Krehká slovenská demokracia naráža na egocentrizmus. Tretí rok vlády súčasnej koalície pod vedením Eduarda Hegera a riadením Igora Matoviča sa niesol v znamení rozvratu a chaosu. Vyvrcholilo to vyslovením nedôvery ich vlády 15. decembra v parlamente. Bolo to očakávané a logické. DNA tejto vlády bola jasná hneď po vyhlásení výsledkov volieb 29. februára 2020. Dnes je už celkom evidentné, že transformácia kontroverzného politického rebela Igora Matoviča na predvídateľného exekutívneho politika, ba dokonca štátnika, sa nepodarila. Zároveň sa ukázalo, že ani výmena na poste premiéra počas prvej vážnej krízy kabinetu v roku 2021 nič zásadne nezmenila. Premiér E. Heger je submisívny politik, ktorý zjavne nedokázal brzdiť či mierniť excesy svojho ministra financií. Navonok – najmä smerom k Bruselu a Washingtonu – však vystupoval diplomaticky až zbytočne ústupčivo. Ak by sme sa mali pokúsiť vystopovať začiatok krízy, ktorá v predvianočnom čase kulminovala, tak jej základy môžeme jasne identifikovať pri hlasovaní strán OĽaNO, SME RODINA a ZA ĽUDÍ za takzvaný „prorodinný“ balíček.
- ULTIMÁTUM SAS
Už samotné hlasovanie proti zásadným výhradám vtedy ešte koaličného partnera strany SaS bolo povážlivé. Ale prevalcovanie prezidentkinho veta pomocou Beluského sedmičky, teda parlamentného fragmentu ĽSNS (Ľudová strana Naše Slovensko), ktorý si však za podporu tohto návrhu vypýtal zmeny v zákone, ktoré boli účelovo namierené proti rómskej menšine, zapôsobilo ako ekrazit. To bol začiatok hlbokej politickej krízy, ktorej rozuzlenie sa skončilo návrhom na odvolanie Hegerovej vlády. Insitné reči Michala Šipoša a spol. o tom, že v OĽaNO nevedeli, že to bude problém a že nakoniec za všetko je vinná strana SaS, lebo ten zákon nevetovala, sú argumenty hodné akurát tak ich skalných voličov.
Každopádne, 6. júla 2022 nastala nová fáza koaličnej krízy. Richard Sulík si naivne myslel, že sa mu podarí zopakovať model riešenia z jari 2021. Ultimatívne požadoval rekonštrukciu vlády s tým, že Matovič v nej musí definitívne skončiť. No a práve tam sa ukázalo, že veľmi zle odhadol politickú realitu. Predpokladal, že Heger pochopí situáciu a začne sa správať ako naozajstný premiér. Tento fatálny omyl viedol k tomu, že kríza sa nakoniec vyvíjala úplne inak, ako si to šéf liberálov predstavoval.
Zásadne chybný odhad mal Richard Sulík v dvoch okolnostiach, ktoré ignoroval. Jednak si premiér Heger aj napriek predbežným dohodám (pozn. autora: je verejným tajomstvom, že o kroku Sulíka bol dopredu informovaný) neurobil svoju časť domácej úlohy. Zároveň sa submisívny Heger v tom čase nemohol oprieť o väčšinu poslaneckého klubu OĽaNO, ktorá, naopak, tuto krízu vnímala ako šancu zbaviť sa otravného Sulíka. Ako sa ukázalo, prerátali sa obe strany konfliktu. OĽaNO a ostatná časť koalície si naivne nahovárali, že tým, že strana SaS hlasovala za programové vyhlásenie vlády, je minimálne morálne zaviazaná podporovať ju, aj keď sa ocitla mimo vlády. To bolo naozaj naivné. Zjavná neschopnosť predstaviť si stranu SaS ako opozičnú stranu viedla k veľmi chybným záverom.
- HORÚCE LETO
Vráťme sa však do politicky horúceho leta. Požiadavka strany SaS bola jasná a jednoznačná. Vedenie OĽaNO, až na malé výnimky, zahodilo racionalitu a nahradilo ju servilnosťou voči svojmu lídrovi. Odchod strany SaS bol tak nevyhnutný, a aj keď sa strana SaS istý čas v opozícii hľadala, nakoniec sa vyprofilovala na skoro až štandardnú opozičnú stranu. Treba zdôrazniť, že aj v OĽaNO medzitým prebiehali isté procesy. Už na povestnom teambuildingu v Tatrách zazneli náznaky formovania občiansko-demokratickej platformy. Za odstúpenie Matoviča tam vtedy hlasovali traja členovia OĽaNO: minister životného prostredia Ján Budaj a poslanci Andrej Stančík a Kristián Čekovský. Ako vieme, Stančíka sa zbavili tým, že ho „politicky kúpili“ postom štátneho tajomníka na ministerstve zahraničných vecí, ale jablko sváru už bolo zasiate. V čase, keď bolo jasné, že strana SaS nebude krajne konštruktívnou či dokonca servilnou opozíciou, ktorá vláde odmáva čokoľvek, sa začala formovať občiansko-demokratická platforma, ktorej cieľom bolo formou nátlaku zastaviť najabsurdnejšie rozhodnutia Matoviča a jeho servilnej väčšiny v klube OĽaNO.
- SPOJENÉ VOĽBY
Fakt, že servilnosť k Matovičovi znamená stopku vo verejnom živote, si na vlastnej koži pocítili takmer všetci poslanci OĽaNO, ktorí kandidovali v komunálnych a regionálnych voľbách. Zvlášť trpká pilulka to musela byť pre šéfa poslaneckého klubu matovičovcov Michala Šipoša, ktorého odmietli aj jeho najbližší krajania a nedostal sa ani len do miestneho zastupiteľstva v jeho rodnej Starej Ľubovni.
Okrem teda permanentnej vládnej krízy boli ďalšou politickou udalosťou roka spojené komunálne a regionálne voľby. Ich výsledky boli nejednoznačné. Paradoxne, takmer každý si privlastňoval víťazstvo, ale rozhodne sa nedá konštatovať, že triumfovala koalícia alebo opozícia. V týchto voľbách sa zároveň ukázalo, aké je Slovensko politicky heterogénne. Kým v Bratislave dominovali progresívci, dokonca až tak, že doslova vygumovali klasickú pravicu, na ostatnom Slovensku to nebolo jednoznačné. Na úrovni krajských miest vládla nebývalá stabilita. S výnimkou Prešova, kde sa bývalá primátorka Andrea Turčanová rozhodla neobhajovať svoj post, ho obhájili všetci ostatní primátori. Podobné to bolo aj v župných voľbách. Len v Nitre nastala generačná výmena, keď služobne aj vekom najstaršieho župana Milana Belicu nahradil Branislav Becík. Zároveň sa ukázala relatívne slušná stabilita v poslaneckých zboroch s jednou výnimkou.
Ako sme už spomenuli, kandidáti OĽaNO zažili doslova masaker. Z vyše tridsiatich kandidujúcich poslancov všetci, až na nepatrné výnimky, hanebne pohoreli. Ani jeden z poslancov OĽaNO nezískal mandát v župných zastupiteľstvách. Pohoreli aj „veľké“ parlamentné hviezdy ako podpredseda strany ZA ĽUDÍ Juraj Šeliga, ktorý dostal od svojich krajanov Námestovčanov veľmi trpké vysvedčenie. Zároveň sa ukázalo, že strany so silnými regionálnymi štruktúrami celkom slušne bodovali. SMER ‒ SD, ale i KDH v zásade obhájili svoje pozície a veľmi slušný výsledok mala tiež nová strana HLAS ‒ SD, ktorá aj v komunálnych a regionálnych voľbách ukázala, že s ňou treba počítať. Spojené voľby ukázali zopár trendov. Asi najsilnejším bolo, že akékoľvek spojenie človeka, ktorý kandiduje v tričku OĽaNO, znamená pre daného kandidáta bozk smrti. Je veľmi pravdepodobné, že mnoho kandidátov by uspelo, ak by sa nesprznilo s takou toxickou značkou.
- ODCHOD LIBERÁLOV
Definitívny odchod strany SaS do opozície bol sprevádzaný rôznymi nádejami a nereálnymi očakávaniami. Strana SaS síce vyhlásila, že plánuje byť konštruktívnou opozíciou, no nevydržala sériu útokov, atakov a denunciácií zo strany lídra OĽaNO, čo spôsobilo, že tento pôvodný zámer sa ukázal ako nerealizovateľný. Nominálne Hegerova, v skutočnosti však Matovičova vláda sa naďalej správala tak, akoby disponovala väčšinou, ktorú však reálne stratila. Zdá sa však, že toto nové postavenie si vôbec neuvedomila.
„Freestyle“ pokračoval. Vláda nebola ochotná tak ako každá iná menšinová vláda komunikovať s opozíciou, trpezlivo vyrokovávať podporu pre jednotlivé zákony. Nebola pripravená na kompromisy ani na úmorné rokovania. Naopak, poslanec Milan Vetrák prišiel s tézou, ktorá sa spolieha na to, že mnohé zákony prechádzajú 63 či 65 hlasmi a toľko hlasov koalícia má. Realita ich veľmi skoro dobehla. Opozícia začala veľmi účinne využívať inštitút obštrukcie a pri niektorých sporných zákonoch jednoducho zablokovala parlament. Opozícia, do ktorej už patrila aj strana SaS, dokonca zopárkrát odmietla otvoriť schôdzu dúfajúc, že tak aj tí najslabomyseľnejší koaliční politici pochopia, že ak chcú naďalej fungovať v menšinovom režime, takéto správanie opozícia nebude tolerovať. Bohužiaľ, slovenská politika, ktorú ovláda jediná sila, je totálne imúnna voči akejkoľvek racionalite. Dalo sa tak čakať, že vláda skutočne narazí.
- NEZARADENÍ
Zdá sa, že základnou charakteristikou súčasnej slovenskej politiky je skutočnosť, že nemôže byť v žiadnom ohľade štandardná. Takéto potácanie medzi funkčnosťou a nefunkčnosťou vlády je možné len vďaka existencii takzvaných nezaradených poslancov, pričom niektorí, osobitne Tomáš Taraba, si svoju pozíciu jazýčka na váhach náramne užívajú. Práve na ňom a jeho troch kolegoch stojí a padá väčšina v parlamente, čo už viackrát v reálnych politických rozhodnutiach dokázal. Zvlášť kontroverzne bolo vnímané jeho podržanie najnenávidenejšieho politika na Slovensku Igora Matoviča, ktorý prežil odvolávanie v parlamente len s pomocou neúčasti „tarabovcov“. Jeho vysvetlenie, že tým zabránil návratu strany SaS do koalície, je viac než sporné a celkom určite v tom čase nereálne. Táto možnosť exspirovala 31. augusta, resp.1. septembra 2022. Časť svojich voličov presvedčil, čo sa preukázalo, že prvýkrát sa jeho strana ŽIVOT ‒ Národná strana ocitla v prieskumoch verejnej mienky na úrovni troch percent.
Na časti súčasnej koalície je magická ich snaha, aby napriek hrubému politickému kupčeniu vyzerali ako ľudia, ktorí disponujú morálnou integritou. Bolo by to len smiešne, ale niektorí, zvlášť Juraj Šeliga (ZA ĽUDÍ), ale aj figúrky z občiansko-demokratickej platformy OĽaNO, sa naozaj snažia verejnosť presvedčiť, že podpora tarabovcov ‒ odídencov od Mariana Kotlebu ‒ je pre nich červená čiara a že ak by sa stala realitou, na oplátku by zase oni prestali podporovať koalíciu. Premiér Heger sa tak dostáva do ťažkej dilemy, ale keďže nedisponuje ani štipkou politického talentu, spor sa len prehlbuje a je úplne jasné, že táto situácia sa nemôže skončiť inak ako ich predčasným krachom.
Aj na začiatku aktuálnej krízy nebola snaha naozaj povaliť Hegerovu vládu, ale len usvedčiť zopár farizejov z koalície, osobitne Šeligu a ľudí z občiansko-demokratickej platformy v OĽaNO, z toho, že práve ich reči sa nemôžu viac rozchádzať s ich činmi. Usvedčiť ich malo práve hlasovanie o nedôvere vlády, kde sa malo nad všetku pochybnosť dokázať, že táto vláda visí na šnúrkach od Tarabových gatí. Tomáš Taraba však túto hru nehral podľa Sulíkovho scenára, preto vznikla naozaj vážna kríza. Eduard Heger sa svojím hlbokým nepochopením pravidiel politiky dostal do pasce, ktorá jasne ukázala, že doterajší „freestyle“ už nie je možný.
- AKO ĎALEJ?
V čase uzávierky tohto vydania Slovenských národných novín stála nebolo jasné, ako slovenskí politici vykorčuľujú z ústavnej krízy po povalení Hegerovej vlády. Buď rozhodnúť o predčasných voľbách oni v parlamente, alebo ľudia v referende 21. januára. Plebiscit by však musel byť úspešný. Tesne po páde kabinetu bola jednoznačná snaha, a to na oboch stranách politického spektra, nedať karty do rúk prezidentke. To by malo znamenať, že ani opozícia, ani koalícia nemajú záujem na vláde, ktorú by kreoval prezidentský palác. Z toho by malo vyplývať, že scenár s neriadeným pádom vlády by mal byť až ten posledný. Tak by to bolo v normálnom štáte. Bohužiaľ, na Slovensku to neplatí. Slovensko je už takmer tri roky doslova rukojemníkom neschopných a egocentrických politikov vo vedení štátu. Slovenská demokracia sa ukázala príliš krehká a neschopná porátať sa s osobou, ktorá dokáže permanentne generovať len konflikty.
Roman MICHELKO – Ilustrácia: Andrej MIŠANEK: Ľubomír KOTRHA
POZNÁMKA NA MARGO
O demokracii iba snívame
Bezmála sedemdesiat percent Slovákov je nespokojných s tým, ako funguje demokracia na Slovensku. Priemer Európskej únie je pritom iba 38 percent. Druhí najviac nespokojní sme aj s fungovaním demokracie na európskej úrovni. Ide o pomerne čerstvé zistenia portálu Euractiv.
Slováci sú čoraz nespokojnejší s demokraciou na domácej pôde. Spomínaný prieskum Eurobarometra ukázal, že 67 percent Slovákov nie je spokojných s tým, ako funguje demokracia v našej krajine. Na jeseň pritom takýto negatívny postoj vyjadrilo 63 percent Slovákov, nespokojnosť teda stúpa. Ide o najnegatívnejší postoj k domácej demokracii v celej EÚ. Trend nespokojnosti je výrazne rastúci. Na jar 2021 bola nespokojnosť iba na 56 percentách a horšie na tom bolo iba Bulharsko, Slovinsko, Chorvátsko a Grécko.
Lenže aj priebežný vývoj a trendy nás nijako neupokojujú, naopak, to, že sa takmer všetko na Slovensku hýbe zlým, ak nie neradostným smerom, vníma až 62 percent občanov Slovenska, čo je tretí najvyšší pomer hneď po Grécku a Chorvátsku. Slováci sú nespokojní aj s tým, ako funguje demokracia v Európskej únii. S 53-percentnou nespokojnosťou jej nedostatky vidíme takmer najhoršie z celého spoločenstva; so 60 percentami Slovákov predbehli iba Gréci. K nespokojnosti Slovákov môže prispievať fakt, že sa cítia byť nepripravení čeliť následkom vojny. Na rast cien energií sa totiž cíti byť pripravených iba 17 percent Slovákov, priemer EÚ je 40 percent. Veľmi podobne to Slováci vidia aj s rastom cien potravín. Slováci tiež v prieskume povedali, že následky vojny na Ukrajine už znížili ich životnú úroveň a očakávajú, že to tak zostane aj na budúci rok. Takto to vidí 48 percent Slovákov, ďalších 43 percent ešte následky nepocítilo, ale očakávajú ich. Iba šesť percent Slovákov si myslí, že vojna na Ukrajine nijako nezníži ich životnú úroveň.
Možno tie čísla nekorešpondujú s oficiálnou propagandou a ideológiou vládnej moci a jej straníckych prisluhovačov a hlasovačov v parlamente. Ak si však vláda zo „zástupcov ľudu“ spraví iba poslušné a nemysliace nástroje na prijímanie vláde konformnej legislatívy, potom je tu na Slovensku naozaj niečo s demokraciu „naruby“. Ak sa moc stará iba o blaho strán, ktoré ju v danej chvíli predstavujú, a ich straníckych ideológií, ťažko sa dá hovoriť o akceptovateľnej demokracii. Metóda politického valca je najmä o všeobecnej neslobode. Potom sa niet čomu čudovať, že mu dochádza alebo v závere roka dochádzala para, teda podpora občanov.
„Demokracia nie je panovanie, ale len práca, práca na zabezpečenie spravodlivosti. A spravodlivosť je matematika humanity.“ Pripomínal už Tomáš Garrigue Masaryk. Ako vzdialená je táto jeho téza od praktického politického života na Slovensku! A ako sa čoraz viac v tejto podobe politiky vzďaľuje!
Ján ČERNÝ