SLOVO O SLOVENSKU
Emil SEMANCO
Slovensku a jeho obyvateľom sa po posledných voľbách do Európskeho parlamentu ušli všelijaké prívlastky – napospol nelichotivé. Znovu sa o nás začalo hovoriť ako o čiernej diere aj o čiernej ovci. Všetci vieme prečo, len málokto pomenoval skutočnú príčinu.
Ja by som trebárs z voleja volil Pašku, určite Šefčoviča, tiež Zalu, Kozlíka aj Baca, aj Chelemendikovi by som dal hlas a azda (s istými rozpakmi) aj Kukanovi, Kollárovi, z piety Dubčekovi a pre nádej Bubánovi. No a ešte by som dajaké tie tri „mená“ v tom tristotridsaťtričlennom registri našiel, hoci by som už musel poriadne hľadať, aby som naplnil tú európskou matematikou pridelenú kvótu trinástich poslancov pre Slovensko. Bezohľadný partokračný systém však vnucuje tým, čo nie sú presvedčení alebo zaslepení straníci, takmer Hamletovskú dilemu a ako pozlátku v hre na demokraciu možnosť dvoch preferenčných krúžkov. Ďakujem pekne. Nie som ovca...
Niet na Slovensku takej strany, ktorej by som mohol bez výhrad vhodiť do urny všetkých vybraných a delegovaných kandidátov. Som presvedčený, že s rovnakými rozpakmi hľadeli do volebných zoznamov tisícky Slovákov a ešte viac bolo takých, čo do nich ani len nenazreli vo všeobecnej averzii voči politike a politikom, čo ich zo dňa na deň stavajú pred zložitejšie existenčné otázky. Mohol občan Slovenska naplniť svoje volebné právo s presvedčením, že si vyberá takých zástupcov, ktorí mu v Bruseli či v Štrasburgu čosi vyboxujú, aby sa mu citeľne zlepšil život a nemal pritom pocit, že ho niekto chce len natlačiť do stáda, čo zdvihne európsku dojivosť (v starých štátoch Únie (?) a iným príjem? Pochybujem.
Ak ľudia neprestanú mať pocit, že sú vlastne zaháňaní do kúta či do straníckeho košiara na prospech iných, nie na svoj vlastný, mám obavu, že to bude s tými percentami účasti vo volebných miestnostiach stále horšie a horšie.