Vznik Česko-Slovenska v skutočných historických reáliách. Podľa Wikipédie, otvorenej slovenskej online encyklopédie so slobodným obsahom: Priami slovanskí predkovia Slovákov podľa v súčasnosti prevládajúceho názoru prišli na územie Slovenska v rámci sťahovania národov okolo roku 500 (každopádne až po roku 471), a to asi v dvoch vlnách – jednak zo severu a jednak z juhu. Slováci sú slovanský národ, ktorý tvorí väčšinu na Slovensku a menšinu v USA, Česku, Srbsku (vo Vojvodine), Maďarsku a v niektorých ďalších krajinách (spolu asi 6 940 000 ľudí). Toľko citát.. Česi vyprodukovali a šíria viaceré nepravdivé legendy, ktoré majú tendenciu diskreditovať a diskvalifikovať Slovákov. Jedna obľúbená hovorí aj o tom, ako im Slováci „vrazili kudlu do zad“. Počas stupňujúceho sa maďarizačného útlaku nemaďarských národov v Uhorsku poslal J. M. Hurban v roku 1872 Samuela Štefanoviča do Prahy k vtedajšiemu vodcovi Čechov F. L. Riegerovi s prosbou o pomoc v ťažkom položení. Riegerova odpoveď bola: „Vy ste na vine všetkého nešťastia, ktoré vás postihlo. Prečo ste sa odtrhli od nás a prijali vašu kočištinu za spisovnú reč.“ Český slovakofil Karel Kálal dával v roku 1906 Slovákom na výber: Buď počeštenie, alebo pomaďarčenie. On sám ešte aj vtedy zazlieval Štúrovi nápad so spisovnou slovenčinou. Súčasný historik a slovakista z Karlovej univerzity Michal Stehlík tvrdí, že až do konca 19. storočia sa Štúrova slovenčina niesla na českej strane v duchu negatívneho (a emotívneho) povzdychu: „Prečo ste sa odtrhli?“ V roku 1875 uhorský predseda vlády Koloman Tisza cynicky vyhlásil v uhorskom sneme, že slovenského národa niet. V memorande Independent Bohemia, ktoré v roku 1915 Masaryk predložil britskému ministrovi zahraničia, nehanebne tvrdil, že „Slováci jsou Čechy pres to, že užívají svého nářečí jakožto spisovného jazyka“. Bolo pre neho typické, že si vyššie cenil Jána Kollára ako Ľudovíta Štúra. „Nie Štúr, ale Kollár!“ zvolal pri jednej príležitosti.
- ÚTOK NA MATICU
Spoločný štát Čechov a Slovákov vznikol po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie a existoval v rokoch 1918 – 1920 ako Republika Česko-Slovenská. Potom Česi popreli a pošliapali vzájomnú Pittsburskú dohodu o usporiadaní spoločného štátu a vytvorili čechoslovakistické Česko-Slovensko. T. G. Masaryk ako prvý prezident tohto štátu sa vyjadril nasledovne : „Dňa 19. júla (1918) som podpísal Clevelandskú dohodu z 27. mája 1915 medzi delegáciami českých a slovenských emigrantov v Amerike. Dohoda bola zostavená v duchu uspokojenia túžby malej skupiny Slovákov, ktorí snívali o Boh vie akej detinskosti: autonómnom Slovensku s vlastnou administratívou, parlamentom, súdmi, školami. Bez váhania som v mene českého národa podpísal dohodu prijatú menom Slovákov.“ (Masaryk, The Making of a State).
Pre francúzsky denník Le Petit Parisien zo 14. septembra 1921 sa T. G. Masaryk na otázku redaktora o Slovákoch vyjadril: „Niet slovenského národa. To je len výmysel maďarskej propagandy.“ Hlavným predstaviteľom štátnej ideológie čechoslovakizmu sa stal Edvard Beneš, ktorý sa raz vyjadril, že o nejakých Slovákoch podľa neho „nemôže byť ani reči“. Odmietal akékoľvek snahy o svojbytnú slovenskú politiku. Pre tento postoj mal už na konci prvej svetovej vojny veľký konflikt aj s M. R. Štefánikom. Nadväzoval na Masarykovu myšlienku československého národa ako politického pojmu, ale presadzoval spoločný národ aj v etnickej rovine. Osobitnú príchuť dostal v roku 1932 boj za zachovanie čistej slovenčiny pri tvorbe Pravidiel slovenského jazyka, bez interpolácie bohemizmov. Snahy o presadenie „československého jazyka“ Matica slovenská odmietla a nasledovalo pre ňu drastické zníženie štátnych finančných dotácií.
- BENEŠ A MNÍCHOV
V čase prípravy na voľby nového prezidenta v roku 1935 Andrej Hlinka videl v E. Benešovi bytostné stelesnenie ortodoxnej čechoslovakistickej línie, neuznávajúcej samobytnosť slovenského národa a právo na národnú emancipáciu v rámci ČSR vo forme autonómie. Sedemnásteho decembra 1935, deň pred vypísanými voľbami, absolvoval posledný rozhovor s Benešom. Beneš sľúbil Hlinkovi výmenou za podporu v podstate to isté čo podpredsedovi strany Jozefovi Tisovi – decentralizáciu štátnej moci, určitú formu autonómie, adekvátne zastúpenie pre Slovákov v úradoch štátnej správy a ústredných orgánoch, presadenie ich požiadaviek v oblasti školstva. Nádeje vkladané do nového prezidenta mnohých podporovateľov prudko sklamali. J. Tiso, ktorý v kruhoch HSĽS azda najväčšmi propagoval voľbu Beneša za prezidenta, neskôr trpko skonštatoval: „Predpokladal som, že Beneš je čestný politik. Mýlil som sa. Veril som, že keď aj nie všetky sľuby vyplní, ale že sa aspoň pokúsi ich vyplniť... Veril som, že Beneš zmení starú nespravodlivú českú politiku. Mýlil som sa i v tomto!“
V roku 1938 prezident Edvard Beneš rezignoval a ušiel do zahraničia. V hláseniach sovietskej NKVD bol údajne vedený ako Agent č. 16. Úzko spolupracoval s rezidentom NKVD majorom Pjotrom Zubovom, ktorý mu odovzdal desaťtisíc USD cez Benešovho sekretára. NKVD dokonca pomohla Benešovi s útekom do Londýna. Osobitnú príchuť má aj Nečasova parížska misia, označovaná tiež ako piaty Benešov plán. Obsahom tohto posolstva bola žiadosť prezidenta Beneša, aby Francúzsko a Veľká Británia ako tajní sprostredkovatelia ponúkli A. Hitlerovi a jeho nacistickému Nemecku česko-slovenské pohraničné územie s rozlohou štyri až šesťtisíc štvorcových kilometrov pod podmienkou, že s týmto územím si spolu zoberie aj jeden a pol až dva milióny česko-slovenských Nemcov. Prečo česká historiografia strká pred týmto i ďalšími Benešovými omylmi hlavu do piesku? Skrýva tragický osud Jaromíra Nečasa ešte niektoré ďalšie tajomstvá? Jaromír Nečas zahynul počas druhej svetovej vojny a jeho rodina tragicky zahynula v koncentračnom tábore v Osvienčime. E. Beneš až do konca svojho života o Nečasovej misii mlčal a podľa svedectiev jeho najbližších spolupracovníkov sa už nikdy nezbavil mníchovského komplexu.
- HOMOLOV PUČ
Vtedajšia vládnuca česká politická garnitúra sa bez vážnejšieho odporu kapitulantsky podriadila Mníchovskému diktátu a odstúpila Nemecku pohraničné územie osídlené prevažne Nemcami. V tom istom roku Viedenskou arbitrážou odstúpila Maďarsku časť územia južného Slovenska obývaného aj Maďarmi, Poľsku Tešínsko obývané aj Poliakmi a časť Kysúc obývaných Slovákmi. Následne 19. novembra 1938 Národným zhromaždením Republiky československej bol prijatý zákon o autonómii Slovenska. Po prijatí tohto zákona sa názov česko-slovenského štátu zmenil z názvu Československá republika, resp. Republika Československá na pôvodný názov Česko-Slovenská republika. Českí politici si uvedomovali nebezpečenstvo možného rozpadu Česko-Slovenskej republiky, a tak v noci z 9. na 10. marca 1939 vyhlásila česko-slovenská vláda v autonómnej Slovenskej krajine mimoriadny stav (štatárium) a prezident Emil Hácha odvolal Jozefa Tisa a jeho autonómnu vládu. Bolo internovaných asi dvestopäťdesiat osôb spomedzi slovenských radikálov. Táto vojenská operácia, známa aj ako tzv. Homolov puč, trvala asi dvadsaťštyri hodín a nepriniesla nijaký úspech, len zhoršenie vzťahov medzi autonómnou krajinou a centrálnou vládou, čo urýchlilo rozpad Česko-Slovenska. Vojenská intervencia vyprovokovala rokovanie slovenských radikálov a členov HSĽS k intenzívnej činnosti smerujúcej k rozpadu republiky a pod nátlakom za pomoci nacistického Nemecka bol 14. marca 1939 v Sneme Slovenskej krajiny odhlasovaný vznik Slovenského štátu. Snem prijal názov Slovenský štát, ktorý platil až do prijatia ústavy 21. júla 1939, ktorá zaviedla názov Slovenská republika. 
Územie Slovenska tak bolo dočasne ochránené pred susediacimi štátmi, ktoré čakali na jeho rozdelenie a pričlenenie k svojim štátnym útvarom. Prezident druhej Česko-Slovenskej republiky Emil Hácha 15. marca 1939 podpísal v Berlíne protokol a v priebehu dňa bolo územie Čiech a Moravy obsadené nacistickým Nemeckom. Šestnásteho marca 1939 Adolf Hitler na Pražskom hrade vydal Výnos o zriadení Protektorátu Čechy a Morava (Reichsprotektorat Böhmen und Mähren) na okupovanom českom území, na čele ktorého stál štátny prezident Emil Hácha.
- ČECHOSLOVAKISTI
Českí a čechoslovakistickí politici a historici s obľubou spochybňujú právnu existenciu Slovenskej republiky 1939 – 1945, ktorú diplomaticky uznalo z celkového počtu existujúcich päťdesiatich štátov pred druhou svetovou vojnou dovedna tridsať štátov (Belgicko, Birmánsko, Bulharsko, Costa Rica, Čína, Dánsko, Ekvádor, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Francúzsko – Vichy, Holandsko, Chorvátsko, Japonsko, Juhoslávia, Libéria, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Mandžusko, Nemecko, Poľsko, Rumunsko, Siam, Svätá Stolica, Španielsko, Švédsko, Taliansko, Veľká Británia, ZSSR), a píšu o takzvanom štáte. Nič nemení na veci, že v tom čase, keď v Európe prevládali fašistické a komunistické režimy, ani jeden nefungoval v „takzvanom“ štáte.
Slováci sa dokázali aj vo svojom vlastnom štáte postaviť na ozbrojený odpor proti fašizmu, totalite a nacizmu, ku ktorému Česi v nemeckom protektoráte nemali dosť odvahy ani možnosti sa pripojiť, ale uplatňovali len tzv. metódy pasívneho odporu. Prvé slobodné voľby po skončení druhej svetovej vojny, ktoré na Slovensku vyhrali demokrati, boli jasným obrazom toho, čo si želá a očakáva slovenský národ. V Čechách zvíťazili komunisti, a tak paradoxne na Slovensko neprišiel komunizmus z Východu, ale zo Západu. Bývalý exprezident a teraz bez všeobecných volieb znovu prezident E. Beneš opäť kapituloval, tentoraz pred komunistami dirigovanými diktátorom J. V. Stalinom z Moskvy.
A história sa opäť opakovala. Program novej česko-slovenskej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov, známy ako Košický vládny program, ktorý mal určovať zásady budúcej politiky a bol označovaný za „program národnej a demokratickej revolúcie“, českí demokratickí a komunistickí holiči postupne ostrihali až do podoby prvého nežného prevratu, známeho pod názvom „víťazný február“. Osobitnú príchuť získalo Memorandum o Slovensku, tajný dokument údajne vytvorený v roku 1946 Československou stranou národně socialistickou, v ktorom boli vypracované plány na duchovnú a mocenskú asimiláciu slovenského národa a jeho etnicko-politickú likvidáciu. Popredný český komunistický ideológ Václav Kopecký pri revízii česko-slovenského pomeru nazval Zbor povereníkov „pokračovaním tisovského režimu“ a právomoc slovenských národných orgánov označil za „dedičstvo po Tisovi a Hitlerovi“.
- ODPORNÝ
NOVOTNÝ
Zvláštnou kapitolou bol ďalší český prezident Antonín Novotný a jeho vzťah k Slovensku. Slovákom vždy hlboko nedôveroval a bol jedným z iniciátorov procesu s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami, ktorého obete skončili vo väzeniach či v pracovných táboroch. Novotný vôbec neskrýval svoj zlý vzťah k Slovákom, napríklad svojím vyjadrením, že Bratislavu nepovažuje za hlavné mesto Slovenska. Na Slovensku sa vždy správal veľmi arogantne a trpel vraj obavami, že „súdruhovia spoza Moravy“ siahajú na jeho život. V septembri 1967, keď prišiel na oslavy stého výročia založenia gymnázia v Martine, niekoľkokrát zmenil svoj program, počas návštevy Matice slovenskej vynadal jej pracovníkom, že sú nacionalisti, a odišiel. Okrem urážky zástupcov Matice slovenskej sa Novotný počas pobytu na Slovensku dopustil i niekoľkých ďalších prešľapov. Namiesto návštevy Národného cintorína v Martine, kde je pochovaných mnoho významných slovenských osobností, radšej išiel na exkurziu na neďaleké poľnohospodárske družstvo. Prijať dary od Matice zakázal i svojej manželke. V roku 1960 podpísal pražským parlamentom schválenú novú „socialistickú“ ústavu, podľa ktorej krajina dosiahla socializmus a mala sa začať pripravovať na prechod k beztriednej komunistickej spoločnosti. V článku 4 tejto ústavy bola zakotvená vedúca úloha komunistickej strany v spoločnosti a štáte a marxizmus-leninizmus ako štátna ideológia. Ústava zrušila slovenský Zbor povereníkov, čím sa dosiahlo najvyššie možné obmedzenie slovenských orgánov. Slovensko bolo nerovnoprávne a Slovenská národná rada ostala len ako formálna inštitúcia.
- DUBČEKOVA REFORMÁCIA
Pokus o opatrnú reformu socialistického politického systému sa v roku 1968 nevydaril a nasledovala invázia vojsk Varšavskej zmluvy (ZSSR, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko) do Česko-Slovenska. Nasledujúce nanútené obdobie, nazývané tiež normalizáciou, prinieslo aj nové štátne usporiadanie v podobe federácie. Táto forma predstavovala dovtedy vrchol usporiadania štátoprávnych vzťahov medzi českým a slovenským národom v spoločnom štátnom útvare po druhej svetovej vojne. Podoba federácie vyplývala z kompromisov medzi rozdielnymi slovenskými a českými požiadavkami a stanoviskami a mala priniesť obom národom rovnoprávnosť a suverenitu. A opäť nastúpili holiči, ktorí vzhľadom na politickú realitu, danú uplatňovaním totalitnej moci komunistickej strany, model československej federácie dôkladne ostrihali a uplatňovali len na papieri.
Kolesá dejín sa v roku 1989 dokrútili k ďalšiemu medzníku. Najprv prišla v marci 1988 v Bratislave Sviečková demonštrácia ako najvýznamnejší prejav občianskej statočnosti na uliciach našich miest od okupácie Česko-Slovenska v roku 1968. Potom v januári 1989 Palachov týždeň v Prahe, 16. novembra 1989 protestná demonštrácia študentov na Hodžovom (Mierovom) námestí v Bratislave a 17. novembra protestná demonštrácia na Národnej triede v Prahe. Prišiel čas na ďalší prevrat, nazývaný tiež ako nežná revolúcia, a komunistická totalita padla bez odporu ako balíček kariet.
Na troskách totality sa začal opäť boj o nové štátoprávne usporiadanie vzťahov medzi českým a slovenským národom. Najprv sa z dvoch socialistických republík stali Česká a Slovenská republika ako súčasti Československej federatívnej republiky. Potom nasledoval zápas o „pomlčku“, až sa napokon prijal názov Česká a Slovenská Federatívna Republika. Tým sa však zápas o štátoprávne usporiadanie neskončil, pretože z českej strany bola naďalej preferovaná unitárna forma štátu. Aj podľa Václava Klausa, neskoršieho prezidenta samostatnej Českej republiky, vtedajší federálny prezident Václav Havel vstupoval do tejto otázky nešťastne: „Výroky prezidenta Havla o bratislavských králíkárnách a jeho výroky proti zbrojnímu průmyslu byly na Slovensku vnímány jako přímý útok z Prahy na ně, “ a rovnako úloha vtedajšieho predsedu slovenskej vlády slovenského premiéra Vladimíra Mečiara bola vraj démonizovaná. Povestné české „ať si jdou“ a zásadné česko-slovenské rozpory vyústili do rozpadu federácie a prijatia zákona o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.
- VLASTNÝ ŠTÁT
Mnohí slovenskí politici a národovci boli počas celého obdobia nerovného partnerstva neustále tŕňom v očiach viacerých českých politikov. Nevyhovoval im Svätopluk, Štúr, Hurban, Štefánik, Osuský, Hlinka, Hodža, Sidor, Tiso, Husák, Clementis, Dubček ani Mečiar, o ďalších už ani nehovoriac. V dejinách českého a slovenského národ nastal hviezdny okamih pravdy a 1. januára 1993 vznikli dva samostatné štáty – Česká republika a Slovenská republika. Po tomto spravodlivom dejinnom akte by už nič nemalo brániť tomu, aby Slováci a Česi, český a slovenský národ nažívali vedľa seba ako najbližší slovanskí bratia v trvalom, ničím nerušenom priateľstve a vo všestranne prospešnej spolupráci.
Claude BALÁŽ – Foto: archív SNN
Autor je predsedom Združenia nezávislých
expertov pre otázky dejín a života zahraničných Slovákov.