NICE 14. JÚLA 2016. Pravda je taká, že Európa na terorizmus nemá nijakú odpoveď, nemá zdroje, pomocou ktorých by mu čelila, nemá nijakú stratégiu, nevie, čo má robiť.Bežný Európan terorizmus nechápe a nezáleží na tom, či ide o Litovčana, Nóra, Portugalca, Poliaka, Nemca, Gréka alebo Slováka. Európska mentalita s terorizmom neráta: teror je pre nás nepochopiteľný – je násilný, barbarský, nespravodlivý a absurdný. Teror nemá logiku a útočí na bezbranných. Prežil som časť svojho života v Taliansku počas obdobia anni di piombo, temných olovených rokov, keď napätie bolo vybičované do prasknutia, keď červené a čierne bomby prinášali smrť desiatkam nevinných obetí.
Z pamäti sa mi nikdy nevymažú atentáty na Piazza Fontana v Miláne, na hlavnej stanici v Bologni, smrť Alda Mora v Ríme... Brigate Rosse, ktoré mali chápadlá až v Prahe... V Nemecku atentáty páchala Rote Armee Fraktion, vo Francúzsku l’Action Directe; v Španielsku zasa Baskovia, vo Veľkej Británii Íri. Boli to však len malé skupiny fanatikov bez akýchkoľvek koreňov, tie zoskupenia nakoniec zneškodnili.
- ●●
Lenže dnešný terorizmus, terorizmus našej súčasnosti, má sofistikovanú sieť na medzinárodnej úrovni, zámienku v svojom náboženstve, má k dispozícii zástupy najatých kamikadze, disponuje bezodnými finančnými zdrojmi. Vyrástol v Európe, kde si vytvoril sieť fungujúcu na princípe omerty, ktorú podporujú státisíce osôb. Títo ľudia síce medzi európskymi moslimami predstavujú menšinu, ale ich počet exponenciálne rastie a v podstate nepodliehajú nijakej kontrole.
Môžeme ochraňovať tisícky citlivých miest, ale nemôžeme ich strážiť všetky. Jedna bomba v nákupnom centre spôsobí nesmierny chaos – nedá sa kontrolovať každý, kto vojde do baru, kto zaparkuje auto či nesie nákupnú tašku. Prítomnosť samovražedných teroristov zrazu spôsobila, že ľuďom často prichádza na um myšlienka: Nechce náhodou človek, ktorý stojí pri mne, zabiť ma, veď by zabil aj seba...
Neprekonateľné bariéry v mentalite, v jazyku, v náboženstve, vo zvykoch a v spoločenskom postavení stavajú osudové múry a zväčšujú rozdiely.
Európa na túto situáciu nevie adekvátne reagovať aj preto, lebo prišla o ideály, o dušu, o vôľu reagovať, o jednomyseľnosť zámerov. Zaútočili na ňu, lebo je slabá, rozdelená, ochromená úžasom, slovom: nepripravená. Nemá spoločné vyšetrovateľské oddelenia, spoločné spravodajské služby, spoločné priority. Európa teda prehráva? Zatiaľ sa to tak javí... Ale možno sa nám predsa podarí zachrániť jej zvyšky, ak sa raz a navždy zbavíme nášho zvyčajného tolerantného prístupu a našej naivity (sme predsa vo vojnovom stave!) a ak konečne nazbierame odvahu dospieť ku spoločným, danému stavu primeraným rozhodnutiam.
Veď nie je možné, aby frankofónna polícia v Belgicku nekomunikovala s flámskou políciou toho istého štátu, aby Brusel nevedel, aké vyšetrovania prebiehajú v Paríži, aby jeden z teroristov, ktorý spáchal nedávny atentát na belgickom letisku, bol pred ôsmimi mesiacmi zadržaný v Turecku, potom vydaný do Beneluxu, a nakoniec prepustený na slobodu!
Takisto je neprípustné, aby do EÚ donekonečna prúdili masy migrantov bez identifikácie, bez toho, aby im boli vzaté odtlačky prstov (aj nasilu!). Veď ak my chceme ísť do zahraničia, musíme sa preukázať pasom a ten, kto ho nemá, musí byť bezpečne identifikovaný! A to predsa má platiť pre všetkých! Napokon i v krajinách, odkiaľ prichádzajú migranti, to platí...
- ●●
Často sa uvádza argument, že nie všetci moslimovia sú teroristi, ale že všetci teroristi sú moslimovia. V tom prípade je reakciou buď vehementná, kategorická a jednohlasná odpoveď európskych islamských komunít, ktoré protestujú proti tomuto amalgámu a od terorizmu sa dištancujú, alebo je odpoveďou to, že potrebujeme nové, prísnejšie zákony, prispôsobené na túto situáciu. Čo teda obmedziť – slobodu prejavu či slobodu vierovyznania? Toto je koncept, ktorý ide hlavou proti zákonom, ale ak sme vo výnimočnom stave, všetci moslimovia by sa mali cítiť zodpovednými. Nie je možné ďalej tolerovať sivé zóny, ani kryť také prostredie, v ktorom nachádzajú zločinci útočisko a pokračujú vo svojich aktivitách pod rúškom náboženského fanatizmu.
Je azda neskoro? Alebo v Európe je ich azda už priveľa? Áno, ale ak nezastavíme ich prílev a ak ho nebudeme regulovať, bude to ešte horšie a definitívne zvíťazia „oni“. Ak ja ako kresťan zrazu začnem zabíjať ľudí, vari ma polícia hneď nezatkne a spolu so mnou aj mojich spolupáchateľov?!
Pochopiteľne, ten, kto sa chce integrovať – a takých je určite veľa – smie tak urobiť. Problém je, že tomu, kto odmieta integráciu a kto nástojí na tom, že je „iný“, prinesie tento postoj obdiv v jeho náboženskej komunite, ba ak zabije blížneho, zaslúži si raj. Ako na to máme reagovať?
Myslím si, že minimálnou odpoveďou by bolo: využiť nástroj predbežného zadržania, okamžitej identifikácie, skutočného, nielen formálneho vyhostenia bez možnosti návratu. Ak sú pravdivé čísla, podľa ktorých sa na území Európy pohybujú tisícky bojovníkov tzv. Islamského štátu, potrebujeme okamžité opatrenia, ktoré sú síce v svojej podstate diskriminačné, ale vyžaduje si ich legitímna obrana.
- ●●
Čo je dôležitejšie – obmedzenie slobody alebo zvýšenie rizika, že atentáty spôsobia smrť stoviek ďalších prípadných obetí? Žiaľ, „oni“ chcú zničiť nás, a pritom nerozmýšľajú ani nediskutujú! Oni nenávidia...! My nemôžeme, ba ako kresťania nesmieme nenávidieť...
Nenávidieť a šíriť nenávisť je i proti môjmu osobnému presvedčeniu! No v tomto prípade si musíme dobre uvedomiť – čo sa to tu vlastne deje! Ako európski a slovenskí občania sa musíme zo všetkých svojich síl a so zdravým rozumom usilovať ubrániť sa! A v tomto zmysle sú nevyhnutné: prevencia, kontrola a overovanie totožnosti. Ak to neurobíme, ak na to zabudneme, ak to nebudeme brať vážne, budeme sa podieľať na vlastnej samovražde.
Preto mi nedá, aby som nahlas neprejavil svoje presvedčenie: Som kresťan a chcem ochranu!
Nie som nijaký boháč, som obyčajný kresťan, mojimi bratmi a sestrami sú všetci ľudia. Chcem v tomto duchu apelovať najmä na bratov i na sestry vo viere na celom svete – nech sú akejkoľvek denominácie, nech už patria do akejkoľvek cirkvi. Cirkev je jedna!
Žiadam moju vlasť, „moju“ Európu, „moje“ OSN i všetky medzinárodné organizácie, aby ochraňovali aj moje právo na moju vieru a na moje náboženstvo, tak ako ochraňujú aj slobodu, a to každého na svete! Ak sa niekto rozhodne nemať vieru, prosím, je to jeho osobná vec, lenže aj takýto človek má právo na slobodný život!
Odsudzujem fakt, že násilná menšina beztrestne, bez kontroly a bez následkov naďalej zabíja ľudí. Pápež Pavol VI. v roku 1971 pri príležitosti Svetového dňa mieru pozdvihol svoj hlas a povedal: „Každý človek je môj brat. Musím teda odpustiť a nastaviť druhé líce, ale mám sväté a neporušiteľné právo brániť sa pred násilím, ako aj pred tyraniou.“
Naliehavo žiadam, aby moja krajina zareagovala, aby Európa konečne mala adekvátnu zahraničnú aj obrannú politiku a aby sa prijali potrebné opatrenia na to, aby ma násilie neoberalo o slobodu. Žiadam, aby Európa mala odvahu a priznala sa k svojim židovským, kresťanským, gréckym, rímskym, germánskym a slovanským koreňom, pretože sú zapísané v dejinách a je hlúposťou ich popierať.
Žiadam, aby naši mocipáni prestali pokrytecky vyjadrovať sústrasť; aby prestali obchodovať s tými, ktorí rozsievajú smrť a nepripúšťajú reciprocitu občianskych slobôd a slobody vierovyznania, ako bolo uvedené už v Charte Spojených národov i v Charte ľudských práv. Žiaľ, tieto slobody sa často nedodržiavajú napriek zmluvám, a to nielen z náboženských dôvodov...
Žiadam, aby naši predstavitelia priznali, že v mnohých štátoch v Afrike a v Ázii práve prebieha skutočná genocída kresťanov, túto genocídu kresťanov médiá vo veľkej miere ignorujú.
Chcem, aby sa môj hlas pripojil k tisíckam a miliónom hlasov tých, ktorí volajú po ukončení týchto násilných činov. Želám si, aby prehovorili tie moslimské komunity a tie islamské krajiny, ktoré sa nestotožňujú s vraždiacimi a násilníckymi extrémistami. Ich mlčanie totiž môže svedčiť o ich spolupáchateľstve. A spolupáchateľ vraha musí rátať s tým, že bude potrestaný.
Šialené vraždenie 14. júla v Nice je nielen teroristickým úderom do tváre Francúzska v deň jeho štátneho sviatku, je ďalším úderom do tváre všetkým Európanom – od Atlantického oceánu po Ural, od Laponska po Maltu...
Jozef M. RYDLO
Autor, profesor didaktiky dejín, bol v rokoch 2006 až 2010 poslancom, podpredsedom Zahraničného výboru Národnej rady Slovenskej republiky. Francúzsko je jeho druhou vlasťou.