SLOVO O SLOVENSKU Ivana Brožíka

thumbnail

Niekto, ktosi. Máme u nás na našom krásnom Slovensku celú armádu tých „niekto a ktosi“. Pred záplavami sa musí niekto postarať o vyregulovanie miestneho potoka, ktosi musí zariadiť, aby v mestskom parku lavička po kratochvíli vandalov opäť slúžila na sedenie. Mladí vraj majú málo príležitostí, lebo „nikto“ im nepostaví skatepark, starkí zas žiadajú „úrad“, aby zariadil to a tamto. Vraj teraz nič nikomu nepatrí a keď aj patrí, je to poznať podľa vysokých betónových múrov a iných stien a opevnení akoby zo slávnej a vraj neporaziteľnej Maginotovej línie. A čo tie neosobné odľudštené králikárne? Ako sa vyjadril raz dávno s pohŕdaním človek so symbolom srdiečka v podpise. Bývam v jednej z nich na jedenástom poschodí. Je pravda, že z päťdesiatich dvoch bytov by som vedel menovať nájomcov možno na prstoch jednej ruky, ale býva sa mi dobre. A podľa toho, čo čítam na sociálnej sieti v skupine obyvateľov tej istej mestskej časti, aj im sa býva dobre. Aj keď v panelákoch. Občas sa tam niekto posťažuje, že by „úrad mohol to a tamto“, aby sa lepšie žilo, ale väčšinou ho vo veľkej presile prehlasujú ostatní, že s tým už treba skončiť. Že nie úrad, ale „my by sme mohli“. My by sme si mohli zriadiť voľný výbeh pre psov. My by sme mohli viac dbať o čistotu, my by sme mohli obmedziť rušenie nočného pokoja a dokonca – my by sme mohli spolu s tými našimi mladými aj ten skatepark začať budovať.

Moje sídlisko sa mi mení pred očami. Vzniká tu komunita ľudí, mladších i starších, ktorí sami a spolu robia život medzi panelákmi lepším a krajším. Hoci aj s výdatnou pomocou „úradu“, ktorý sa stáva partnerom. A zisťujem, že je to akosi opačne. Táto doba nevytlačila spoločné nadšenie pre niečo dobré. Naopak, zdá sa, že ľudia zo svojho prostredia úspešne vytláčajú individualizmus. Pochopili, že v konečnom dôsledku niekto a ktosi je stále iba nikto. A že ľudia sme my.

Ivan BROŽÍK