SLOVENSKÉ ŽENY V NÁRODNOM HNUTÍ - Proces emancipácie otvoril dvere k uplatneniu mnohým talentovaným Slovenkám

thumbnail

Máriu RÁZUSOVÚ-MARTÁKOVÚ formovala úcta ku knihe a k tlačenému slovu

V minulosti bol politický a kultúrny prínos žien silne limitovaný dobovými pomermi, ktoré neumožňovali naplno rozvinúť ich individuálny potenciál. S príchodom moderných čias postupne v 19. a najmä v 20. storočí sa s procesom emancipácie stále viac slovenských  žien zapájalo do národno-kultúrneho a spoločenského života.

Slovenská literatúra sa otvárala ženským spisovateľkám postupne. Medzi priekopníčky v druhej polovici 19. storočia môžeme zaradiť Elenu Maróthy-Šoltésovú, Teréziu Vansovú, Marínu Oľgu Horváthovú, Ľudmilu Podjavorinskú či Boženu Slančíkovú-Timravu. V minulom storočí, aj vďaka etablovaniu už moderných vzdelávacích systémov, sa proces zdynamizoval a otvorilo sa okno príležitostí pre množstvo talentovaných literátok. Jednou z nich bola aj Mária Rázusová-Martáková.

■ PODNETNÉ POMERY

Narodila sa 28. júna 1905 v obci Vrbica, dnes už súčasti mesta Liptovský Mikuláš, do národne uvedomelej rodiny, čo sa prenieslo aj na jej členov. Brat Matej (1898 ‒ 1963) bol kníhtlačiar a vydavateľ a Martin (1888 ‒ 1937) významný básnik a prozaik, spomeňme aspoň jeho najznámejšie diela Maroško a Maroško študuje, ktoré boli dokonca sfilmované. Navyše Martin Rázus bol politicky činný ako predstaviteľ nacionálneho krídla Slovenskej národnej strany, presadzujúcej autonómiu Slovenska. Časom sa stal profilujúcou osobnosťou strany, od roka 1929 až do svojej smrti bol jej predsedom. Rázusovej manžel Ján Marták bol literárny historik, publicista a dlhoročný matičný funkcionár. Samozrejme, takéto kultúrne založené rodinné prostredie malo na tvorivú činnosť Márie Rázusovej pozitívny vplyv. V roku 1911 ‒ 1914 navštevovala cirkevnú a štátnu ľudovú školu vo Vrbici a v roku 1915 ‒ 1919 maďarskú dievčenskú meštiansku školu v Liptovskom Mikuláši. V štúdiách pokračovala na dievčenskom učiteľskom ústave v Prešove (1919 ‒ 1923). Potom ako pedagogička vyučovala osem rokov (1923 ‒ 1931) v Dolnom Srní, kde spoznala aj svojho budúceho manžela. V rokoch 1931 až 1933 absolvoval Ján Marták vojenskú prezenčnú službu v Bratislave, kam za ním prišla aj jeho snúbenica Mária Rázusová. Našla si tu prácu a po skončení vojenčiny sa mladý pár presťahoval do Martina. Práve ona a najmä autorita jej brata Martina Rázusa, predsedu Slovenskej národnej strany a známeho spisovateľa, sa zaslúžili o to, že Ján Marták získal zamestnanie v Matici slovenskej v Martine, kde mal pôvodne sľúbené miesto v Slovenskom národnom múzeu, ktoré nedostal. Martin Rázus zdvorilo, ale dosť kategoricky požiadal o splnenie záväzku Jozefa Škultétyho, správcu Matice a podpredsedu Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Aj tu si Rázusová našla prácu učiteľky, lenže v roku 1939 musela pedagogickú profesiu pre ochorenie na kĺbový reumatizmus zanechať. Počas vojnových rokov pracovala ako redaktorka matičnej edície pre deti a mládež Dobré slovo, v rokoch 1946 ‒ 1948 redigovala časopis Slniečko, potom sa už venovala len literárnej tvorbe a prekladateľskej činnosti.

OD JARI DO ZIMY

V roku 1961 sa rodina Martákovcov presídlila z Martina do Bratislavy, kde Mária Rázusová-Martáková po dlhotrvajúcej chorobe zomrela 5. augusta 1964. Spisovateľ Jozef Telgársky o tomto tvorivom manželskom tandeme napísal: „Nemôžeme zabudnúť ani na Martákov podiel na tvorivej činnosti Márie Rázusovej-Martákovej. Bol nielen jej obetavým manželom, ktorý jej pomáhal prekonávať následky ťažkej choroby, čo už samé o sebe predstavovalo neoceniteľnú pomoc. Jeho spolupráca priam znásobovala tvorivé sily tejto významnej autorky diel pre mládež a prekladateľky. Ona sama mu vzdala hold zbierkou ľúbostných veršov.“  Predpoklady na literárnu tvorbu zdedila po matke, ktorá bola známou miestnou pesničkárkou a veršovníčkou, formovala ju rodinná úcta ku knihe a k tlačenému slovu vôbec, ale aj silné zážitky z ochotníckych divadelných predstavení. Jej umelecké sklony od útlej mladosti podporoval najmä brat Martin, ktorý jej umožnil aj učiteľské vzdelanie. Počas pôsobenia v Dolnom Srní začala inklinovať k tvorbe pre deti pod vplyvom ľudových tradícií. Od roka 1928 autorsky spolupracovala s časopisom Slniečko, najúspešnejšie verše zhrnula do svojho debutu pre deti Pestré kvety (1932). Nasledovali veršované knihy Tri rozprávky z Neba (1932),  Hore grúňom – dolu grúňom (1934), Hrdinovia (1935). Prelomovou v jej tvorbe pre deti bola zbierka Od jari do zimy (1939), kde do detskej poézie vniesla metaforu, dovtedy typickú len v poézii pre dospelého čitateľa. Po vojne sa jej tvorba rozšírila v žánroch aj námetoch. Začala písať i pre najmenšie deti s dôrazom na rozvoj ich jazykových schopností. Pridala ďalších sedem zbierok.

DESIATKY KNÍH

Protipólom radostnej poézie pre deti je v autorkinom diele rozsahom skromne zastúpená ľúbostná a reflexívna lyrika autobiografického typu, obsiahnutá v zbierkach Pieseň o láske (1942, tlačou 1957), Svetlo nad horami (1948) a Vyznanie (1956). Predpoklady na epické žánre potvrdila najmä v próze pre deti. Najskôr v súvislosti s redakčnou prácou len upravovala ľudové rozprávky, postupne vytvorila sedem knižiek populárnych autorských rozprávok, niektoré na motívy ľudových povestí (Rozprávky o Jánošíkovi, Junácka pasovačka), iné  inšpirované z detstva jej manžela a jeho rovesníkov (Chlapčekovo leto). Mnohé z nich sa stali súčasťou základného fondu doplnkového čítania pre študujúcu mládež. Od konca tridsiatych rokov sa súbežne s vlastnou tvorbou venovala aj prekladateľskej činnosti z českej, francúzskej, nemeckej a ruskej literatúry. Spočiatku prekladmi hier a libriet pre slovenské divadlá, neskôr prekladala poéziu a prózu pre mládež i dospelých. Dovedna tridsaťtri titulov. Medzi najzávažnejší umelecký počin v tejto oblasti môžeme považovať preklad francúzskych veršovaných drám Cyrano a Hernani. Práca s cudzojazyčnou dramatickou tvorbou ju podnietila v spolupráci s manželom na napísanie veršovanej drámy Jánošík (SND, 1941). Vytvorila aj niekoľko hier pre deti s rozprávkovou tematikou (Spoza rajskej brány, Gajdoš Filúz, Hoja, Ďunďa, hoja).  V práci Rázusovej bola výrazná aj publicistika. Písala literárne profily, kultúrno-spoločenské črty, úvahy, prednášky a správy. Prispievala do detských časopisov, ale aj do časopisov pre dospelého čitateľa. Za jej výraznú stopu na poli slovenskej kultúry bola poctená členstvom v slovenskej sekcii Zväzu československých spisovateľov, v roku 1964 jej bol udelený čestný titul zaslúžilej umelkyne a v roku 1965 jej udelili in memoriam Cenu Fraňa Kráľa.

Radoslav ŽGRADA

Foto: archív autora 

 

 

 

 

.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.