Česko sa od rozdelenia zdráha vrátiť slovenské kultúrne dedičstvo. Heroické sebaobetovanie je námetom mnohých umeleckých diel. Takým je aj príbeh z roka 340 pred naším letopočtom, keď vrcholila vojna Ríma a kmeňa Latínov. Konzulovi Deciovi Musovi sa prisnil sen, že ak nezahynie v bitke konzul, zahynie celé vojsko. V súboji armád pri Veserise veštecký sen dokonal. Zomrel hrdinskou smrťou a jeho vojsko zvíťazilo...Príbeh spracovali mnohí umelci, napríklad Jacob Matthias Schmutzer. Najznámejšie je však spracovanie tejto udalosti jedným z najväčších umelcov baroka Petrom Paulom Rubensom. Približne v roku 1616 namaľoval niekoľko návrhov na gobelíny. Jeden pod názvom Smrť Decia Musa je dnes pokladom madridského múzea umenia Prado. Belgický tkáč Ján Raes podľa tohto obrazu utkal v roku 1625 gobelín. Monumentálne dielo s rozmermi 417 krát 515 centimetrov viselo v zámku v Hlohovci. Jeho vlastníkom bol vtedajší majiteľ zámku a milovník umenia Imrich Erdödy.
■ IMRICH A IRMA
Dobová maďarská tlač uvádza, že sa príliš neangažoval v politickom živote, ale o to viac sa venoval rozvoju svojho majetku. Bol tiež spoločensky aktívny, na zámku v Hlohovci usporadúval rôzne slávnosti. Najvýznamnejšia z nich sa konala koncom roka 1913, keď si Erdödyovci pripomenuli štyristé výročie povýšenia medzi grófov. Venovali sa však počas prvej svetovej vojny aj charitatívnej činnosti. Na železničnej stanici v Leopoldove zriadili obväzisko pre vojakov a boli aj v predsedníctve pobočky Červeného kríža v Hlohovci.
Podľa spomienok prenajímateľa a neskôr spolumajiteľa piešťanských kúpeľov Ľudovíta Wintera výraznejšou osobnosťou ako Imrich bola jeho manželka Irma. Preto aj v roku 1909, keď chcel uzavrieť s Erdödyovcami novú zmluvu o prenájme piešťanských kúpeľov, pretože im kedysi chátrajúce kúpele patrili, získal si pre svoje plány najskôr grófku Erdödyovú. Zdala sa mu byť chápavejšia ako jej manžel Imrich. Na jej počesť potom pomenoval v Piešťanoch kúpeľný pavilón Irma vedľa hotela Thermia Palace, ktorý bol dokončený v roku 1912, jej menom. Irma zomrela na zápal slepého čreva v roku 1923 a s manželom je pochovaná v rodinnej hrobke na cintoríne v Hlohovci.
Imrich Erdödy zomrel o dva roky neskôr v roku 1925. Jeho jediný syn Viliam na konci druhej svetovej vojny musel opustiť územie Slovenska. Zámok na základe Benešových dekrétov v polovici minulého storočia prepadol štátu, pretože Viliam v čase vojny kolaboroval s nacistami a jeho majetky zhabal štát. Bol uznávaný právnik a pôsobil aj v diplomatických službách ako atašé na rakúsko-uhorských veľvyslanectvách v Bruseli, Paríži a Kodani, býval aj vo Švajčiarsku a v Rakúsku.
V roku 1943 sa Viliam počas vojny zosobášil v Hlohovci s herečkou Annou Schmidtovou. Zaujímavosťou je skutočnosť, že Viliama Erdödyho a Annu Schmidtovú v zámockej kaplnke zosobášil známy hlohovský kňaz Pavol Jozef Šiška, ktorý bol signatárom Pittsburskej dohody z 30. mája 1918.
„V roku 1945, keď sem prišiel front, si chcel nejaké veci zachrániť,“ hovorí o jeho úteku návštevníkom sprievodkyňa po hlohovskom zámku. „Gróf dal naložiť do vlaku najcennejšie poklady z dedičstva po predkoch. Slovenský štát mu dokonca takýto vývoz povolil. Vlak dostal pri Schwechate, kde vtedy Spojenci bombardovali rafinériu, zásah a celý vyhorel. Nič z toho, čo prevážal, sa nezachránilo.“
Gobelín Smrť Decia Musa medzi nimi nebol a Viliam po úteku bez vecí, ktoré nazhromaždili jeho predkovia, a z prostriedkov žil ešte štrnásť rokov; zomrel vo švajčiarskom Zugu 24. júna 1959.
- ROZKRADNUTÉ CENNOSTI
Rod Erdödyovcov, ktorý panoval na zámku od roka 1720 do roka 1945, zhromaždil mnohé umelecko-historické zbierky. Zachovala sa z nich však len nepatrná časť, mnohé z predmetov sa počas prechodu frontu v roku 1945 rozkradli, ďalšie sú v iných múzeách, dokonca aj za hranicami. Trónny záves kráľa Mateja Korvína z 15. storočia je v súčasnosti v zbierkach Maďarského národného múzea v Budapešti. Zlaté sane z 18. storočia, na ktorých sa vozila vraj aj Mária Terézia, sú v správe Slovenského národného múzea-Múzea Červený Kameň. Gobelín Smrť Decia Musa je v budove Ministerstva zahraničných vecí Českej republiky v Černínskom paláci. Česká strana tvrdí, že ide o jej majetok.
V októbri 1994 riaditeľ odboru múzeí a galérií Ministerstva kultúry ČR Jiří Žalman v liste vedeniu Vlastivedného múzea v Hlohovci tvrdí, že „... gobelín Deciova smrť v bitke pri Veseris bol v roku 1949 zakúpený ministerstvom zahraničných vecí a od 13. 9. 1949 je vedený ako jeho majetok“.
Od koho ho ministerstvo kúpilo, nenapísal.
„Oficiálne sa mohol dostať do Prahy len prostredníctvom Národnej kultúrnej komisie, ktorá deponovala predmety zo zámku po jeho konfiškácii do rôznych múzeí na Slovensku. Ani Dr. Kraskovská, členka komisie, si však nespomína, že by bol v cennostiach zaevidovaný aj tento gobelín,“ hovorí riaditeľ Vlastivedného múzea v Hlohovci Jozef Urminský.
- Zámok ‒ POLEPŠOVŇA
Zámok v Hlohovci po prechode frontu chradol, zachovalo sa len niekoľko vecí. Po oslobodení tu bola nemocnica pre sovietskych vojakov, potom sa v ňom usídlila posádka Československej armády. Neskôr armáda zámok uvoľnila pre Štátny detský domov. V roku 1948 v zostávajúcich voľných priestoroch umiestnili Ústav pre výskum „duševne úchylnej“ mládeže, jediný tohto druhu na Slovensku. Prichádzali sem deti z rôznych domovov z celého Slovenska. Už o rok tento ústav preložili do Bratislavy. V roku 1951 do zámku umiestnili reedukačný domov pre mládež od štrnástich do osemnástich rokov. Do roka 1962 to bol jediný výchovný ústav na Slovensku pre chlapcov i dievčatá. „Polepšovňa“ definitívne opustila priestory zámku v septembri 1999.
Rok 2018 bol rokom znovuzrodenia hlohovského zámku, keď ho mesto Hlohovec po čiastočnej rekonštrukcii znova otvorilo pre verejnosť. Sprístupnili zatiaľ len niekoľko miestností a iba málo vystavených vecí je v nich pôvodných.
- SVEDECTVÁ NEPOMOHLI
O tom, že majiteľom gobelínu bol naozaj Imrich Erdödy, svedčia mnohé nepriame dôkazy. Archívy totiž zhoreli. V roku 1912 v časopise Vasárnapi Ujság uverejnili článok s fotografiami interiérov zámku, kde je gobelín zachytený. O tom, že bol v roku 1945 na zámku, svedčia výpovede Ľudovíta a Viliama Babušeka aj veliteľa Národnej milície Ľudovíta Režného, ktorý zámok strážil pri prechode frontu. Zámok bol znárodnený a potom sa gobelín stratil...
„Pripravoval sa jeho presun do Palárikova, kde malo byť dočasné veľvyslanectvo,“ hovorí riaditeľ Vlastivedného múzea Jozef Urminský. „Tam však nikdy nedorazil. Objavili sa aj správy, že bol poslaný do Prahy na reštaurovanie. Neskôr sa zistilo, že je v Černínskom paláci.“
Slovenská strana sa niekoľkokrát pokúšala o navrátenie gobelínu. Rokovania po rozdelení republík boli neúspešné. Veľa vecí vtedy zostalo v tieni rokovania o návrate Bojnického oltára na Slovensko v čase, keď bol ministrom kultúry SR Ľubo Roman. Aj za ten sme vlastne museli dať českej strane protihodnotu. Česká tlač si robila posmešky, či chceme vrátiť aj chrobákov nazbieraných pre potreby českých múzeí vo Vysokých Tatrách... Taká bola vtedy atmosféra. Rokovania sa uzatvorili ani nie po roku, aj keď to mala byť práca na vari desaťročie.
Jozef Urminský má po svojom predchodcovi Ivanovi Pastorkovi hrubý zásobník s krokmi, ktoré múzeum o navrátenie gobelínu urobilo. V septembri 1994 napísal múzeu prvý námestník ministra kultúry ČR Ladislav Kratochvíl, že „... s odvolaním sa na dohody medzi vládami ČR a SR o spolupráci pri správe a vysporiadaní predmetov a hodnôt kultúrneho dedičstva zo dňa 21. 1. a 22. 1. 1993 (...) oznamujem, že lehota stanovená pre uplatnenie nárokov na vydanie predmetov kultúrneho dedičstva už uplynula“.
- NÁROKY
Na gobelín si robila nároky aj rakúska občianka pani Elizabeth Hardeggová, ktorá bola príbuznou manželky Imricha Erdödyho. Bolo to možné na základe zmluvy medzi Rakúskom a Slovenskom o plnení dedičských nárokov. Slovensko však gobelín nevlastnilo, a aj ak by ho vlastnilo, tvorí súčasť kultúrneho dedičstva a v tom prípade by musel byť z reštitučných nárokov vyňatý. Aj nepriami dediči si nárokovali vrátenie predmetov prostredníctvom múzea, Okresného súdu v Trnave a Trnavského samosprávneho kraja.
Viliam Erdödy totiž nemal priameho potomka. Jeho manželka Anna Smidtová už mala dcéru s predchádzajúcim partnerom. Viliam si ju síce osvojil ako vlastnú, ale biologickou dcérou nebola.
Keď v roku 1959 vo Švajčiarsku Viliam Erdödy zomrel, všetko zdedila ona. V roku 2017 si Christian Neumann a Sylvia Listová uplatnili nárok na Zámok v Hlohovci podaním na Okresnom súde v Trnave s návrhom na vydanie neodkladného opatrenia, čím chceli zablokovať jeho rekonštrukciu, ktorú robí mesto Hlohovec. Súd návrh zamietol s odôvodnením, že nejde o potomkov, ale o dedičov.
V roku 2019 sa mestu Hlohovec ohlásili ďalší údajní dediči po Viliamovi Erdödym, poslednom súkromnom vlastníkovi Hlohovského zámku a ďalších majetkov v regióne. Na rozdiel od predchádzajúcich však Peter a Stephan Erdödyovci v liste vedeniu mesta napísali, že nemajú nijaké nároky na niekdajšie majetky ich rodu na Slovensku, chcú sa len hlásiť k minulej vlasti predkov.
Peter Novosedlík v časopise Obnova skonštatoval, že ak manželstvo Viliama a Anny bolo bezdetné, Viliam bol nielen posledným mužským, ale vôbec posledným potomkom hlohovských Erdödyovcov.
„Starší pamätníci v Hlohovci tvrdia, že manželia Erdödyovci mali dcéru. Je to však len ústne, faktami zatiaľ nepodložené podanie. Dodnes existuje veľmi rozvetvená rodina Erdödyovcov, ktorí sú potomkovia Alexandra, brata Imricha Erdödyho (1854 ‒ 1925). Žijú v rôznych krajinách sveta ‒ v Maďarsku, Rakúsku, Nemecku, USA a Kanade. Vetva hlohovských Erdödyovcov, teda od roka 1720, keď získali hlohovské panstvo, skončila a uzavrela sa smrťou Viliama v roku 1959.“
- PRERUŠENÉ KONTAKTY
Čo však s umeleckými dielami, ktoré sú roztrúsené po iných múzeách? Múzeum v Hlohovci rokovalo s inými múzeami, zatiaľ však bezvýsledne. Asi najviac úsilia sa vynaložilo na navrátenie gobelínu Smrť Decia Musa. Z listov, ktoré zhromaždil bývalý riaditeľ múzea Ivan Pastorek, vyplýva, že česká strana dokonca uznáva, že gobelín bol majetkom Slovenska. Múzeum sa síce ozvalo, ale keď sa pol roka nikto neozval, tak terajší riaditeľ Jozef Urminský kontaktoval vedúcu oddelenia tapisérií a tá poprela, že by išlo o gobelín z Hlohovca...
„Posledné pokusy sme urobili v roku 2018, keď sme otvárali časť zrekonštruovaného zámku,“ hovorí Jozef Urminský. „Oslovili sme Ministerstvo zahraničných vecí Českej republiky. Ani nie preto, že nám mali gobelín vrátiť, hoci indície naznačujú, že na to máme právo. Ak by sa rokovalo na úrovni ministerstiev, mohlo by to byť úspešné. Chceli sme od nich iba kvalitnú fotografiu, podľa ktorej by sme mohli dať urobiť repliku gobelínu. Vo Vsetíne je jediná škola na území bývalého Československa, ktorá by nám bola schopná vyrobiť repliku. Na našu žiadosť o fotografiu už z ministerstva nereagovali.“
Slovenská strana však na Smrť Decia Musa nezabúda...
Ivan KRAJČOVIČ ‒ Foto: Archív Vlastivedného múzea v Hlohovci
Text k hlavnému obrázku:
Gobelín Smrť Decia Musa zo 17. storočia, vytvorený okolo roka 1625 podľa predlohy Petra Paula Rubensa bruselským tvorcom gobelínov Janom Raesom, s rozmermi 417 krát 515 centimetrov bol kedysi súčasťou mobiliára na zámku v Hlohovci a za neznámych okolností sa dostal do Prahy koncom štyridsiatych rokov minulého storočia, kde ho zaevidovali ako súčasť vybavenia Ministerstva zahraničných vecí.