. Oblasť Lužice obýva spolu s Lužickými Srbmi majoritné nemecké obyvateľstvo. Približne dvadsaťtisíc ich žije v Dolnej Lužici a štyridsaťpäťtisíc v Hornej Lužici. Tá leží bližšie k českej hranici a vyššie zastúpenie Lužických Srbov je tu vďaka tomu, že Hornolužičania zotrvali pri katolíckej viere a bohoslužby sa odbavovali aj po nástupe reformácie (po roku 1517) ďalej v hornolužičtine. Dolnolužičania sa priklonili viac k evanjelickej viere. Reformácia sa šírila v nemeckom jazyku, spolu s náboženstvom akceptovali aj nemčinu, až neskôr sa zaviedli bohoslužby v dolnolužičtine. V Hornej Lužici je doteraz pomerne veľa obcí s väčšinovým lužicko-srbským obyvateľstvom, ktoré zostali katolícke, spomeňme: Wotrow, Baćoń, Njebjelčicy, Padlice, Ralbice-Róžant a ďalšie. Centrom Hornej Lužice je Budyšín (Bautzen), centrom Dolnej Lužice Chotebuz (Cottbus).
■ PERLA SASKA
Štúr vo svojej cestopisnej črte Cesta do Lužíc s očividným potešením cituje výrok budyšínskeho mešťanostu doktora Klina, že „Lužickí Srbi sú najjasnejšou perlou v saskej korune“. Vrelo s tým súhlasím. Lužica je naozaj čarovná a veľmi pôvabná zmena v široko-ďaleko sa rozprestierajúcej nemeckej uniformite. Je to špecifický región a myslím si, že to tak bolo vždy. Prečo? Lebo v Lužici sú prepletené dve kultúry, stretajú sa tu dva svety. Síce oba na vysokej kultúrnej úrovni, ale predsa trocha odlišné. A ako je často overené životnou praxou, práve v rôznorodosti a pestrosti je skrytá soľ života, uniformita človeka postupne unaví. V Lužici sa snúbi slovanská uvoľnenosť, tradície, farebnosť s nemeckou disciplínou a systematickosťou.
V styku s obyvateľmi Lužice Štúr ako citlivý ľudský seizmograf zachytil viacero rozporností medzi slovanským a nemeckým živlom, a najmä sťažnosti Lužičanov na násilné ponemčovanie. Dnes je problém inde. Obe etniká, žijúce v tejto oblasti, kvári skôr ekonomická situácia, ktorá je však pre Lužických Srbov spojená ešte aj so stratou národnej identity. V Lužici dnes nejde o priamočiaru germanizáciu ako v určitých obdobiach v minulosti. Práve naopak, zo strany ústrednej nemeckej vlády a príslušných spolkových krajín sa vynakladajú pomerne značné prostriedky na lužicko-srbské školstvo a kultúru. Dnes sa Lužica borí s hospodárskou germanizáciou, a to najmä preto, že sa v tomto regióne nachádzajú povrchové ložiská hnedého uhlia a kaolínu. Ako všetko aj táto prednosť má svoj rub a líce. Na jednej strane stojí prírodné bohatstvo, ktoré zlepšuje hospodársku situáciu a životnú úroveň obyvateľov Lužice, na druhej strane pre rozšírenie ťažby dochádza k vysídľovaniu a zániku lužických sídel, ba pre hospodársky rast a bohatnutie určitých vrstiev spoločnosti sú ohrozené aj niektoré historické miesta – napríklad najstaršie mariánske pútnické miesto v Nemecku Róžant – pre nálezisko kaolínu v svojej blízkosti. Lužičania dnes často opúšťajú svoje tradičné osídlenia aj z existenčných dôvodov, asimilujú sa s väčšinovým nemeckým obyvateľstvom a strácajú tak svoj jazyk a väzby na lužickú komunitu. Popravde treba dodať, že v záujme hospodárskej prosperity ťažbu nerastného bohatstva na území Lužice podporuje aj predseda vlády štátu Sasko Stanislaw Tillich, sám Lužický Srb, ktorý pochádza z obce Nowa Wjeska a žije v hornolužickej obci Pančicy-Kukow.
■ ŠTÚROVE POSTREHY
Štúra veľmi upútal vzhľad Lužičanov. Aj v ňom nachádza podobnosť so svojím rodom: „ Mužskí sú zväčša urastenej postavy a mocného tela, ženy tiež krásneho vzrastu, očú ‒ ako vôbec u Slovanov – bystrých a prenikavých, sviežich líc, tváre okrúhlej. Biela pleť odiata ešte v národnom kroji, ktorý sa neveľmi líši od obleku našich driečnych Sloveniek...“ Všíma si tiež striedmosť a počestnosť Lužičanov a dokumentuje vlastnou skúsenosťou: Lužičan, ktorého na ceste do Kamjenca požiadal o pomoc pri nesení batožiny, mu nielenže pomohol, ale prijal za svoju službu len časť ponúkanej odmeny, lebo sa mu videlo, že mu Štúr dáva priveľa.
Na potulkách Lužicou si Štúr tiež dobre všimol a zaznamenal nábožnosť Lužičanov. Keby navštívil Lužicu dnes, možno by sa aj začudoval, ako pestro Lužickí Srbi ešte stále oslavujú cirkevné sviatky a koľko zvykov si s nimi pospájali. Vari najpestrejšie prebieha v Lužici Veľká noc, keď sa konajú chýrne veľkonočné jazdy Lužických Srbov.
Približne od konca 15. storočia pretrváva na veľkonočnú nedeľu v Lužici zvyk, že si určité dve (párové) obce oznamujú radostnú zvesť zmŕtvychvstania Krista. Muži oblečení v čiernych zvrchníkoch, s cylindrami na hlave vyrážajú na slávnostne ozdobených koňoch odovzdať radostnú zvesť obyvateľom partnerskej obce. Takýmito párovými obcami sú napríklad aj osady Njebjelčicy a Wotrow. Veľkonočné jazdy sa doteraz konajú medzi vybranými obcami na Hornej Lužici a sú aj v centre pozornosti cestovných kancelárií, ktoré vždy nájdu dostatok záujemcov o túto tradičnú atrakciu Lužice..
■ LUŽICKÝ DNEŠOK
Časy sa zmenili. Lužickí Srbi sú dnes v Nemecku oficiálne uznanou národnostnou menšinou. Ústredná vláda v Berlíne podporuje aktivity Lužických Srbov. V ústave spolkových zemí Sasko a Brandenbursko, v ktorých Lužickí Srbi žijú, je zakotvené, že lužickosrbský jazyk a kultúra sú chránené, to taktiež stojí v školskom zákone. Dnes skôr hospodárske okolnosti spôsobujú vysídľovanie lužicko-srbských obcí a rozptyl a zánik lužického povedomia. Vlády spolkových krajín Sasko, kam patrí Horná Lužica, a Brandenburska, kam patrí Dolná Lužica, podporujú lužicko-srbské školstvo a spoločenské aktivity. Len v Dolnej Lužici funguje tridsaťpäť vzdelávacích zariadení, v ktorých sa deti učia lužickej srbčine: škôlky, dvojjazyčné školy, školy, Dolnosrbské gymnázium v Chotebuzi, pracuje Škola dolnosrbského jazyka a kultúry pre vzdelávanie dospelých. V hornolužickom Budyšíne stále existuje lužicko-srbské gymnázium, to isté ako za Štúrových čias. V celej Lužici sú rozšírené škôlky Witaj systémom vnorenia sa do jazyka pri hre. V Budyšíne pracuje vydavateľstvo Domowina (založené v roku 1912), ktoré vydáva za podpory štátu knihy v lužickej srbčine. Na Lipskej univerzite, kde za Štúrových čias pracovalo srbské tovarišstvo, dnes funguje Ústav sorabistiky na pestovanie jazyka a kultúry, na jeho čele stojí doktor Edward Worner.
Je tu ešte jedna zaujímavosť, ktorú si možno vysvetliť ako znak, že Lužickí Srbi cítia prináležitosť k ostatným Slovanom. V blízkosti lužickej osady Baćoń stojí impozantný Miléniový pomník. Ide o súsošie sv. Cyrila a Metoda, ktoré dali v roku 2000 postaviť katolícki Lužickí Srbi s podporou obyvateľov dvojjazyčnej Lužice ako znak svojej vďaky za dar kresťanskej viery. Zároveň tým veľmi pôsobivo vyjadrili svoju spolupatričnosť k Veľkej Morave a k Slovanstvu vôbec.
Jana JUDÍNYOVÁ ‒ Foto: autorka