Slovenské mediálne eldorádo a jeho prospektori

thumbnail

Vzletné až éterické vyjadrenia o pravde a lži na Fakulte masmédií PEVŠ. Práve pred rokom sa bývalá premiérka Iveta Radičová stala dekankou Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy v Bratislave. Koncom mája usporiadala fakulta medzinárodnú vedeckú konferenciu s názvom Pravda & lož ‒ sloboda prejavu v kontexte moderných technológií. Hlavnú sekciu zastrešovala Radičová, ďalšie dve pedagógovia školy a tretiu redaktor denníka N Vladimír Šnídl. Podľa pozvánky si organizátori konferencie dali za cieľ „diskutovať o aktuálnych problémoch súčasného mediálneho sveta vo vzťahu k dôveryhodnosti a pravdivosti informácií. Chceme skúmať súvislosti medzi prostredím nových technológií a médií, spôsobu prenosu informácií a možných zmien v sociálnych a politických systémoch. Chceme ustanoviť východiská pre prax: vytvoriť platformu pre tvorbu primeraného legislatívneho rámca pre digitálnu súčasnosť  s ohľadom na rovnováhu slobody slova a zároveň primeranej ochrany súkromia“.

NEŽIADUCA SLOBODA

Aké šľachetné ciele, ale prečo si ich kladie súkromná vysoká škola? Nie je vytvorenie legislatívnych rámcov v kompetencii exekutívy a parlamentu? Čože sa tak odrazu súkromný sektor zaujíma o mediálne prostredie? Dokonca jeden z pedagógov školy Martin Kasarda uviedol, že iniciatíva bude pokračovať ďalšou konferenciou na jeseň. A čo viedlo organizátorov konferencie na jej organizovanie? „Nápad sa zrodil preto,“ povedal Kasarda, „lebo cítime istý nepokoj v mediálnom svete, ktorý je konfrontovaný so svetom nových technológií a sociálnych sietí, kde sa ukazuje, že tradičnú mediálnu zodpovednosť nabúrava extrémna internetová sloboda.“ Takže vráťme sa trochu do minulosti. Keď sa v deväťdesiatych rokoch usilovala Mečiarova vláda pripraviť štandardný mediálny zákon, redaktori blízki SME burcovali verejnosť, že vláda pripravuje náhubkový zákon. Že spoločnosť nepotrebuje nijakú reguláciu, novinári sa bez nej zaobídu. Hovorili tak v čase, keď práve garnitúra okolo denníka SME začala agresívne  obsadzovať mediálny priestor a vyrábať z neho nepreniknuteľné geto. Trh s médiami sa stal jednofarebným ako do roku 1989. Celkom na okraji tohto hlavnoprúdového ťaženia živoria noviny, ktoré by mali vytvárať pluralitu médií. A tento uzavretý systém odrazu nabúrali internetové médiá a hlavný prúd pocítil nepokoj...

KTO TO KÁŽE?

Radičová našu súčasnosť nazvala recesiou demokracie. Povedala, že „digitálny vek vytvára obrovské posuny v mocenských vzťahoch medzi jednotlivcami, štátmi a organizáciami a vyvoláva oprávnené obavy o osud jednotlivca, charakter občianskej spoločnosti i vzťah k základným právam a demokratickým zásadám“. Na vzletné slová Radičovej však nemožno naletieť. Bola to jej vláda, ktorá dala vzniknúť kolosu RTVS len preto, aby mocensky ovládla rozhlas aj televíziu. A v súčasnosti, keď technologický pokrok slúži ľuďom, aby si mohli nájsť aj iné zdroje informácií než tie, ktoré ponúka hlavný prúd, sa to odrazu Radičovej a jej názorovej skupine nepáči.Organizátori konferencie jej dali názov Pravda & lož. Jedným z organizátorov bola aj Radičová. Pred piatimi rokmi reagoval na úryvok z jej knižky na sme.sk Richard Sulík a svoj príspevok nazval: Iveta Radičová nehovorí pravdu. Napríklad vyvrátil jej tvrdenie, že 9. októbra 2011 „rokovala s Kollárom, Krajcerom, Miškovom a mnou. Toto tvrdenie nemôže byť pravdivé, keďže Juraj Miškov sa nachádzal v Ázii“. Tiež jej vyčítal, že nedodržala slovo a spojila hlasovanie o eurovale s hlasovaním o dôvere vlády. Na organizovanie konferencie, kde sa hovorí o atribútoch pravda a lož, nemá Radičová morálne právo. Iste si ešte mnohí pamätajú jej výrok z prezidentskej kampane, keď povedala, že morálka je vecou spoločenskej dohody.

Eva ZELENAYOVÁ ‒ Karikatúra: Andrej MIŠANEK