Slovenská armáda – rozhodujúca sila povstania

thumbnail

Historik novej generác

Historik Pavel MIČIANIK, pôsobiaci na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, je čitateľovi SNN známy originálnym poukazom na pôsobenie Slovenskej armády a vojakov počas ústupu pred sovietskou armádou na Kryme, ale aj informáciami o ojedinelej konferencii policajných historikov, na ktorej sa zaoberal o. i. obranou proti maďarskej agresii. Keďže je autorom štvordielnej knihy o pôsobení Slovenskej armády v rokoch 1941 – 1944, tentoraz rozoberá jej úlohu a zástoj na prípravách a priebehu Slovenského národného povstania.

Napísali ste zrejme najrozsiahlejšiu dokumentačnú prácu o Slovenskej armáde – po dlhom období je to po prvý raz, keď verejnosť má toľko faktografie a možno po prvý raz vníma paradoxne úspechy tejto armády, ktorá sa dostala až na Kaukaz, kúsok od Tuapse – prečo ste siahli po toľkej matérii, prečo to nevyužil niekto pred vami a čakalo sa vlastne až na XXI. storočie?

K štúdiu pôsobenia Slovenskej armády na východnom fronte som sa dostal vďaka môjmu starému otcovi, ktorý v jej radoch bojoval na východnom fronte. Jeho rozprávanie vzbudilo u mňa záujem, ktorý sa neskôr pretavil do profesie. Táto téma však bola počas socializmu tabu. Aj po roku 1989 sa ľady okolo Slovenskej armády na východnom fronte lámali len veľmi pomaly a ťažko. Vžité stereotypy o jej nespoľahlivosti a dezerciách boli príliš silné. Až v roku 1996 vyšla kniha Slovenská armáda (1939 – 1945) od Ch. Klimenta, no nenaplnila moje očakávania, predovšetkým po obsahovej stránke. Na prelome tisícročí publikoval Jozef Bystrický v časopise Vojenská história rad základných štúdií k účasti slovenských pozemných vojsk vo vojne proti ZSSR. V prvých rokoch nového tisícročia začali svoje prvotiny publikovať aj Martin Lacko a Tomáš Klubert, ktorí prinášali nový pohľad na Slovenskú armádu vo vojne proti ZSSR. V tom čase som sa začal publikovať aj ja.

Všeobecný názor bez ohľadu na režimy bol a je, že to bola vojna nepopulárna, vojaci a dôstojníci ju nikdy neprijali za svoju. Ako ste videli preklenutie medzi odporom či nechuťou k vojne a masívnymi vojenskými ‒ dá sa povedať? ‒ úspechmi v poľnom ťažení?

V prvom rade musím konštatovať, že Slovenská armáda na východnom fronte nedosiahla nijaké „masívne úspechy“. V rámci svojich možností sa však držala veľmi dobre. Slovenskí vojaci obstáli v útoku i v obrane v ktoromkoľvek ročnom období a v akomkoľvek teréne. Slováci šli s nechuťou do vojny proti Sovietskemu zväzu, ktorý si nekriticky idealizovali ako zmodernizované cárske Rusko. Po príchode na Ukrajinu však videli masové vyvražďovanie politických väzňov, zničené kostoly, biedne komunikácie, neudržiavané dediny a mestá. Ľudia boli ubití a veľmi úboho oblečení. Už to mnohým otvorilo oči. Slovenskí vojaci mali medzi vojakmi armád Osi obrovskú výhodu v tom, že sa pomerne ľahko mohli dohovoriť s miestnym obyvateľstvom. Slovenský jazyk je výnimočný tým, že mu v zásade rozumejú všetky slovanské národy. Slováci mali teda z prvej ruky informácie o živote v Sovietskom zväze pred vojnou. Ľahko si tak mohli urobiť o komunistickom režime pomerne presný obraz, pretože to, čo nevideli, im doplnili v rozhovoroch miestni obyvatelia. Dozvedeli sa tak napríklad o gulagoch, metódach tajnej polície NKVD, politizácii škôl a celého verejného života, ťažkej práci v kolchozoch i priemyselných podnikoch za nízke mzdy a bez nároku na primeraný odpočinok atď. Morálka a disciplína slovenských vojakov boli preto spočiatku na vysokej úrovni. Pravda však je, že od roku 1943 už vojaci strácali motiváciu bojovať po boku Nemecka. Nesúhlasili s brutálnou nemeckou okupačnou politikou a po porážke Wehrmachtu pri Stalingrade, Kursku a v severnej Afrike si tiež mnohí uvedomili, že Nemecko vojnu nevyhrá. Niektorí vojaci dezertovali, no hovoriť o odboji alebo o rozklade slovenskej armády na východnom fronte je nezmysel. Do leta 1944 dezertovalo na východnom fronte len 0,6 percenta slovenských vojakov nasadených do vojny proti ZSSR.

Dnes sa tvrdí, že vojenské ťaženie, vojna bola vypovedaná neústavným spôsobom, ako to, že vojsko bolo za deň-dva už pripravené na pochod a útočnú vojnu najprv v poľskom ťažení a potom proti ZSSR?

Ústava porušená nebola, no obišli ju jednoducho tak, že vojnu Sovietskemu zväzu nevyhlásili, len verejne oznámili „pripojenie“ sa k ťaženiu nemeckej armády. Uskutočnila sa tiež „skrytá mobilizácia“. To znamená, že mobilizácia nebola vyhlásená verejne, no záložníci dostali povolávacie lístky. Velenie Slovenskej armády už dva mesiace pred vojnou predpokladalo jej vypuknutie. Cez Slovensko sa totiž presúvali na územie východného Poľska nemecké vojenské transporty. Z ich množstva bolo jasné, že nejde o cvičenie, ale o masívne sústredenie Wehrmachtu na útok proti Sovietskemu zväzu.

Mohli by ste konkrétnymi údajmi priblížiť čitateľovi, čo sa vtedy dialo, čo robili vojaci a dôstojníci v mestách, o ktorých dnes a denne počúvame z médií ‒ v Kyjeve, Dnepropetrovsku, Mariupoli, Rostove na Done a napokon (i keď ste to už raz čitateľom SNN povedali) aj na Kryme?

Nie je jednoduché na takomto malom priestore priblížiť anabázu Slovenskej armády na východnom fronte. Slovenskí vojaci tam zakúsili skoro všetky formy boja v rozličných klimatických podmienkach, s výnimkou polárnych oblastí. Rýchla skupina (brigáda a Rýchla divízia) sa v letných i jesenných mesiacoch v roku 1941 a opäť v lete 1942 zúčastnila na rýchlej pohyblivej vojne, s akou nikto zo slovenských vojakov nemal nijaké skúsenosti a na akú slovenskí vojaci ani neboli patričným výcvikom pripravovaní. Všetko sa museli učiť za pochodu a naučili sa to veľmi dobre, čo viackrát ocenili ich nadriadené nemecké vojenské veliteľstvá. V zime 1941/1942 a na jar 1942 bojovala Rýchla divízia v pozičnej vojne na rieke Mius podobne, ako sa bojovalo na západnom fronte v čase prvej svetovej vojny. V zimných mesiacoch odolala sovietskej protiofenzíve i zimnému ťaženiu, ktoré malo vypudiť votrelcov z územia ZSSR v priebehu roku 1942. Ani raz si sovietske vojská nevynútili rozhodujúci prielom slovenskej obrany, hoci mali až sedemnásobnú presilu! Od jesene 1942 bojovala Rýchla divízia v divokých lesoch Kaukazu, kde sa úspešne zúčastnila na posledných ofenzívnych akciách. Obranu na Kaukaze držala do konca januára 1943, keď usporiadane ustúpila na rieku Kubáň. Odtiaľ ju Nemci stiahli čiastočne letecky a čiastočne po mori na Krym. Napriek známkam rozkladu počas záverečnej fázy ústupu si velitelia udržali kontrolu nad jednotkami i disciplínu, vďaka čomu boli ľudské straty divízie nízke. Na Kryme bola rýchla divízia reorganizovaná na 1. pešiu divíziu. Zaisťovacia divízia pôsobila v rokoch 1941 – 1943 ako okupačný útvar na severovýchode Ukrajiny a v Bielorusku. Nemci ju poslali do priestoru Pinských močiarov, teda do jedného z najťažšie dostupných území. Mala na starosti udržiavanie poriadku, stráženie strategických objektov a dopravných tepien a napokon aj boj proti partizánom. Boje s partizánmi sa naplno rozhoreli v roku 1942. Partizáni spôsobili slovenským jednotkám v niektorých prípadoch ťažké straty. Divízia sa v zime 1942/1943 zúčastnila aj na veľkej protipartizánskej ofenzíve, ktorá bola zameraná proti viacerým veľkým partizánskym zväzkom. Ofenzíva však priniesla len čiastočné úspechy. Partizánov sa zničiť nepodarilo. Niektorí dôstojníci si potom uvedomili, že ich roztrúsené jednotky prežijú, len ak sa s partizánmi dohodnú. Najznámejším z týchto dôstojníkov bol stotník Nálepka, ktorý napokon k partizánom dezertoval. Keď počet dezertérov presiahol tri stovky, Zaisťovacia divízia (premenovaná na 2. pešiu divíziu) bola reorganizovaná na Technickú brigádu. Tú odoslali do Talianska. Posledný bojový útvar na východnom fronte bola 1. pešia divízia. Jej bojový krst v Nogajskej stepi (na juhu Ukrajiny, severne od Krymu) bol fiaskom, keď do sovietskeho zajatia padlo vyše dvetisícsto jej príslušníkov. Jednotky divízie sa zúčastnili v rokoch 1943/1944 na obranných bojoch na Kryme i na rieke Bug, no väčšinou budovali obranné pozície pre Wehrmacht. V júni 1944 bola 1. pešia divízia reorganizovaná na 1. technickú divíziu, čím sa bojové nasadenie slovenskej armády na východnom fronte definitívne skončilo.

Dnes si nikto nespomenie, že Doneck sa vtedy nazýval Stalino a Lugansk Vorošilovgrad, teda vzorovo menami špičkových predstaviteľov ZSSR. Ako to vnímali slovenskí vojaci, neboli ohromení vtedajšou úrovňou v ZSSR, nebola to jedna z príčin, prečo sa dlho nemohli medzi rokmi 1945 – 1989 vyjadrovať o tom, čo tam videli?

Boli ohromení, a to predovšetkým biednymi životnými podmienkami a terorom, v ktorých obyvateľstvo Sovietskeho zväzu žilo. Po návrate z frontu vojaci v kruhu svojej rodiny a priateľov bez zábran hovorili o svojich frontových skúsenostiach. Oni prví pravdivo informovali obyvateľov Slovenska o „komunistickom raji“, ale aj o nemeckom „novom poriadku“. Preto podľa mňa mnohí obyvatelia Slovenska podporili v roku 1944 povstanie proti Veľkonemeckej ríši a v roku 1946 zasa vo voľbách odmietli komunistickú stranu. Situácia sa radikálne zmenila po komunistickom prevrate v roku 1948. O svojich zážitkoch zo Sovietskeho zväzu už potom samozrejme nemohli verejne hovoriť.

Keď ste prešli množstvo materiálu, dokumentov, ako dnes vnímate kľúčový podiel Slovenskej armády a dôstojníkov na SNP, akú úlohu tu zohrali skúsenosti z ťaženia proti ZSSR?

Slovenská armáda bola rozhodujúcou ozbrojenou silou Slovenského národného povstania. Skúsenosti z ťaženia proti Sovietskemu zväzu však boli v povstaní využité len v minimálnej miere. Pri výbere povstaleckého vojenského vedenia totiž nehrali úlohu vojenská profesionalita a skúsenosti, ale politická lojalita čs. exilovej vláde v Londýne. V povstaleckom velení boli dôstojníci bez bojových veliteľských skúseností a tých pár vyšších dôstojníkov, čo mali skúsenosti z východného frontu, dostali vo velení povstaleckej armády podradnejšie funkcie. Ďalší prorežimní dôstojníci boli vyslovene odmietnutí, ako napríklad aj minister obrany gen. Ferdinand Čatloš. Nedošlo teda k zjednoteniu všetkých síl ochotných obrátiť zbrane proti Nemcom, takže nadobudnutý vojenský potenciál nebol v povstaní úplne využitý.

Ako vnímate fakt, že Nemecko dokázalo z popravy konzervatívnych dôstojníkov a presvedčených stúpencov Nemecka, atentátnikov, ktorí však mali podiel na dovtedajších Hitlerových činoch, urobiť kľúčovú pripomienku odboja v Nemecku a my si nepripomíname deň, keď na tom istom mieste, vo Flossenbürgu, boli popravení hneď traja slovenskí generáli?

V prvom rade si treba uvedomiť, že poprava slovenských generálov vo Flossenbürgu nebola dodnes spoľahlivo preukázaná. Nenašli sa o tom nijaké dokumenty, hoci nemecká administratíva pracovala spoľahlivo a precízne až do konca vojny, takže popravu troch generálov by určite „nezabudla“ zaznamenať. Je tiež dosť nepravdepodobné, že by Nemci popravili generálov armády, ktorú uznali za súčasť bojujúcich spojeneckých síl. Napríklad veliteľ poľskej Armie Krajowej gen. Tadeusz Komorowsky, ktorý rozhodol o začatí Varšavského povstania a napokon podpísal kapituláciu Varšavského zboru tejto armády, bol tiež Nemcami zajatý a v zajateckom tábore sa dožil oslobodenia západnými spojencami. Prečo by Nemci popravili Goliana a Viesta a nepopravili Komorowského? Osud slovenských generálov dodnes nie je uspokojivo vysvetlený. Manželka Jána Goliana bola až do svojej smrti presvedčená, že jej muž a gen. Viest zahynuli po vojne v sovietskom gulagu. Na potvrdenie tejto verzie však tiež zatiaľ neexistujú dokumenty.

Spracovali ste masu materiálu, nepodľahli ste miestami zaujatiu pre predmet svojho výskumu, dokázali ste si vytvoriť kritický odstup, alebo vás téma strhla tak ako vašich čitateľov?

Snažil som sa zachovať si zdravý odstup od témy, no do akej miery sa mi to podarilo, musí každý čitateľ posúdiť sám.

Čo je pre vás kľúčové v roku 2014 povedať o Slovenskej armáde v auguste 1944, čo sa ešte dosť dôrazne nepovedalo? Za čo povstala a proti komu bojovala – proti Nemcom, režimu štátu alebo proti štátu samotnému, alebo je to zle položená otázka?

Povstalecká armáda mohla dosiahnuť viac, ako dosiahla. Velenie povstania okolo Jána Goliana však nedokázalo využiť celé územie Slovenska, dostupný zbrojný arzenál Slovenskej armády, ani jej skúsenosti z východného frontu. Proti komu povstalecká armáda bojovala, je jasné, zložitejšie už je povedať, za čo bojovala. Dôvody povstalcov boli rôzne, no najdôležitejšie je, že bojovali proti nacistickému režimu, ktorý svojou zvrátenosťou ohrozoval prirodzený život národov celej Eurázie. Slováci prostredníctvom svojej armády v auguste 1944 uskutočnili prvé masové ozbrojené vystúpenie v moderných dejinách, ktoré sami naplánovali, po každej stránke pripravili a napokon aj realizovali. Táto skutočnosť sa nijako nedá spochybniť a vymazať zo slovenských dejín.

Poznáme počet obetí z radov slovenského vojska a venujeme im náležitú pietu, pamiatku?

Na východnom fronte padlo podľa dobových zoznamov 1 282 slovenských vojakov. Ich mená sú známe, ako aj miesta, kde padli. Všetci majú symbolický pomník na cintoríne v Prešove. V septembri 2012 bol konečne odhalený aj pamätník vojakom Zaisťovacej divízie v Ovruči na Ukrajine a v máji 2013 odhalili v Apšeronsku pri Krasnodare na Kaukaze pomník vojakom Rýchlej divízie. Po sedemdesiatich rokoch tak konečne aj títo padlí majú dôstojné pamätníky. Pamätníkmi pripomínajúcimi SNP je posiate takmer celé Slovensko, no presný počet a mená vojakov a partizánov padlých počas povstania doteraz nie sú známe. To je tiež jeden z dlhov slovenskej historiografie tejto významnej udalosti našich dejín.

Dušan D. KERNÝ ‒ Foto: archív SNN