Nestačí hovoriť o chybách, treba už konať! Zvykne sa vravieť, že hokeju a futbalu u nás rozumie každý. V poslednom čase akoby sme mali aj tisícky naslovovzatých politických komentátorov. Najistejšie je však dať na mienku odborníkov. Zdravotníctvo je téma, z ktorej sa už dlho stáva odborný aj politický problém. Požiadali sme preto o rozhovor lekára, niekdajšieho štátneho tajomníka ministerstva zdravotníctva, dnes okrem iného aj podpredsedu Slovenskej národnej strany MUDr. Štefana ZELNÍKA, PhD.
- Dlho bol v najväčšej nemilosti občanov rezort spravodlivosti. Väčšina negatívnych hodnotení a emócií vo vzťahu k fungovaniu štátnej správy sa sústreďovala na súdnictvo. Na čelo rezortov s najviac pošramoteným obrazom sa teraz aj napriek úmornej snahe mnohých pracovitých a čestných lekárov, zdravotných sestier a zdravotníckeho personálu dostalo zdravotníctvo. Aká je vlastne anamnéza slovenského zdravotníctva?
Všade tam, kde nie sú jasné pravidlá (a aj tie sa často menia), vzniká chaos. Mnoho sa v zdravotníctve zmenilo. Rozpočet, ktorý je určený na zdravotníctvo, nepokrýva rozsah zdravotnej starostlivosti garantovaný zákonom. Úhrady za výkony v zdravotníctve nezohľadňujú skutočné náklady na pacienta, a tak pacient s náročnou či drahou liečbou začína byť problémom. V zdravotníctve nie je cenotvorba, sú akési úhrady, ktoré nie vždy zohľadňujú výšku nákladov.
- Na jednej strane tvrdíme, že peňazí je málo – zdravotné poisťovne majú zisk, na druhej strane zdravotnícke zariadenia neplatia svojim dodávateľom, lebo poisťovňa im platí málo – tvoria dlhy a napriek tomu kupujú predraženú techniku, predražené upratovacie služby, stravu pre pacientov a tak ďalej.
Je to normálne? Asi nie. Kto je za to zodpovedný? Kto a komu zveril riadiť rezort a ako sa toho zhostil, nechávam na čitateľoch. Naše zdravotníctvo pred rokom 1990 malo veľmi dobrú organizáciu. Po roku 1990 sa začalo reformovať...; aj keď mnohé veci v ňom fungovali dobre, tie bolo treba zachovať. Pre pacientov aj samotných zdravotníkov je na škodu, že vždy po voľbách vláda menila opatrenia predošlej vlády a vznikali stále nové a nové reformy. Začalo sa hlásať, že trh všetko vyrieši, pritom práve zdravotníctvo je oblasť, kde je potrebné dlhodobé plánovanie nielen ľudských zdrojov, ale aj rozmiestnenia zdravotníckych zariadení s príslušným materiálno-technickým vybavením.
- Verejnosť nie je hlúpa, vie, že sa stalo veľa chýb...
Napríklad zrušenie spádových území a zavedenie slobodnej voľby lekára. Pacient si podľa legislatívy môže lekára vybrať, ale aká je prax? Po prvé, lekár má zdravotnou poisťovňou stanovený limit a nadlimitné výkony mu zdravotná poisťovňa nepreplatí. Po druhé, aj samotná ambulancia má prirodzenú kapacitu – počet pacientov za deň, ktorý môže zvládnuť. Vznikajú dlhé čakacie časy, nervozita atď. Pacient chodí od lekára k lekárovi a veľakrát sa stáva, že mu povedia ‒ už máme prečerpaný limit, skúste inde.
- Ako vnímate informácie o rôznych personálnych prepojeniach výkonných politikov a ich rodinných príslušníkov na najrôznejšie zdravotnícke spoločnosti, dodávateľské firmy, ale aj správne či aké dozorné rady?
Asi by sa patrilo povedať, že je to nemorálne, a tak by sa postupovať nemalo, ale to sú všetko len pekné a prázdne reči ‒ treba konať, a nielen o tom hovoriť. Som presvedčený, že kým sa nezavedie trestnoprávna zodpovednosť s plnou náhradou škody, máločo sa vyrieši. Ak by ľudia boli trestnoprávne postihovaní a museli by nahradiť škodu, iste by sa začali správať inak. Okrem toho, rozhodovať a riadiť by mali morálni ľudia, so skúsenosťami v príslušnej oblasti.
- Nemocnice už boli niekoľkokrát oddlžované a napriek tomu stále vykazujú straty – do zdravotníctva tečie obrovský objem finančných zdrojov, ale vzápätí sa v rezorte rozplynie ako Dunaj vo svojej delte do nezmerateľnej šírky a neznáma. Možno tieto finančné toky sledovať a prekontrolovať?
Napriek nedostatočnému rozpočtu nie vždy sa hospodári v zdravotníckych zariadeniach hospodárne. Predražená technika, predražené upratovacie , stravovacie služby, nákup materiálu a ďalšie. A napriek tomu, že peniaze boli v rámci povinného zdravotného poistenia zaplatené občanmi a zamestnávateľmi, časť z nich skončila ako zisk zdravotných poisťovní. Následkom toho je predlžovanie času čakania nielen v čakárňach u špecialistov, ale aj v nemocniciach.
- Koľkokrát budeme ešte zdravotníctvo oddlžovať z verejných zdrojov? Lebo zrejme k tomuto „riešeniu“ opäť spejeme.
Oddlžovanie nemocníc je veľká nespravodlivosť a doslova nabáda ostatných, aby robili dlhy. Veď kto na to pri oddlžovaní najviac doplatil? Nuž tie nemocnice, ktoré mali poriadok, nekupovali predražené prístroje, šetrili ešte aj na mzdách zamestnancov. Tie boli zadlžené najmenej a, samozrejme, dostali v rámci oddlženia aj najmenej. Každý pracovník takéhoto zariadenia v zdravotníctve musí dať vedeniu otázku: Prečo sme šetrili a prečo šetríme? Ďalšia legitímna otázka je, prečo sa oddlžujú len štátne nemocnice? Peniaze plynúce do štátneho rozpočtu z priamych a nepriamych daní od občanov nie sú peniazmi vlády alebo národnej rady. Sú to peniaze občanov tejto republiky a vláda a parlament by ich mali používať transparentne a spravodlivo tak, aby všetci občania mali z toho primeraný osoh. Ako je potom možné, že sú oddlžované len niektoré zdravotnícke zariadenia?
- Často počúvame, že niektoré vyšetrenia alebo liečba sú stratové, iné sú zase ziskové. Pýtam sa, ako niečo môže byť stratové, ak tú alebo inú činnosť potrebujeme – tu asi zlyháva cenotvorba.
Nijaký výkon či liečba nemôže byť stratová, ak ju potrebujeme, je len zle ohodnotená. Preto už od roku 1995 volám po spravodlivejšom financovaní, a to cez platbu na diagnózu, teda DRG systém ako najtransparentnejší a najobjektívnejší úhradový mechanizmus. Za liečeného pacienta by dostalo zdravotnícke zariadenie zaplatené skutočné náklady, v ktorých je zakalkulovaná aj amortizácia techniky, budov a ďalší rozvoj. Nuž a tí, čo by hospodárili správne, by nemali mať problém.
- Na čo sú vlastne dobré všetky tie správne a dozorné rady, sú to inštitúcie, ktoré by mali na čosi predsa dbať. Systém je smiešny, ak sa ešte aj tam dodržuje princíp – „vyhraj voľby a môžeš všetko“.
Je to v úplnom protiklade odkazu nežnej revolúcie ‒ kde jednou z požiadaviek bolo, aby krajinu spravovali odborníci. Nech ich nominuje aj politická strana, ale predsa ak má niekto o niečom rozhodovať, tak mal by mať o tom nielen teoretické vedomosti, ale aj praktické skúsenosti, mal by byť znalý problematiky – žiaľ, čím ďalej sú to len politicky dosadené akési spriaznené duše s povrchnými znalosťami o organizácii, chode a potrebách zdravotníctva.
- Pozrime sa na zdravotníctvo z pohľadu pacienta. Dlhé poradovníky na endoprotézy, dokonca aj na onkologické liečenie, zákroky proti očnému zákalu, nedostatok špecialistov lekárov a špecializovaných pracovísk, asi nielen fámy o tom, že všetko si treba vopred zaplatiť...
Úplne chápem pacientov, ktorí sú oprávnene nahnevaní. Liečba pacienta v priebehu jeho hospitalizácie môže byť primeraná, drahá alebo veľmi drahá. Nie vždy poisťovňa zaplatí liečbu podľa skutočných nákladov. Stáva sa, že pacient je doliečený, ale oddelenie prekročilo limit, a tak zdravotná poisťovňa vôbec nezaplatí oddeleniu za jeho liečbu. Zariadenie sa dostáva do situácie, keď musí tzv. plánovať a robiť poradovníky na niektoré typy operácií. Pýtam sa tiež, kým chceme nahradiť špecialistov v jednotlivých odborných ambulanciách? Teraz ich začína byť nedostatok, mnohí sú v dôchodkovom veku. Nahradia ich lekári z nemocníc – a tam zostane kto? Je krajne nezodpovedné povedať ‒ však budú nové voľby, nech to urobí nová vláda. Po skončení lekárskej fakulty je čas na to, aby sa stal lekár špecialistom, minimálne päť rokov. To sa nemôže nechať na živelnosť alebo s odkazom ‒ no tak prídu lekári z Ukrajiny alebo Rumunska.
- Ani samotní lekári to nemajú ľahké, tento rok ich opäť čaká zmena v označovaní svojich ambulancií, sami nevedia, či sú sexuológovia, andrológovia alebo urológovia, za preregistráciu ich čakajú poplatky.
Za koncepciu jednotlivých odborov je zodpovedné ministerstvo zdravotníctva a príslušný hlavný odborník v danom odbore, ktorého si vyberá a vymenováva ministerstvo. Je to skutočne otázka na odbornú spoločnosť a hlavného odborníka pri ministerstve zdravotníctva, akú koncepciu odboru predložia. Toto si musia lekári vydiskutovať medzi sebou a na odborných fórach.
- Zmení sa stav zdravotníctva novelizovaním noviel zákonov, prípadne zmenami zákonov cez iné, zdanlivo a zrejme aj reálne nesúvisiace právne normy?
Práve prostredníctvom legislatívy by mal štát uplatňovať štátnu zdravotnú politiku a tá by sa mala robiť nie na objednávku či za súhlasu alebo nesúhlasu akýchkoľvek skupín. Štátna zdravotná politika by mala zabezpečovať pre každého občana dostupnú a na úrovni doby poskytovanú zdravotnú starostlivosť. Zdravotníctvo bolo a má byť budované na spolupráci a odovzdávaní si skúseností. Žiaľ, ako keby materiály pripravovali len úradníci bez spätnej väzby s reálnymi potrebami lekárov aj pacientov. Napríklad sa prijalo opatrenie, že pacient zavolá na rýchlu zdravotnú pomoc, a tú bude mať dostupnú do desiatich minút. Je to z pohľadu laika dobrá spáva. Aká je však skutočnosť? Často však ide o rýchly prevoz pacienta na urgentný príjem. Ale tam už medzitým doviezli ďalších iks pacientov. Kto z nich má prednosť? Nehovoriac o prípadoch, že na urgentný príjem príde pacient sám alebo ho vo vážnom stave privezú príbuzní povedzme s infarktom alebo s iným vážnym stavom. Tí majú smolu, pretože pacient aj keď s ľahším ochorením, ale privezený RZP, má prednosť.
- Možno ešte otázka aj v súvislosti so špecifickou skupinou pacientov – prestarnutých občanov, odkázaných na trvalú opateru – súkromná sféra zlyháva a verejné zdravotníctvo buď nemá kapacity, alebo financie.
Títo ľudia väčšinou pracovali celý život a tvorili hodnoty jednak pre svojich blízkych, ale aj pre celú spoločnosť, preto si zaslúžia aj náležitú pozornosť. Veľa starších ľudí trpí na viaceré chronické ochorenia, najčastejšie kardiovaskulárne, ale aj onkologické, poruchy hybnosti atď. Títo ľudia preto potrebujú komplexnú dlhodobú starostlivosť. Je zlé, ak človek ostane sám bez podpory blízkeho okolia, rodiny, ale aj rezortu ministerstva práce, sociálnych veci a rodiny, ktoré by takúto starostlivosť malo zastrešovať a, samozrejme, s prepojením na dostupnú zdravotnú starostlivosť.
- Máme pocit, že v posledných rokoch sa akosi zabúda na preventívnu a edukatívnu úlohu zdravotníctva voči spoločnosti. Riešime škandály, nedostatky, personálne prepojenia, ale nedávame ľuďom návod, ako zdravo žiť...
Súhlasím, viacerým chýbajú pravidelné relácie na zdravotnícke témy, na témy výživa a stravovacie návyky, užívanie antibiotík, ako predchádzať ochoreniam, ako sa správať pri poskytovaní prvej pomoci atď. Tých je nepreberné množstvo. Relácie či debaty s odborníkmi na vybrané témy by ľudia iste privítali. Občania ak pochopia fyziologické a patofyziologické procesy v organizme, budú viac spolupracovať s lekárom a najmä ak pochopia príčinu ochorenia, budú jej vedieť predchádzať alebo zachytiť ju vo včasnom štádiu.
Zhováral sa Ivan BROŽÍK ‒ Foto: archív Š. Z.