Prešli sme kaskádami nepokojov, ale aj gejzírom nadšenia a úspechov. Pôvodným povolaním právnik a vysokoškolský pedagóg vystriedal niekoľko vysokých štátnych funkcií. Ako predseda Slovenskej národnej rady bol pri tom, keď sa tvorila Deklarácia o zvrchovanosti SR aj Ústava SR a keď sa uvádzal do života nový štát na mape Európy – Slovenská republika. Doteraz najdlhšie úradujúca hlava štátu – Ivan GAŠPAROVIČ.
- Slovensko má za sebou dlhú cestu dejinami za samostatnosťou. Dovŕšilo ju až rozdelením Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Čo predchádzalo tomuto historickému medzníku v roku 1993?
Ak dovolíte, išiel by som oveľa ďalej do minulosti. To vyústenie do samostatnosti pred štvrťstoročím neprišlo náhodou. Vtedy to nebol nejaký moment spontánneho vzplanutia Slovákov, že chcú mať svoj vlastný štát alebo že chcú mať väčšiu suverenitu v spoločnom štáte s českým národom. Spomeňme si na Clevelandskú dohodu zaručujúcu Slovákom širokú samosprávu a následne na Pittsburskú dohodu z roku 1918, ktorú podpísal Masaryk a predstavitelia slovenských a českých organizácií v Amerike. V Pittsburghu sa dohodlo, že vytvoríme s bratmi Čechmi spoločný štát a v rámci tohto štátu bude mať Slovensko autonómiu, čiže svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy.
- Vieme, že sa táto konkrétna dohoda nedodržala. Lenže úsilie o svojbytnosť slovenského národa tu bolo aj predtým...
Hovorí sa o tisícročnom prianí Slovákov mať svoj štát. Napriek tomu, že nádeje národa sa nenaplnili podľa predstáv našich predstaviteľov, predsa tým medzníkom, ktorý predurčoval cestu Slovenska k suverenite, bol historický dátum 28. október 1918. V stručnosti poviem, že to bol základ dnešnej suverénnej Slovenskej republiky. Viete, aká bola vtedy doba: mohli sme byť súčasťou Maďarska a Česi súčasťou Nemecka. Rozhodnutie utvoriť spoločný štát bola záchrana pre oba národy. Treba povedať aj to, že Česi zohrali v tomto období z nášho hľadiska pozitívnu úlohu: po desaťročiach tvrdej maďarizácie pozdvihli slovenské školstvo a vzdelanosť, literatúra medzi dvoma svetovými vojnami získala nový impulz, sformovala sa silná slovenská inteligencia.
- Obdobie druhej svetovej vojny, keď spoločný štát zanikol, je dodnes traumou, s ktorou sa slovenská história doteraz nevyrovnala. Aký je váš názor na túto krátku etapu našich dejín?
Popri negatívnych javoch, ktoré sprevádzali Slovenský štát ako satelit fašistického Nemecka, sa ukázali aj isté pozitíva, že slovenský národ si aj v nepriaznivých podmienkach vie organizovať svoj život. A napokon, že sa vie vzoprieť fašizmu, ako to dokázal v Slovenskom národnom povstaní, čo bol zásadný krok, ktorý Slovákov vylúčil zo skupiny porazených štátov v druhej svetovej vojne.
- Po vojne Slováci opäť nemali svoj osud vo vlastných rukách. Z rozhodnutia veľmocí sme sa ocitli v spoločnom štáte s Čechmi tak ako pred vojnou, ale znova sme boli satelitom vo sfére iného vplyvu. Čo priniesol pre Slovensko tento nový štát?
Viete dobre, že po oslobodení územia Česko-Slovenska Červenou armádou, ktoré nemožno spochybňovať, sa prijal Košický vládny program. Ten sa nenaplnil tak isto ako spomenuté dohody po skončení prvej svetovej vojny. Vyše štyridsať rokov neslobody nedávalo Slovákom priveľa priestoru nastoľovať problém rovnoprávnosti dvoch národov v jednom štáte. Pravda, deklarovalo sa federálne usporiadanie Československej socialistickej republiky, ale k faktickému naplneniu pojmu federácie nedošlo. Až po roku 1989 sa na Slovensku začali hľadať formy štátneho usporiadania – hovorilo sa o reálnej únii, o konfederácii o nejakom súštátí, hoci každá z týchto foriem bola reálne, ale aj právne ťažko uskutočniteľná. Život však ukázal, že k zmene musí dôjsť, že sa už nedajú prijímať len deklarácie o rovnoprávnosti.
- Čo prispelo k tomu, že tak prekvapivo a šokujúco došlo k rozdeleniu Česko-Slovenska?
Áno, dá sa povedať, že to bolo najmä pre svet šokujúce. Veď svet chápal Česko-Slovensko ako prosperujúci český štát, teda nie ako štát dvoch národov Čechov a Slovákov, a česko-slovenské koruny boli vlastne „české peníze“. Diplomacia bola z vyše dvoch tretín obsadená českými politikmi, v zahraničných podnikoch boli zastúpení prevažne českí občania. Nehovorím to s hnevom, len konštatujem realitu, aká sa nedá vyvrátiť. Česi sa stavali do pozície, že na nás doplácajú, a na Slovensku vládlo presvedčenie, že Česi nás okrádajú, že zo Slovenska odchádzajú zisky do českého, nie do federálneho rozpočtu. Toto presvedčenie vyplývalo z praxe, že prvovýroba bola na Slovensku, ale jej finalizácia bola v českých podnikoch, čiže aj zisk zostal v Česku. Keď som ako generálny prokurátor ČSFR o tomto hovoril s mojimi českými priateľmi, napríklad s predsedom Najvyššieho súdu Otakarom Motejlom, vedeli sme sa navzájom pochopiť. Ale medzi politickou reprezentáciou na oboch stranách bola zasiata nedôvera a najmä v českej ODS sa začalo sa hovoriť o rozdelení republiky.
- Ozaj, dlhé roky ste pôsobili ako pedagóg na Katedre trestného práva PF UK v Bratislave. Prečo ste sa po roku 1989 ako úspešný vysokoškolský učiteľ vydali na neistú politickú dráhu?
Nebola to moja iniciatíva. Niekedy v roku 1990 vznikla situácia, že už dlhší čas bolo neobsadené miesto generálneho prokurátora ČSFR a niekto si spomenul, že by som bol vhodný kandidát, pretože som spĺňal podmienku prokurátorskej praxe a okrem toho som bol
v tom čase prorektorom na univerzite. Zavolali ma do starej budovy SNR, sedeli tam páni Mikloško, Čarnogurský, Zajac aj iní a ponúkli mi miesto generálneho prokurátora. Povedal som im, že som spokojný s funkciou prorektora na univerzite a do Prahy ísť nechcem, ale že mám skôr záujem o miesto prokurátora na Slovensku. O nejaký čas sa mi však ozval telefón z Prahy. V slúchadle sa ozvalo: „Dobrý den, pane prorektore, tady kancléř Schwarzenberg. Chci vám oznámit, že v pondělí o 14. hodině máte být na Hradě u pana presidenta Havla – budete jmenován za federálního generálního prokurátora.“ Tak som vstúpil do štátnej funkcie a vlastne aj do politiky.
- Prezident Havel vás však po dvoch rokoch z postu generálneho prokurátora odvolal. Z akých dôvodov?
Až po rokoch som sa dozvedel, že v mojom odvolaní malo prsty KDH. O dôvodoch netreba veľmi špekulovať – uvedomte si, že po mne nastúpil za generálneho prokurátora práve nominant KDH.
- Boli na vás v tomto smere vyvíjané nejaké tlaky?
V tom čase robiť funkciu generálneho prokurátora ČSFR nebolo jednoduché. Keď som vstúpil do budovy Federálneho zhromaždenia, obklopili ma poslanci a každý chcel dať niekoho zavrieť a proti niekomu začať trestné stíhanie. Pritom platili staré zákony, nemohol som napríklad potvrdiť prepúšťanie príslušníkov ŠtB pre porušenie zákona. Hovoril som im: „Páni poslanci, nebudem mať problém vyhovieť vám, ale najprv musíte zmeniť zákony. Kým sa tak nestane, nemôžem rozhodnúť. Nechcem, aby sme o päť-desať rokov prijímali ďalšie rehabilitačné zákony. Ja vám Urválka robiť nebudem.“ Buchol som papiermi a odišiel z Federálneho zhromaždenia.
- Aká bola reakcia z Hradčian?
Aj z Hradu som dostal na papieri, proti komu mám začať trestné konanie, a keď som sa spýtal na dôvody, dostal som odpoveď, že tie musím nájsť sám. Toto som musel jednoznačne odmietnuť. Keby som o tom napísal knihu, bolo by to zaujímavé čítanie...
- A nenapíšete ju?
Nepredbiehajme. Viete, to, že som bol odvolaný, mi nerobilo nijaký problém. O týždeň, o dva by som sa aj tak vzdal funkcie, lebo sa schyľovalo k voľbám a dostal som ponuku na účasť na kandidátke HZDS. Prokurátor nemohol byť členom politickej strany ani byť na jej kandidátke.
- Prečo ste prijali tú ponuku?
Chcel som ísť domov na Slovensko a okrem toho HZDS bolo v tom čase veľmi silnou a perspektívnou politickou stranou. Jednoducho, bola to pre mňa zaujímavá ponuka.
- Boli ste v tíme Milana Čiča, ktorý pracoval na novej Ústave Slovenskej republiky. Prečo bolo potrebné mať ústavu ešte pred vznikom samostatnej republiky?
Bolo nám jasné, že po vzniku nového štátu budeme musieť od základu zmeniť jurisdikciu a rozhodli sme sa, že pripravíme Ústavu Slovenskej republiky, aby sme už po prvom januári 1993 mali z čoho vychádzať pri príprave ďalších zákonov. Bolo to šťastné rozhodnutie, lebo Česi balansovali pol roka bez ústavy, nevedeli sa dohodnúť.
- Keď sa vrátime k začiatkom rokovaní o novom štátoprávnom usporiadaní, bola vtedy reč o samostatnosti Slovenska?
Nie, uvažovalo sa o silnejšej pozícii Slovenska v rámci federácie, dokonca o konfederácii. O možnosti vytvoriť samostatný slovenský štát vtedy hovorila iba Slovenská národná strana, v HZDS takáto predstava nebola. Až neskôr sa vec vykryštalizovala, keď sa najmä z Česka ozývali hlasy, že sa treba oddeliť. Ak si spomeniete, bol to v roku 1990 Ivan Kočárník, ktorý hovoril, že Slovensko treba „pustiť k vode“.
- V českých novinách sa vtedy písalo: „Ať si jdou...“
Potvrdil to po rokovaní slovenských a českých ekonómov aj profesor Hvezdoň Kočtúch, ktorý mne a Mečiarovi oznámil, že česká strana nepripúšťa nič iné iba rozdelenie. Posledná veta pána Klausa, keď sme sedeli na Bôriku, bola: „Unitárny štát alebo dve samostatné republiky.“ Mečiar vtedy žiadal, aby Klausov výrok bol uvedený aj v rezolúcii po skončení rokovania. Bolo jasné, že rozdelenie je len otázkou času.
- Verili ste si, že po prvom januári zvládnete ten obrovský nápor?
Pravda je, že sme si kládli otázky, čo bude zajtra, či vydržíme, či nám budú kričať hosanna alebo ukrižuj ho! Keď nám finančníci oznámili, že Slovensko má len okolo štyridsať miliónov dolárových rezerv, čo by pre štát sotva vystačilo na jeden-dva dni, museli sme urýchlene predať Slovenský tabakový priemysel. Ďalší problém nám vyrobili Česi, ktorí napriek dohode o dočasnej menovej únii v polovici februára oznámili, že od nej odstupujú. Oni už mali vytlačenú svoju menu a my sme museli kolkovať staré česko-slovenské peniaze. Niektoré veľké podniky a veľké investície česká strana rozdelila ešte predtým, ako sa dohodlo delenie majetku federácie dva k jednej. Československé aerolínie a lode flotily Československej námornej plavby sa rýchlo rozplynuli v privatizácii ešte pred rozdelením spoločného majetku. V tomto procese delenia ma však najviac mrzí, že si česká strana prisvojila vlajku ČSFR napriek prijatému zákonu vo Federálnom zhromaždení o zákaze používania štátnych znakov a symbolov federácie nástupnickými krajinami. Prečo sa to stalo, prečo sme boli podvedení, dodnes neviem – nikto mi to nevysvetlil. Takže Česi nemajú svoju historickú vlajku, ale česko-slovenskú, a my máme našu historickú bielo-modro-červenú vlajku.
- V Česku kolovala fáma, že Slovensko padne a Slováci budú Čechov prosiť, aby ich prijali späť do spoločného štátu. Boli ste napriek všetkým problémom presvedčení, že udržíte samostatný štát?
Museli sme robiť všetko pre to, museli sme si veriť. Spomínate si na to nadšenie ľudí na Nový rok 1993? Pravdaže, hovorilo sa, že malo byť referendum, ale tí, čo ho žiadali, nedomysleli, čo by to znamenalo, keďže česká strana o referende vôbec neuvažovala. Aj bez diskutabilného referenda sme však mali súhlas a dôveru väčšiny obyvateľstva, ktorú vyjadrili vo voľbách. A vôbec, myslia si tí, čo ešte aj dnes kričia, že malo byť referendum, že by Slováci mali lepšie postavenie v spoločnom štáte a lepšie postavenie vo svete ako dnes? Už to znie ako klišé – medzi Slovákmi a Čechmi sú dnes výnimočne dobré vzťahy, aké nikdy predtým neboli.
- Boli ste najdlhšie úradujúcim predsedom SNR a NR SR. Čo pre vás znamenali tie rušné roky vo vedení štátu?
Bolo to obdobie veľkých turbulencií, menila sa celá legislatíva, zdedili sme poľnohospodárstvo, ktoré v porevolučných rokoch padlo na kolená, zrušili sa družstvá, nebolo investícií, rozpadol sa ťažký aj ľahký priemysel. Privatizácia, bez ktorej sme sa nemohli pohnúť ďalej, nebola bez chýb, bola pre občana a slovenské hospodárstvo ťažkou ranou. Keď sa stal predsedom vlády Moravčík, prišlo k ďalším zmenám, minister Mikloš vtedy zmenil privatizáciu na holandské dražby a stovky miliónov odtiekli preč zo Slovenska, stovky miliónov sa prehajdákali. Ale ako sa hovorí, Pán Boh zaplať, všetko je za nami.
- Slovensko sa aj popri chybách, pod ktoré sa podpísali niektoré z doterajších vlád, posunulo dopredu. Nemyslíte?
Pravdaže. Prešli sme kaskádami nepokojov, ale aj nadšenia. Všade počujem, že Slovensko je akceptované, že naši ľudia sú uznávaní v zahraničnej politike, že s nami obchodujú štáty i firmy, že sme spoľahliví partneri, pričom máme svoj názor a neosvojíme si okamžite nejaké rozhodnutie Európskej únie, ktoré považujeme za chybné. Tu nás ešte čakajú dôležité reformné úlohy, najmä pokiaľ ide o postavenie národných parlamentov, ktoré sú v EÚ podľa mňa málo rešpektované inštitúcie.
Zhováral sa Ľudovít ŠTEVKO – Foto: Michaela KOLIMÁROVÁ - archív SNN - Ladislav LESAY