Opozícia v parlamente je pre demokratické zriadenie nielen prirodzená, ale podmienečná – bez nej by parlamentná demokracia nejestvovala. Konflikt predstáv a programov má však svoje hranice – nimi sú logika riešení, zmysluplnosť názorových rozdielov či – slovníkom politiky – konštruktívna opozícia. O ničom podobnom nemôže byť reč, ak si spomenieme na nedávne vystúpenia istých opozičných poslancov k mimoriadne vážnej otázke: očiste nášho právneho systému (a v tej súvislosti aj ľudí v ňom). Stav slovenského práva a menovite súdnictva sa v nových podmienkach vyvíjal dvadsaťpäť rokov, panebože, to je predsa dostatočne dlhý čas, aby mal občan právnu istotu a aby bolo právo pre každého dosiahnuteľné! Najmä ak si uvedomíme, že sme mali na čom budovať, že jestvovali staré demokratické tradície, vyspelé právne vedomie občanov, početná armáda vysokoškolsky vzdelaných právnikov, profesori a docenti práva na najvyšších postoch štátu a presila právnikov v zákonodarnom zbore – a predsa sa právo stalo najkrikľavejším a najbolestivejším problémom slovenskej súčasnosti. Zahanbujúcim. Degradujúcim organizmus štátu. Zaťažujúcim život ľudí, ktorí pre neprávosti strácali vieru v budúcnosť. A gauneri sa pritom opaľujú na bahamských plážach a povaľujú na Kajmanoch. To predsa nie je chyba ústavy alebo zákonov. To je dielom ľudí. Preto pri množstve iných opatrení logicky vyplýva aj potreba preveriť tých, ktorí vynášajú súdne závery.
Jedna rečná pani poslankyňa, ktorá nedávno nazvala Maticu slovenskú fašizujúcou organizáciou, prirovnala pripravovanú previerku sudcov k previerkam v roku 1970, v čase nástupu tzv. normalizácie. Zrejme nevie, o čom hovorí, nezažila to na vlastnej koži, na rozdiel od manžela, ten vie, čo to bolo, stálo ho to pár rokov nemoty a ešte veľa rokov hanebného prispôsobovania sa, hľadania inotajov, akými sa dala vypovedať pravda. V úsilí o nápravu súdnictva však ide o neporovnateľne iný proces: o úsilie vrátiť ľuďom právo na právo, dať istotu spravodlivosti, vieru, že štát ťa ochráni, ak je pravda na tvojej strane. Právo sa nedostalo do nedôstojnej pozície samo sebou: spôsobili to ľudia. Právnici. Sudcovia. Dalo by sa teda hovoriť o reforme, ak by sa nedotkla vinníkov?
Ján ČOMAJ