Pádom Svätoplukovej ríše nezanikol slovanský jazyk ani liturgia. Misia solúnskych bratov na našom území zaradila našich predkov k civilizovaným a kultúrnym národom Európy. Okrem pastoračnej činnosti vytvorila politické podmienky na ustanovenie samostatnej cirkevnej provincie, na ktorej čele stál arcibiskup svätý Metod. Vymanenie spod nemeckého (franského) vplyvu znamenalo uznanie Veľkej Moravy ako samostatného a zvrchovaného štátu najvyššou cirkevno-politickou autoritou ‒ pápežom. Nielen o tom sme sa rozprávali s predsedom Spolku sv. Cyrila a Metoda gréckokatolíckym kňazom a vysokoškolským učiteľom doc. ThDr. Michalom Hospodárom, PhD.
Ste predsedom Spolku sv. Cyrila a Metoda. Priblížili by ste našim čitateľom jeho históriu?
- Dnešný Spolok sv. Cyrila a Metoda je pokračovaním rozvíjania cyrilo-metodského hnutia, ktoré sa v máji v roku 1941 organizačne sformovalo pod názvom Jednota sv. Cyrila a Metoda v Michalovciach. Zakladajúcou osobnosťou bol kňaz Ján Murín, pôsobiaci vtedy ako profesor gréckokatolíckeho náboženstva na známom michalovskom gymnáziu. Jednota zápalisto organizovala slovenských gréckokatolíkov (inteligenciu i roľníkov) a utvrdzovala ich vlastnú nábožensko-národnú identitu. Zakrátko vybudovala niekoľkotisícovú členskú základňu, každoročne vydávala knižné kalendáre a podielové knihy, organizovala veľké odpustové slávnosti a podporovala kultúrno-edukačný rozmer predovšetkým gréckokatolíckych veriacich. Po sľubnom rozbehu bola jej činnosť prerušená prechodom frontu a násilne zrušená v roku 1950, keď nový totalitný režim administratívne zrušil gréckokatolícku cirkev a jej pomocné inštitúcie. Dnešný spolok bol obnovený 2. marca 1991 na prvom valnom zhromaždení v Michalovciach. Práve tohto roku si pripomíname tridsať rokov od obnovenia jeho činnosti, ktorú sčasti mapuje aj aktuálne vydaný zborník pod názvom Spolok spája.
Aké je jeho súčasné poslanie?
- Poslanie spolku určujú stanovy, z ktorých zacitujem: „Spolok sv. CM napomáha formovať náboženský profil a náboženské presvedčenie veriacich byzantsko-slovanského obradu v duchu cyrilo-metodskej tradície. Posilňuje a upevňuje ich príslušnosť k všeobecnej Cirkvi, k Svätému Otcovi, rímskemu pápežovi. Rozvíja ich vzťah k vlasti a národu.“ To znamená, že spolok vytvára podmienky na rozvoj náboženskej, kultúrnej, výchovnej a záujmovej aktivity gréckokatolíkov. Popri našej dominantnej vydavateľskej činnosti obnovený spolok sa postaral o odhalenie štrnástich pamätných tabúľ, organizuje odborné semináre, zozbieral a katalogizoval staré liturgické knihy po našich predkoch, podporuje vianočný folklór po dedinách, spolupracuje s podobnými inštitúciami atď. Dnes stojíme pred novou úlohou osloviť mladšiu generáciu, ktorá rastie a technicky vyspieva oveľa viac s digitálnymi prostredím ako s knihou. A navyše, v globálnom svete nie vždy si dostatočne uvedomuje potrebu poznania vlastných duchovných koreňov, z ktorých vzišla. V tomto smere robíme prvé kroky v ústrety mladým, napríklad cez výrobu náučného filmu.
V tomto období slávime liturgický a štátny sviatok sv. Cyrila a Metoda. Ako osobne vnímate ich pastoračnú misiu na našom území?
- V prvom rade treba zdôrazniť, že solúnska misia bola viacnásobným darom pre našich predkov. V čase, keď iné národy ostávali v duchovnej a kultúrnej zaostalosti, naši slovanskí predkovia prijali Božie slovo ohlasované v zrozumiteľnej reči a zapísané vlastnou originálnou abecedou, hlaholikou. To je základný evanjelizačný počin solúnskych bratov. Zaiste tu už kresťanstvo v určitej forme bolo prítomné cez pôsobenie íroškótskych a franských misionárov. Ale nepochybne bez naznačenej inkulturácie by neprinieslo stabilné ovocie. Sv. Cyril a Metod boli veľkí práve v tom, že sa geniálne prispôsobili spevavej a citovej slovanskej mentalite. Našich predkov obdarovali popri zrozumiteľnom slove takou liturgiou, ktorá ich oslovila a stala sa prostriedkom upevnenia ich viery v trojosobného Boha. A prostredníctvom ďalších sviatostí sa neviditeľná Božia milosť začala rozlievať do duší oslovených a vnútorne ich premieňať.Zo zachovaných historických prameňov vieme, koľko museli bratia pre svoje inovatívne evanjelizačné metódy aj trpieť od neprajníkov. Úspešná evanjelizácia bola súčasne i významným kultúrotvorným dielom s ďalekosiahlymi dôsledkami. Konštantín-Cyril založil domácu teologickú školu na výchovu kňazov a vlastnú literárnu školu. Popri potrebných prekladoch liturgických modlitieb máme zachované aj vlastné právne zbierky pre riadenie štátu, inšpirované podľa vyspelého systému z ich rodnej Byzantskej ríše. Nakoniec spomeniem sociálny rozmer ich poslania, keď vymáhali prepustenie otrokov a obhajovali dôstojnosť každého človeka, vyplývajúcu zo stvoriteľského aktu Boha. V skratke možno teda povedať, že ich pastoračná služba bola komplexná a zahrňovala starosť o veci nebeské i pozemské v harmonickej vyváženosti.
Niektorí moderní liberáli považujú odkaz solúnskych bratov za obyčajný mýtus. Odvolávajú sa pritom na fakt, že po zániku Veľkej Moravy sa postupne na našom území zavádzal latinský obrad. Aký je váš názor v tomto smere?
- Tu je na mieste otázka: čo chápeme pod slovom mýtus? Takmer každý rok sa okolo dátumu 5. júl kde-tu objavia cielené úvahy o znevažovaní cyrilo-metodskej misie. Ich autori považujú túto kapitolu našich dejín za okrajovú a snažia sa dokázať jej bezvýznamnosť. Akoby sa hanbili za to, že práve cyrilo-metodská idea tvorila akoby podhubie našej národnej hrdosti a kresťanskej orientácie po stáročia, najmä v čase útlaku. Napriek tomu, že žiaci solúnskych bratov boli vyhnaní na slovanský juh, kontinuita nimi vyoranej brázdy na bývalej Veľkej Morave je zachovaná až podnes. Pádom Svätoplukovej ríše nezanikol slovanský jazyk ani slovanská liturgia. Model kresťanskej viery spočívajúci v zrozumiteľnom bohoslužobnom jazyku a cirkevno-právne naviazaný na Apoštolský stolec v Ríme je tu prítomný po stáročia v gréckokatolíckej cirkvi. Ona je plným nositeľom tohto modelu vo viere i v (byzantsko-slovanskom) obrade. Navyše, cyrilo-metodská úcta je v nej rozšírená aj o svätodemetrovský kult, ktorý k nám prišiel práve od bratov zo Solúna, ktorého je sv. Demeter nebeským patrónom. Postupné priklonenie k latinskému obradu v arpádovskom Uhorsku automaticky neznamená, že pôvodný byzantský model sa úplne vytratil. Dnes to tvrdia vážni autori a ja sa s tým stotožňujem.
Akým spôsobom si slovenský národ počas tisícročnej uhorskej nadvlády dokázal uchovať duchovný a kultúrny odkaz našich vierozvestcov?
- Odpovedať na vašu otázku v krátkom odseku je problematické. Ale pokúsim sa o to. Zasiate Slovo ‒ Logos ‒ do sŕdc našich predkov v 9. storočí bolo také silné, že ho už nemohli prikryť lopaty histórie. Spomienka na slávnu cyrilo-metodskú epochu ožívala v historických dielach (Papánek, Sklenár), v literatúre (Ján Hollý) a najmä v cirkevnej tradícii piesní a modlitieb. Často sa prirovnáva k spodným vodám, ktoré zavlažujú viditeľné rastlinstvo, aj keď samotnú vodu nevidno. Napriek tomu, že viditeľné kvety tejto úcty boli zašliapavané, nikdy neboli zničené. Slováci si uchovávali živú, úprimnú a spontánnu úctu k svojim apoštolom, hoci vždy ju nebolo možné deklarovať navonok. Vládcovia Uhorska počas dejín pretláčali a živili svätoštefanskú tradíciu ako dominantnú. Iné tradície im nevyhovovali, najmä keď u ich nositeľov vzbudzovali vlastné národné a kultúrne uvedomenie, čo nebolo žiaduce. Preto bola cyrilo-metodská tradícia vedome potláčaná. Nakoniec ani v cirkevnom prostredí z rôznych dôvodov nemala úcta k sv. Cyrilovi a Metodovi dlhé obdobie dostatočnú váhu a nadšenci museli o ňu bojovať (napr. biskupi Strossmayer a Moyses). Až rímski pápeži počnúc Levom XIII. a najmä nezabudnuteľný sv. Ján Pavol II. pozdvihli význam tejto úcty na vysoký stupeň a dali jej celocirkevný rozmer. Sme však na to dnes patrične hrdí?
Mnohí žiaci sv. Cyrila a Metoda slovenského pôvodu, vrátane sv. Gorazda, ovplyvnili kultúrny a duchovný rozvoj väčšiny východoslovanských a juhoslovanských národov...
- Spomenuli ste zo Sedmopočetníkov sv. Gorazda, vzdelanca z domáceho šľachtického rodu, ktorý zohral významnú úlohu pri inkulturačnom procese našich predkov, kde bol všemožne nápomocný. Arcibiskup Metod ho označil ako najvhodnejšieho kandidáta na svojho nástupcu. Jeho ďalšie osudy je problematické s istotou rekonštruovať. Za pravdepodobné sa považuje jeho misijné pôsobenie na sever vo Vislansku. Čo sa týka ostatných žiakov, počnúc sv. Klimentom na jednej strane, nám môže byť ľúto ich vyhnania z centrálnej časti Veľkej Moravy. Ak by mali pokoj na nerušenú prácu, kultúrna a duchovná úroveň našich predkov by bola ešte vyššia. Na druhej strane, títo žiaci sa vynikajúco uplatnili v Bulharskej ríši, kde ich prijal Boris, bulharské knieža. Ich pôsobenie sa stretlo s veľkým pochopením, a tak mohli vytvoriť literárne diela a preklady pre úspešnú evanjelizáciu južných Slovanov. V dnešnom Bulharsku a Macedónsku ostala po nich nehynúca pamiatka a živé povedomie.
Rímskokatolícka a gréckokatolícka cirkev si 5. júla v historickej Nitre každoročne slávnostne pripomína príchod sv. Cyrila a Metoda na naše územie. Aký význam má tento sviatok v dnešných pandemických časoch?
- Cirkevné sviatky sú príležitosťou na zastavenie sa, spätný pohľad na náš život a duchovné pookriatie. Na Slovensku máme 5. júla voľný deň, čo deklaruje vážnosť tohto sviatku aj zo spoločenského hľadiska. Historické pripomínania slávnych dejín a vytrhnuté hlásenie sa k tomuto odkazu sú však zďaleka nepostačujúce. Skutočný význam sviatku nastane vtedy, keď pochopíme, že cyrilo-metodská idea je nám vlastná, zjednocuje nás národne i nábožensky a má stále potenciál na premenu života spoločnosti i jej riadenia podľa kresťanských noriem. Pandémia priniesla oslabenie zaužívaného pozitívneho vplyvu náboženskej viery na život. Na druhej strane, rozkolísaným a hľadajúcim ľuďom ukázala, aký nestály svet žijeme a ako je múdre stavať život na skale, a nie na piesku (porov. Mt 7, 24-27). Sviatok je, samozrejme, výzvou pre kresťanov k novej evanjelizácii vo svojom prostredí, konanej s novou odvahou a duchovnou silou.
Byzantský dvojkríž je neoddeliteľnou súčasťou štátnych symbolov Slovenskej republiky. Od ktorého obdobia sa Slováci ako národ začali identifikovať týmto symbolom?
- Byzantský dvojramenný kríž na národnom trojvrší symbolizuje neodlučiteľnosť kresťanského i národného. Na sklonku 12. storočia už má heraldickú hodnotu a dostáva sa aj do erbov niektorých slovenských miest ‒ Nitry, Žiliny, Skalice, Zvolena a iných. Znak kríža na trojvrší prirodzene prechádzal grafickými zmenami až do podoby, ako ho poznáme v dnešnom štátnom znaku SR.
Gréckokatolícka cirkev sa môže pýšiť významnou slovenskou exilovou osobnosťou. V osemdesiatych rokoch minulého storočia v ďalekej Kanade vytvorila exilovú slovenskú vlajku, ktorá sa neskôr stala oficiálnou vlajkou samostatnej Slovenskej republiky. Prečo podľa vás je dodnes málo známa veľkej časti slovenskej verejnosti?
- Máte na mysli Mons. Františka Fugu, rodáka z Vinného pri Michalovciach. Ide o vynikajúcu osobnosť slovenského exilu, gréckokatolíckeho kňaza, národovca, buditeľa a organizátora kultúrneho života Slovákov v Kanade. Okrem iného preniesol úctu Klokočovskej ikony presvätej Bohorodičky do svojej farnosti v Hamiltone. Postihol ho „osud“ skromných ľudí, ktorí nesústreďujú pozornosť na seba, a tak sa na nich pomaly zabúda.
Nedá sa mi neopýtať na ďalšiu významnú slovenskú exilovú osobnosť gréckokatolíckeho pôvodu profesora Michala Lacka. Akým význam má jeho celoživotné dielo pre slovenský národ?
- Profesor Michal Lacko SJ (1920 – 1982) napriek svojmu relatívne krátkemu životu vykonal veľa pre slovenský národ. Minulý rok sa uskutočnila v Košiciach konferencia pri príležitosti jeho nedožitej storočnice s cieľom zmapovať jeho pestrú organizačnú a vydavateľskú činnosť. Keďže bol cirkevným historikom, objasňoval významné kapitoly cirkevných dejín východnej cirkvi. Ako odborník na misiu sv. Cyrila a Metoda knižne spopularizoval ich život a dielo v čase, keď sme na Slovensku nemali možnosť šíriť náboženskú literatúru. Jeho kniha vyšla viackrát v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme a po prepašovaní tvorila základnú formačnú literatúru pre veriacich na Slovensku. Osobitne pre gréckokatolíkov má význam jeho presadenie pojmu „slovenskí gréckokatolíci“ v pápežskej kúrii a vo vatikánskych ročenkách. Má podiel pri erigovaní slovenského gréckokatolíckeho biskupstva v Kanade. Mnohokrát sa zastal prenasledovanej gréckokatolíckej cirkvi (1950 – 1968) v zahraničnej tlači i vo Vatikánskom rozhlase. Bol nápomocný kňazom i laickým veriacim zo Slovenska, ktorí navštívili počas totality Rím. Stál pri liturgickej obnove našej miestnej cirkvi po roku 1968. Na bezprostredné uspokojenie tejto pastoračnej potreby zabezpečil reedíciu výťahu z modlitbovej knižky Chváľme Boha, v ktorej jej autor kanonik Pavol Spišák už v roku 1942 po prvý raz uverejnil slovenský text liturgie sv. Jána Zlatoústeho a iných liturgických častí. Vďaka záslužnej aktivite o. Jána Babjaka SJ, dnešného prešovského arcibiskupa metropolitu, sa na Michala Lacka nezabudlo. Jeho odkaz šíri Centrum spirituality Východ ‒ Západ M. Lacka v Košiciach.
Zhováral sa: Matej MINDÁR – Foto: archív (mh)