Dvadsiateho prvého augusta 1968 nádejné ilúzie Čechov a Slovákov o socializme s ľudskou tvárou zmrazili okupanti zo Sovietskeho zväzu, z Nemeckej demokratickej republiky, Maďarska, Poľska, Bulharska. Politruci im oznámili, že musia ubrániť socializmus pred nebezpečnými kontrarevolucionármi v Česko-Slovensku. Tí však nedržali v rukách ani gumipušky. Dubček a jeho socializmus s ľudskou tvárou sa spupnému Brežnevovi znepáčil. Polmiliónová armáda okupantov prišla zastaviť reformy, ktoré nebezpečne ohrozovali posty dogmatických funkcionárov KSČ na čele s Vasilom Biľakom. Kolaboranti sa vracali do funkcií pod záštitou šesťtisíctristo okupačných tankov a osemsto bojových lietadiel. Predstaviteľ Sovietskeho zväzu Leonid Brežnev sa zbláznil ‒ oznamovalo jedno heslo na námestí Bratislavy. Popri Petrovi Legnerovi, Jožkovi Svitjelovi, Danke Košanovej, námorníkovi Dunajplavby Jánovi Holíkovi na Slovensku zahynulo ďalších dvadsaťdeväť občanov. Okupácia sa začala nazývať internacionálnou pomocou. Desiatky tisíc Čechov a Slovákov začali utekať do zahraničia. Slovensko opustila predovšetkým intelektuálna elita. Ľudia s vlastným názorom a kritickým postojom. Mnohí z nich totiž tušili, že nás čaká opäť obdobie lží, pätolizačstva, servilného prisluhovačstva. Normalizátori sa brutálne porátali s funkcionármi, ktorí chceli budovať socializmus s ľudskou tvárou. Povyhadzovali ich zo zamestnania a vyhnali na perifériu spoločenského života. Biľakovci a Jakešovci vypracovali oficiálny zoznam nepriateľov socializmu. Bolo na ňom deväťtisíc mien. Títo postihnutí Slováci z Čiernej listiny sa nedočkali doteraz aspoň čiastkového odškodnenia. Pre niektorých dnešných takzvaných demokratov sú Dubček a dubčekovci stále neprijateľní. Asi preto, lebo otvorene hovoria, že aj terajší kapitalizmus by potreboval ľudskú tvár.
Ján SMOLEC