Spomienka na rok 1968 - 50. výročie okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy

thumbnail

Okrúhle 50. výročie okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy sme si na stránkach Slovenských národných novín pripomenuli seriálom historikov a publicistov, ktorí sa v tejto súvislosti zúčastnili konferencie pri tomto významnom míľniku slovenských dejín. Kompletný seriál zložený zo štyroch príspevkov historikov I. Petranského, B. K. Blehovej a publicistov D. D. Kerného a V. Jablonického uverejňuje naraz. Tematicky sa seriál venuje nie príliš známym okolnostiam danej doby a to: Aktivizácie Matice slovenskej v roku 1968, vzťahu talianskych komunistov k reformným dubčekovcom, tzv. Slovenskému predjariu Pražskej jari a o utajených dokumentoch sovietov.


Aktivizácia Matice slovenskej v roku 1968

Ivan A. PETRANSKÝ ‒ Ilustračné foto: archív

 Pri príležitosti päťdesiateho výročia obrodného procesu, tzv. Pražskej jari, sme požiadali historikov a publicistov, ktorí sa zúčastnili na nedávnej konferencii na túto tému, aby pripravili v publicistickej forme svoje príspevky pre Slovenské národné noviny o skutočnostiach tohto obdobia, ktoré nie sú medzi širokou verejnosťou príliš známe. Postupne budeme uverejňovať príspevky  Ivana A. Petranského:  Aktivizácia kultúrno-spoločenského života a Matica slovenská, Beáty Katrebovej Blehovej: Talianski komunisti a „Pražská jar“ v širšom medzinárodnopolitickom kontexte, kolegu novinára Dušana Kerného: Rok 1968 v sovietskych dokumentoch a nezávislého publicistu Viliama Jablonického: Reflexia roku 1968 v západných médiách a slovenská otázka. Začíname témou, ako zmeny obrodného procesu vplývali na Maticu slovenskú.  Demokratizačný proces roka 1968 sa odrazil na živote celej spoločnosti a Matica slovenská nebola výnimkou. Otvorili sa pred ňou možnosti uskutočniť zmeny, ktoré by jej vrátili postavenie a význam, aký mala pred rokom 1948, a uvoľnili ruky pre slobodné pôsobenie.

  • ÚTOK NA MATICU

Bolo naozaj čo naprávať. Po nastolení neobmedzenej moci komunistickej strany vo februári 1948 Matica slovenská postupne prišla o piliere svojej činnosti ‒ členskú základňu, vedecké zložky, tlačiarenské a vydavateľské možnosti. V roku 1954 bol proces jej degradácie zavŕšený, keď Slovenská národná rada prijala zákon o Matici slovenskej. Ním ju pretvorila na národnú knižnicu a knihovedný ústav. V tomto postavení zastihol Maticu slovenskú aj rok 1968, hoci tendencie uskutočniť aspoň čiastočnú nápravu sa objavovali už skôr.

Vzpruhou pre Maticu slovenskú sa stalo storočné jubileum jej založenia v roku 1963. Počas osláv sa položil základný kameň novej budovy Matice slovenskej na Hostihore. Uskutočnila sa vedecká konferencia o jej dejinách a prezident Antonín Novotný jej udelil Rad republiky. Matica slovenská sa v tomto období výraznejšie dostávala do povedomia obyvateľstva. Prejavilo sa to okrem iného rozmachom kultúrnych aktivít, nárastom vydavateľskej činnosti či zvýšením záujmu o krajanov v zahraničí. Obdobie rokov 1963 ‒ 1967 vytvorilo v Matici slovenskej predpoklady na to, aby sa obrodný proces mohol aj v tejto inštitúcii naplno prejaviť.

Výraznejšie tendencie prehodnotiť postavenie Matice slovenskej v spoločnosti sa začali v jej radoch objavovať už v roku 1966. Vtedy svojím celkovým pôsobením zreteľne prekročila rámec, ktorým ju limitoval zákon z roku 1954. Jej predstavitelia boli vo svojich postojoch čoraz odvážnejší a otvorenejšie formulovali požiadavky. Počas návštevy predsedu Slovenskej národnej rady Michala Chudíka v Martine v júli 1966 skonštatovali, že vo vedomí slovenského ľudu nežije Matica slovenská len ako knižnica a „že sa jej v období kultu osobnosti azda aj ublížilo“. Začala pracovať odborná komisia, ktorá pripravila návrh, aby sa vytvorili nové legislatívne základy pre rozširovanie poslania Matice slovenskej. Žiadali vrátiť jej kompetencie v starostlivosti o zahraničných Slovákov, zakotviť jej ústredné postavenie v jednotnej sústave knižníc, zveriť jej výskum národnej kultúry (literárnoarchívny, hudobnoarchívny, literárnomúzejný) a poveriť ju funkciou Pamätníka slovenskej literatúry. Vedenie Matice slovenskej predpokladalo, že v priebehu roka 1968 by sa mohlo pristúpiť na základe nových požiadaviek k vytvoreniu prijateľnejšieho zákona o Matici slovenskej.

  • NÁRODNÁ USTANOVIZEŇ

Dramatické vnútropolitické zmeny a rýchly spád udalostí však postavili problematiku Matice slovenskej do nového svetla. Demokratizačný proces pojanuárového obdobia roka 1968 v plnej miere zasiahol aj Maticu slovenskú. Pätnásteho marca 1968 vydali jej pracovníci stanovisko, v ktorom požadovali revidovať zákon o Matici slovenskej a novým zákonným opatrením jej zabezpečiť postavenie zodpovedajúce jej demokratickým tradíciám. Pohyb v Matici slovenskej smeroval predovšetkým k požiadavke, aby prestala byť len odbornou inštitúciou, ale aby sa stala ako nezávislá národná ustanovizeň súčasťou Národného frontu so širokou škálou činností zameraných na vzdelávanie, vedu, kultúrne aktivity Slovákov (aj v cudzine) a so zásadným vplyvom na slovenskú kultúru.

Jar 1968 so sebou priniesla aj postupné obnovovanie potlačenej spolkovej činnosti Matice slovenskej, predovšetkým na národnostne zmiešanom území. Išlo o spontánny proces spočiatku bez centrálne vytvorenej koncepcie. Prvý klub vznikol v Galante 8. apríla 1968. Nasledovali ďalšie kluby v okrese Galanta (Šaľa, Diakovce, Žiharec a i.) i v ďalších mestách ‒ v Leviciach, Nových Zámkoch, Dunajskej Strede, Komárne. Postupne sa matičné hnutie rozšírilo, hoci v menšom rozsahu, aj do ďalších častí Slovenska. Na východnom Slovensku hralo kľúčovú úlohu v tomto smere najmä mesto Prešov. Na konci júla 1968 bolo na Slovensku už dvestosedemdesiatdeväť členských organizácií, tri ďalšie fungovali v Česku. Vykonávali predovšetkým kultúrnu a národno-osvetovú činnosť, nevyhýbali sa však ani nastoľovaniu politických otázok. Od júna 1968 opäť existovalo Členské ústredie Matice slovenskej, ktorého úlohou bolo udržiavať spojenie s členskými organizáciami, pomáhať pri vytváraní ďalších a poskytovať im metodickú pomoc. Stranícke vedenie nekládlo činnosti matičných klubov väčšie prekážky, hoci s obavami hľadelo na skutočnosť, že pri ich zakladaní sa okrem „progresívnych síl“ angažovali aj kňazi a bývalí politickí predstavitelia z obdobia prvej Slovenskej republiky.

Pôvodný zákon o Matici slovenskej spred štrnástich rokov sa stal definitívne nepoužiteľným na jej dynamicky sa rozvíjajúcu činnosť. Od marca 1968 prebiehali prípravy nového modelu jej pôsobenia. Plénum Slovenskej národnej rady napokon 27. júna 1968 jednomyseľne schválilo nový zákon o Matici slovenskej. Ten ju charakterizoval ako celonárodnú kultúrnu ustanovizeň, ktorá na základe dobrovoľného členstva zjednocuje tvorcov a priaznivcov národnej kultúry, rozvíja dokumentačnou a bádateľskou činnosťou slovenskú kultúru a vykonáva prácu národno-vlastivedného charakteru doma a za hranicami. Ako hlavné úlohy zákon stanovil budovanie členskej základne, získavanie, ochranu, dokumentáciu a sprístupňovanie materiálov kultúrno-dokumentárneho charakteru dôležitých pre poznanie národnej kultúry, spoločenskovedný výskum života a dejín Slovákov doma i za hranicami, poskytovanie odbornej a metodickej pomoci v rámci svojho zamerania, udržovanie kultúrnych stykov so Slovákmi mimo územia Slovenska, vydávanie periodických a neperiodických publikácií. Zákon legalizoval členskú základňu Matice slovenskej a jej orgány (valné zhromaždenie, výbor).

Desiateho augusta 1968 sa uskutočnilo obnovujúce valné zhromaždenie. Zvolilo výbor Matice slovenskej a prijalo jej nové stanovy, ktoré rozpracovávali princípy prijatého zákona. Správcom sa stal Ján Marták, u ktorého išlo o rehabilitáciu na tomto poste, ktorý musel v roku 1959 z politických dôvodov opustiť. Predsedom sa stal Ladislav Novomeský. V Ohlase k slovenskému národu sa Matica slovenská prihlásila k myšlienke demokratického socializmu, slobody človeka, k spolužitiu s českým národom ako „rovný s rovným“ a slovanskej orientácii. „Chceme byť vzdelaným moderným národom, znášanlivým k iným národom, ktorým žičíme slobodu a nezávislosť ako sebe samým. Sme presvedčení, že v porozumení a vo vzájomnej úcte budú raz hodnoty nášho života.“

  • OKUPÁCIA

Okupácia Československa v auguste 1968 vyburcovala Maticu slovenskú do ďalšej aktivity. Okamžite zorganizovala vydávanie Národných novín, v ktorých sa plne postavila za legálne štátne a stranícke vedenie. Ich prvé číslo vyšlo už podvečer 21. augusta. Na titulnej strane sa objavila výzva: „Z hľadiska humanity a demokracie žiadame, aby vedenie vojsk Varšavskej zmluvy okamžite odvolalo svoje jednotky z nášho suverénneho územia.“ O deň neskôr začal vysielať Slobodný vysielač Matice slovenskej Kriváň. Zakrátko musel prejsť do ilegality a 28. augusta 1968 sa jeho existencia skončila. Na začiatku septembra 1968 prestali vychádzať aj Národné noviny.

Napriek sťaženej situácii sa rozmach matičného hnutia nezastavil. Namiesto dovtedy živelne vznikajúcich klubov sa na základe nového zákona ustanovovali miestne odbory ako právnické osoby, ktoré pokračovali drobnou prácou pri obnovovaní matičnej činnosti. To isté možno povedať aj o odborných pracoviskách Matice slovenskej. Začiatkom roka 1969 ich bolo sedem: Národná knižnica, Knihovedný ústav, Bibliografický ústav, Literárny archív, Pamätník slovenskej literatúry, Ústav pre zahraničných Slovákov a Biografický ústav. Samostatným pracoviskom Matice slovenskej bolo Vydavateľstvo Matice slovenskej. Ešte v roku 1968 bolo úspešne zavŕšené úsilie o začlenenie Matice slovenskej do Národného frontu, a to na všetkých stupňoch: od ústredného cez okresné až po miestne výbory. Celkovo sa v priebehu roka 1968 sformovala nová štruktúra Matice slovenskej založená jednak na odbornej inštitucionálnej báze, vytvorenej najmä po roku 1954 a rozšírenej v roku 1968, a jednak na spolkovej aktivite členskej základne obnovenej ako dôsledok reformného procesu v roku 1968.

Obdobie roka 1969 bolo v Matici slovenskej prechodným obdobím, počas ktorého sa ešte na jednej strane prejavovali pozitívne zmeny, ktoré priniesol predchádzajúci rok, na druhej strane sa vývoj čoraz viac posúval k nastupujúcej normalizácii. Naďalej zostala zachovaná členská základňa a Matica slovenská sa riadila podľa zákona z roka 1968. Prvého a druhého augusta 1969 sa v Martine uskutočnilo ďalšie valné zhromaždenie, a to aj za prítomnosti tajomníka ÚV KSS Ľudovíta Pezlára. Ten už následne kritizoval vedenie Matice slovenskej, že neprejavilo dostatočnú angažovanosť pri plnení straníckych uznesení a nedištancovalo sa jasne od pokusov využiť Maticu slovenskú na náboženské a politické ciele. Preto bolo podľa neho potrebné, aby vedenie Matice slovenskej zaujalo „jasný politický postoj“ a angažovalo sa pri presadzovaní „súčasnej politiky strany“. Mal sa kvôli tomu zvýšiť štátny dozor nad Maticou slovenskou zo strany ministerstva kultúry.

Tieto slová zreteľne naznačovali, aký vývoj mohla Matica slovenská očakávať. Začali ju postupne ovládať prúdy podporované straníckym vedením, ktoré boli pripravené bojovať „v nekompromisnom boji proti pravicovým a antisocialistickým silám, ktoré sa môžu maskovane skrývať aj v matičnom členstve“.

  • ZLÝ SMER

V nasledujúcom období sa Matica slovenská vydala jednoznačne na cestu normalizácie. Tá priniesla postihy jej pracovníkov a členov, znovu umlčala túto celonárodnú ustanovizeň a urobila z nej inštitúciu v službách komunistickej moci a jej propagandy, akou zostala až do pádu režimu v roku 1989.


Talianski komunisti a Dubčekova reforma

Beáta Katrebová BLEHOVÁ ‒ Foto: archív SNN

Postoj jednej z najmohutnejších západoeurópskych komunistických strán ‒ Talianskej komunistickej strany, k reformnému hnutiu Dubčekovej jari je slovenskej verejnosti takmer neznámy. Pritom talianski komunisti sa zaslúžili o to, že Dubček ako symbol „socializmu s ľudskou tvárou“ pretrval obdobie normalizácie a v konečnom dôsledku bol aj ich zásluhou rehabilitovaný. Januárové plénum Komunistickej strany Československa v roku 1968, na ktorom bolo zvolené nové proreformné vedenie, talianska komunistická tlač hodnotila pozitívne. Voľbu Dubčeka do čela strany komentoval  týždenník Rinascità krátko a výstižne: „Otvára sa nová fáza.“ Celkovo sa januárové udalosti hodnotili ako cesta, ktorá povedie k reformám. Z prostredia ľavicovej západoeurópskej tlače sa k vývoju vyjadroval najmä zahraničnopolitický redaktor a zároveň člen užšieho vedenia Talianskej komunistickej strany (PCI) Giuseppe Boffa, ktorý do Československa ‒ a zvlášť na Slovensko ‒ ako novinár často cestoval a na stránkach tlačového orgánu talianskych komunistov L´Unità prinášal argumentmi dobre podložené články. O januárovom pléne sa zmienil ako o logickom vyústení predchádzajúcej neúnosnej koncentrácie moci v rukách jedného človeka, zosobneného v osobe prvého muža v štáte a prvého muža v strane, ale aj ako dôsledok neúnosnej politiky voči Slovákom.. V dlhšej úvahe k problematike vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi, ktoré ‒ ako Boffa správne pochopil ‒ sa stali rozhodujúcim faktorom uskutočnenia januárového palácového prevratu, autor konštatoval, že udalosti v Československu sa najmä v zahraničí interpretovali ako vyvrcholenie národného konfliktu. Z tohto dôvodu sa snažil pomerne objektívne priblížiť talianskemu čitateľovi základné črty existencie Slovákov a ich boja o rovnoprávne postavenie v období rakúsko-uhorskej monarchie a prvej Československej republiky.

  • PODPORA TALIANOV

L´Unità bol prvým zahraničným denníkom, ktorý v marci 1968 uverejnil rozhovor s Dubčekom.  To bol začiatok dôležitého prelomu v nazeraní na slovenského politika. Je známe, že  Dubčekov príchod k moci sa stretol vo vedeniach ostatných „bratských strán“ socialistického bloku s rezervovaným až odmietavým postojom. Dubček potreboval pre reformný kurz, ktorý zostal napriek všetkým úsiliam „zúfalo izolovaný“, širšiu podporu. Hľadal spojencov medzi proreformne orientovanými komunistickými stranami, aby tak mohol vytvoriť protiváhu centralistickým tendenciám Moskvy. Vedenie Talianskej komunistickej strany, zosobnené generálnym tajomníkom Luigim Longom, mu takúto podporu poskytlo. Longo Československo osobne navštívil 5. až 7. mája 1968. V čase tejto cesty sa Taliansko nachádzalo v turbulentnom predvolebnom boji, poznačenom masívnymi študentskými nepokojmi. Talianski komunisti radikálne študentské hnutie nedokázali získať na svoju stranu, považovali ho za anarchistické, a naopak študenti kvôli stalinskému dedičstvu nevideli nijaké záruky na budúcu spoluprácu. Longo si od parlamentných volieb sľuboval radikálnu zmenu kurzu národnej ekonomiky, očakával zjednotenie všetkých ľavicových síl, a to aj medzi ľavicovo orientovanými katolíkmi, a v konečnom dôsledku dúfal vo volebnú porážku Kresťansko-demokratickej strany. Reformný proces Dubčekovej garnitúry, ktorý pokladal za „dôkaz životaschopnosti socializmu“, mu nepochybne poslúžil ako predvolebný politický kapitál. Jeho vedenie od pádu Chruščova bránilo zvolaniu medzinárodnej konferencie komunistických strán, otvorene kritizovalo sovietsko-čínsku roztržku, podporovalo myšlienku spolupráce so západoeurópskymi sociálnodemokratickými stranami a dúfalo, že bude po boku nemeckých sociálnych demokratov sprostredkovateľom medzi európskou ľavicou a východným blokom v zmysle vznikajúcej ostpolitiky západonemeckého kancelára Willyho Brandta. Vyzdvihovalo myšlienku zblíženia medzi katolíckou cirkvou a ľavicovými silami v boji za mier. Dôvodom návštevy bol napokon aj fakt, že Longo chcel byť o vývoji v Československu dobre informovaný, aby si tak v spletitej sieti protichodných informácií mohol vytvoriť vlastný úsudok. Dubček, ktorý sa 5. mája vrátil z ťažkých rokovaní v Moskve, kde musel pred kritickým Brežnevom obhajovať vlastný politický kurz, v rozhovore s Longom tieto ťažkosti nespomenul, naopak, odvolával sa na nemenne silné väzby na Sovietsky zväz. Pred talianskou delegáciou interpretoval chod udalostí tak, ako mu to vyhovovalo, dôsledkom čoho bolo až príliš optimistické stanovisko Longovho vedenia k československo-sovietskym reláciám.

  • ŠTÁTNY LAICIZMUS

Súčasťou rozhovoru bola problematika vzťahu medzi cirkvou a štátom a náboženských slobôd, ktoré ‒ síce ústavne zaručené ‒ československý štát sústavne porušoval a proticirkevným zákonodarstvom z roku 1949 úplne podriadil vlastným mocenským záujmom. Zložitému vzťahu medzi PCI a katolíckou cirkvou a otázkou náboženskej slobody, ktorý vychádzal zo špecifickej situácie v Taliansku v povojnovom období, chýbala nezmieriteľnosť ateistických režimov voči cirkvi ako „úhlavnému nepriateľovi socializmu“. Počas posledných rokov pontifikátu Pia XII. pôsobili talianski komunisti ako sprostredkovatelia medzi Svätou stolicou a sovietskou ambasádou v Ríme v sérii stretnutí, ktoré však nepriniesli nijaké pozitívne výsledky. Po nástupe Jána XXIII., ktorého líniu komunistické vedenia všeobecne vnímali ako otvorenejšiu, sa od roka 1960 dostávala problematika vzťahu medzi katolíkmi a komunistami do popredia záujmu PCI. Talianski komunisti na jednej strane bojovali proti „klerikálnej interferencii“ v politike, na strane druhej neváhali inštrumentalizovať katolíkov v boji za odstránenie bipolárneho systému. Bez zohľadnenia aktivít PCI pri príprave Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré sa týkali najmä sprostredkovania kontaktov, nemôže byť obraz tohto významného koncilu úplný. Pod Togliattiho vplyvom poslal Chruščov cez sovietsku ambasádu v Ríme pápežovi Jánovi XXIII. pri príležitosti jeho osemdesiatych narodenín v novembri 1961 pozdravný telegram, ktorý pápež, rovnako neformálne, tou istou cestou mimo rímsku kúriu opätoval. Výmenou týchto telegramov sa oficiálne ukončilo obdobie tzv. križiackeho ťaženia proti komunizmu a začalo sa obdobie dialógu. Voľba Pavla VI. bola talianskymi komunistami vnímaná ako signál, že kardináli chcú pokračovať v procese obnovy. Nový pápež bol zárukou, že dialóg s „moderným svetom“ bude pokračovať.

Reformní komunisti Luigi Longo a Alexander Dubček.

Talianska komunistická strana presadzovala vo vzťahu k náboženstvu štátny laicizmus, čo Longo v rozhovore s Dubčekom dal zreteľne najavo. V reakcii na kladný ohlas Dubčeka na otázku náboženskej slobody v Taliansku povedal nasledovné: „Základom Talianskej komunistickej strany je, že oficiálna štátna doktrína budúceho talianskeho socialistického štátu nemôže byť ani žiadne cirkevné učenie, ale tiež nie ateizmus, lebo všetci občania, veriaci aj neveriaci, musia mať rovnaké práva.“ Je otázne, do akej miery malo Dubčekovo vedenie skutočný záujem o revíziu  proticirkevného zákonodarstva a nakoľko sa stotožňovali s nastolením náboženskej slobody, keďže do Akčného programu sa náboženská problematika vôbec nedostala. Rokovania, ktoré medzi Svätou stolicou a Prahou bezúspešne prebiehali v rokoch 1963 až 1967, počas Pražskej jari obnovené neboli a to, čo sa katolíckej cirkvi v pohnutom období dosiahnuť podarilo, bolo výsledkom jej vlastnej iniciatívy.

  • ÚSTRETOVÝ HUSÁK

Na objasnenie postoja československého vedenia v cirkevných otázkach bol v rozhovore s Longom poverený Husák, ktorý od apríla 1968 pôsobil vo funkcii podpredsedu československej vlády. Husák sa v polovici apríla 1968 stretol so štvoricou biskupov, aby s nimi prerokoval ich základné požiadavky, pričom jeho postoj voči požiadavkám episkopátu bol pomerne ústretový. V rozhovore s Longom stručne charakterizoval vývoj vzťahov medzi štátom a cirkvou, pričom zdôraznil, že „vedenie našej strany chce dospieť k vytvoreniu demokratickej formy súžitia cirkvi so štátom, chce poskytnúť úplnú slobodu kultu, nemôže však pripustiť, aby pod jej rúškom dochádzalo k formovaniu antikomunistickej politickej sily“. Nadväzujúc na Husákov výklad Longo v podstate zopakoval to, čo povedal Dubčekovi v ten istý deň dopoludnia: podľa jeho dôverných informácií z vatikánskych kruhov malo Dubčekovo vedenie postupovať opatrne, nepodporiť maximálne požiadavky, ktoré biskupi Ambróz Lazík a František Tomášek pri ich poslednej návšteve v Ríme v máji 1968 prezentovali, pretože by to mohlo vyvolať ostrú reakciu Moskvy a prekaziť rokovania Svätej stolice týkajúce sa Litvy. Sekretár Kongregácie pre mimoriadne cirkevné záležitosti Mons. Agostino Casaroli, ktorý viedol náročné rokovania so socialistickými štátmi, odporúčal, aby sa postupovalo „krok za krokom“, nepožadoval sa návrat arcibiskupa Berana, ale aby sa veciam ponechala možnosť voľného vývoja, pričom sa počítalo viac s požiadavkami zdola než s iniciatívami Svätej stolice. Longove odporúčania v podstate korešpondovali s celkovo opatrným postojom Vatikánu k procesu liberalizácie v Československu. Opatrný postoj zo strany tých, ktorí vo Vatikáne udávali tón a ohľad na postoj Moskvy, mali spomaľujúci vplyv na postup katolíckej hierarchie a kléru a boli jednou z príčin, prečo sa z cieľov, ktoré si cirkev na Slovensku a v Čechách v roku 1968 vytýčila, mohlo uskutočniť len veľmi málo.

  • SLOVENSKÁ DIMENZIA

Z rozhovoru medzi Husákom a Longom k cirkevnej problematike sa zachovalo ešte jedno významné svedectvo od Husákovho blízkeho spolupracovníka Viliama Plevzu. Plevza si po rokoch spomína, že Husák využil návštevu šéfa talianskych komunistov, aby mu okrem zdôvodnenia federácie predostrel aj otázku slovenskej cirkevnej provincie, pretože bez nej by federácia nebola úplná. Husák sa snažil Longa získať pre vec cirkevnej provincie a bol presvedčený, že Longove kontakty na Svätú stolicu dokážu vec posunúť dopredu.

V pohnutých prvých hodinách po vojenskej intervencii vojsk Varšavskej zmluvy, keď mnohí nemali presnú predstavu, čo sa udialo, zasadalo talianske komunistické vedenie až 23. augusta. Po prvýkrát bol v oficiálnom dokumente Talianskej komunistickej strany od jej vzniku vyjadrený ostrý nesúhlas s veľmocenskou politikou Sovietskeho zväzu. Negatívne stanovisko talianskych komunistov k vojenskej intervencii zostalo nezmenené v podstate až do konca pádu komunistických režimov a trvalo narušilo vzťah k Moskve. Tradične intenzívne styky straníckych kruhov v Československu s jednou z najdôležitejších západoeurópskych komunistických strán pretrvávali približne do polovice sedemdesiatych rokov, pričom treba konštatovať, že federalizáciou štátu vzájomné kontakty začali nadobúdať aj slovenskú dimenziu.


Slovenské predjarie naštartovalo zmeny

Viliam JABLONICKÝ

Kanadský historik Gordon Skilling, ktorý sa považoval za žiaka​ ​R. W. Setona-Watsona​, bol jedným z prvých na  Západe, ktorý hlbšie vnímal, že činnosť a pôsobenie Alexandra Dubčeka a jeho stúpencov koncom šesťdesiatych rokov boli vlastne „demontážou stalinizmu a začiatkom utvárania demokratickejšieho komunistického režimu“, čo bol dovtedy „unikátny, nikdy predtým neodskúšaný experiment demokratizácie komunistickej politiky“. Pritom je pozoruhodné a ojedinelé, že už od začiatku „kritizoval západné analýzy reformného procesu za to, že takmer úplne ignorovali slovenský problém s prípravou federácie“. A vôbec, vyžadoval väčšiu mieru porozumenia pre slovenskú tematiku, ktorá aj pre neho bola základnou podmienkou „obojstranne výhodného riešenia česko-slovenských vzťahov“. Publikoval to na Princetonskej univerzite v roku 1976 v „Czechoslovakia’s Interrupted Revolution“. Izraelská historička Galia Golanová v The Czechoslovak Reform Movement: Communism in Crisis 1962 ‒ 1968 v Cambridge University Press, 1971, už dokonca úplne prirodzene argumentovala, že „Slovenská otázka trápila predkomunistickú prvú republiku tak isto ako komunistický režim.  Tvorila príčiny nestability v minulosti, ako aj v súčasnosti... „Boli to Slováci, kto sformuloval začiatok destabilizačného hnutia najmä pre snahu slovenských komunistov odstrániť neprávosti, ktorými ich strana trpela v ére stalinizmu.“

  • BOJ ZA IDENTITU

Exulant Jozef Korbel, ktorý bol predtým aj naším diplomatom, v Twentieh Century Czechoslovakia: The Meaning of Its History  (Zmysel jeho dejín) uvádzal tiež medzi prvými, že „najdôležitejším aspektom snaženia slovenských reformátorov bola skutočnosť, že po prvý raz sa boj za slovenskú národnú identitu stal súčasťou širšieho rámca demokratizácie celej krajiny“. Zaiste málokoho prekvapí, že už v októbrovom vydaní v roku 1968 prvoradého slavistického akademického zaoceánskeho časopisu Canadian Slavonic Papers uvádza Josef Kirschbaum text zaoberajúci sa slovenskou otázkou ‒ Slovakia in thede-Stalization and Federalization Processs of Czechoslovakia, ktorý neskôr prepracoval v širšom dejinnom koncepte aj do nemčiny a publikoval v Inštitúte Matúša Černáka v roku 1971. Kanadské slovanské listy, do okruhu ktorých patril aj Gordon Skilling, nielen  zásluhou oboch slovenských profesorov, otca a neskôr aj syna ‒ Jozefa a Stanislava Kirschbaumovcov, boli lídrom v objektívnom pomenovaní celého transformačného a reformného  procesu v ČSSR a prví na Západe ihneď v pookupačnom období k nemu vydali dve samostatné rozsiahle čísla. Tu sa  problém roka 1968 nezužoval iba na takzvanú Pražskú jar, ale bol neodmysliteľne spätý aj s emancipačným ekonomicko-politicko-kultúrnym bratislavským pohybom, ktorí niektorí domáci historici pomenovali slovenským predjarím či priamo jarou. Podobne to bolo v mnohých slovenských exilových médiách, dodnes nepreskúmaných, ktorých názory a postoje boli však zväčša limitované jazykovou neprestupnosťou, počnúc mníchovským Horizontom a nekončiac clevelandským štvrťročníkom pre slovenskú kultúru Most, dodnes dostupných len ojedinelým slovakistom.

  • ROVNOSŤ NÁRODOV

Kirschbaum starší v Canadian Slavonic Papers uvádza, že „slovenským komunistom išlo hlavne o humanizáciu systému a zrovnoprávnenie slovenského národa s Čechmi“. Ďalšie tvrdenie bolo už jeho predstavou a víziou do budúcnosti, ktoré s istou obdobou prešlo neskôr do konsenzuálneho konceptu najvýznamnejšej politicko-spoločenskej organizácie Slovákov v zahraničí ‒ Svetového kongresu Slovákov. Totiž, že pre domácich komunistov predstavovala federácia konečný cieľ, ale pre ďalších a mnohých exulantov „bola len dočasným krokom k úplnému rozdeleniu“, teda k plnej slovenskej suverenite. Neskôr sa  potvrdilo, aj v pookupačnom období v očiach ďalších slovenských exulantov, že „komunisti nevidia federáciu ako predstupeň slovenskej samostatnosti, ale ako nástroj na upevnenie spoločného štátu“, napríklad aj v texte ďalšieho exulanta Štefana Gejduru analyzujúceho Slovak ‒ Soviet Relation 1939 ‒ 1971. Môžeme sa o tom dozvedieť v zborníku dvoch zostavovateľov Kružliaka a Okáľa Svedectvo jednej generácie, lenže to v kanadskom Cambridge a vo vydavateľstve Dobrá kniha vychádza až v roku 1990 . Pritom Kirschbaum priamočiaro deklaroval podobnosť rokov 1939 a 1968, zaiste sám poznačený oboma medzníkmi: „Po druhý raz v priebehu tridsiatich rokov bol boj Slovákov za národné práva v rámci federálneho Česko-Slovenska riešený uprostred medzinárodnej krízy. Ostáva len čakať, či si vedúce české sily z toho zoberú poučenie, alebo sa vrátia k chybám z roku 1939. Slovenský exil vo svojej väčšine sa obáva druhej možnosti.“ Zaiste to nemohol prehliadnuť aj spoza Atlantiku, hoci v domácej historickej reflexii sa to zväčša dodnes obchádza. Ale slovenský historik Adam Hudek, reflektujúc to takmer o dve desaťročia neskôr, jeho názor komentuje s odstupom slovami, že „slovenský exil sa takého vývoja nielenže neobával, ale ho aj netrpezlivo očakával a podporoval“. Z odstupu vnímal, ale i priznával predstavám slovenského exilu o nacionalizme „pozitívnu hodnotu a logickú obranu národných práv“, čo niektorí iní aj dodnes chcú spochybňovať, ale čo sa stalo aj rozhodujúcou hybnou silou pred rokom zavŕšenia slovenskej suverenity a samostatnosti 1993.

  • SLOVENSKÁ REFORMA

Špecifickú úlohu dovtedy zväčša medzinárodne zamlčiavaných Slovákov v reformnom procese šesťdesiatych rokov si oveľa viac začali všímať početné a vplyvné západné médiá, noviny a časopisy na sklonku už dramatického roka 1967, nádejného i tragického zavŕšenia roka nasledujúceho. Juraj Alner v prínosnej knižke literatúry faktu 1968: Polčas rozpadu komunistického režimu: denník novinára (2017) uvádza viacero príkladov, ktoré hlbšie neanalyzovali slovenskí historici a politológovia z pozadia mocenského súboja, po ktorom nasledovali reformné kroky. Talianske Il Popolo z 12. 12. 1967 považuje „za najrozhodnejšie jadro súčasnej opozície proti Novotnému“, popri Černíkovi, budúcom premiérovi a vtedy „hlavy tzv. ostravskej skupiny“, ešte nešpecifikovane práve Slovákov. O dva dni Le Monde, hodnotiac spory a krízu v ÚV KSČ, upozorňuje, že „nie je tajomstvom, že osoba a pracovný štýl prezidenta Novotného už dlho nevyvoláva u Čechov nadšenie – a ešte menej u Slovákov v dôsledku rôznych neobratných vystúpení voči ‚bratskému národu‘“, čo dávajú ironicky do úvodzoviek. Agentúra AP (Associated Press) upresňuje: „Novotný čelil paľbe kritiky najmä z radov predákov KSS. Slovenská strana ‒ poloautonómna vetva KSČ ‒ je silno ovplyvnená skupinou spisovateľov vo vedení na čele s Lacom Novomeským, bývalým väzňom stalinského režimu. Väčšina vraj podporila slovenský návrh rezolúcie vyzývajúci Novotného na rezignáciu z postu prvého tajomníka strany a na rozdelenie štátnej a straníckej funkcie.“ Francúzsky Combat z 19. 12. 1967 uvádza: „Slovenskí vodcovia, ktorí žiadajú pre svoju krajinu väčšiu autonómiu a viac investícií, majú medzi sebou reformistov.“ Arbeiterzeitung 20. 12. z pléna ÚV KSČ zaznamenáva, ešte oficiálne nepotvrdené, že „ôsmi z desiatich členov politického byra, z toho traja Slováci, boli za úplný odchod Novotného“. Le Monde z 22. 12.  prináša však už obvinenie Alexandra Dubčeka ako prvého tajomníka ÚV KSS Novotným z tradičného kladiva na hlavy Slovákov  ‒ z „buržoázneho nacionalizmu“. Noviny pripomínali, že to má pochmúrne súvislosti s „ťažkou čistkou v slovenskej komunistickej strane 50. rokov“. Pritom Dubček mal vysloviť iba niekoľko kritických pripomienok k navrhnutej téze o vedúcej úlohe strany, kde si želal „trochu viac demokracie“. The Guardian 2. januára 1968, ešte pred zvolením Dubčeka za prvého tajomníka ÚV KSČ, píše, že „komunistickí vodcovia Slovenska zrejme dosiahli svoj cieľ presadiť rýchlejší hospodársky rozvoj Slovenska, čo im Praha dlho odopierala. Slovenskí vodcovia vládnu významným blokom hlasov v pražskom politbyre a sú v postavení, že môžu za svoju podporu A. Novotného žiadať koncesie pre svoje nacionalistické či národne komunistické požiadavky“. The New York Times ešte hovoria o „dôležitých ústupkoch slovenskej menšine a nepokojným intelektuálom, 4,5 milióna Slovákov je nespokojných s mnohoročnou kultúrnou, politickou a hospodárskou nadvládou českej väčšiny, ktorá kontroluje pražský režim. Intelektuálna opozícia voči  Novotnému je však takmer úplne českou záležitosťou“.

Všetky hlavné západné agentúry 5. 1. 2018,  po juhoslovanskom Tanjugu, oznamujú Novotného demisiu. Il Messaggero ešte za hlavného nástupcu považuje Černíka pred Dubčekom. Reuters to rozvíja, že Novotného „Slováci kritizovali, že oslabuje jednotu krajiny, ekonómovia, že dovoľuje brzdiť reformy. Promoskovské krídlo za to, že dovolil oslabenie prísnej straníckej kontroly.Vo východnej Európe od obdobia stalinizmu niet ďalších porovnateľných prípadov, že by stranícky spor o vedenie trval tak dlho a viedli ho takou demokratickou formou. Vymenovanie Dubčeka je prekvapením, pretože je príslušníkom 4,5-miliónovej slovenskej menšiny. Má štyridsaťšesť rokov a stal sa najmladším komunistickým vodcom vo východnej Európe“. The Times 6. 1. 2018 očakávajú, že „dôjde k novému prístupu k národnostnej otázke. V očiach Slovákov bol Novotný nielen centralista, ale aj človek, ktorého obviňovali, že príliš pomaly reagoval na ich sťažnosti. V septembri sa Dubček verejne sťažoval, že Slovensko nedostáva dosť peňazí na rozvoj. Žiadal, aby sa investičné čiastky z centrálnych fondov zvýšili na dvadsaťosem percent. Il Messaggero však upozorňuje, že za odvolaním posledného východoeurópskeho stalinistu, pri ktorom La Stampa hovorí priamo o diktatúre, sa za „tradičným národnostným konfliktom“ otvára aj „rozpor medzi čs. komunistickou hierarchiou a sovietskymi predstaviteľmi“. GA priamo realisticky a predvídavo varuje, že ani Dubček nemôže „niečo zmeniť na prísnej prosovietskej zahraničnej politike ČSSR“. Očakáva iba pokračovanie „vnútropolitickej liberalizácie“.

  • SLOVÁCI PRI MOCI

Skeptickejšie hlasy ako z Berliner Morgenpost, La Libre Belgique, ale aj Combatu upozorňujú, aby sa nepodliehalo ilúziám. V pozadí zmien je aj neradostná ekonomická realita. Nebude jednoduché či možné efektívne riadiť centralizované celé hospodárstvo. „Nové systémy nie sú menej komunistické než stalinské režimy.“ Ľudové demokracie nesmerujú k sociálnym demokraciám a ak nebudú účinné, je „možné pochybovať o budúcnosti komunizmu vôbec“. Napriek tomu Welt am Sonntag 7. 1. 1968 prísne rozlišujúc, že „Dubček nie je Čech, ale Slovák“, upozorňuje, že práve „zo Slovenska prichádzali v posledných rokoch všetky impulzy k reformám“. La Stampa to tiež zdôrazňuje: „V osobe Dubčeka sa teraz Slováci dostávajú po prvý raz po 50 rokoch boja proti Čechom k moci. A Slováci sú viac než Česi preniknutí duchom ‚Mitteleuropy‘.“

Japonské noviny Nihan Keizai Šimbun 8. 1. 1968 upozorňujú, že „vo východoeurópskych krajinách ide o prvú zmenu v takej vysokej funkcii uskutočnenú navzdory sovietskemu nátlaku“.  FAZ to ešte vyšperkovalo s ironickým podtónom: „Prevzatie moci v Prahe Slovákom je takmer takou mimoriadnou udalosťou, ako keď sa k moci dostal Rakúšan alebo v Rusku Gruzínec. Keď sa v septembri rozbehli akcie proti Zväzu čs. spisovateľov, zakázal Dubček Hendrychovi akýkoľvek zásah do záležitostí slovenských spisovateľov. A tak boli postihnutí iba Česi a české Literární noviny.“ Aj La Croix zdôrazňujúc konflikt medzi „novou liberálnou a technokratickou vlnou a starou gardou“ viní dlhoročného aparátnika Novotného aj za procesy v päťdesiatych rokoch. Vyzdvihuje, že Dubček prirodzene „presadzoval slovenské požiadavky“, a hoci je človekom Moskvy, ktorého vymenovanie neprekvapilo ani sovietsku tlač: „Slovensko tvorí ostrov intelektuálneho liberalizmu a je na čele boja v dnešnom Československu.“ The Times konštatovali, že dochádza k obmene mocenskej štruktúry v komunistických krajinách. Považovali to za istý pokrok aj v spätosti s predchádzajúcim humánnejším politickým odstránením Chruščova, pretože to nebolo späté „s brutálnymi zákrokmi minulosti, zatýkaním, procesmi a zmiznutiami“. Odvtedy však „Československo podalo príklad najpokojnejšej a najcivilizovanejšej zmeny vo vedení, akú dosiahli v komunistickom svete“. Nielenže o tom mohli referovať médiá, ale „uskutočnila sa pomerne otvorene v dlhých a rozumných demokratických diskusiách vo vnútri strany“.

  • NOVÉ POZNANIA

Americký historik Mark Kurlansky, autor jedinej významnejšej západnej analýzy, ktorú sme preložili, nielen s nebývalou sympatiou k Dubčekovi, ale aj k celému slovenskému pohybu v knihe 1968: Rok, ktorý otriasol svetom, 2006, uviedol v oveľa širšom vývojom kontexte, že „ľudia protestovali z rôznych dôvodov, no spájala ich rovnaká túžba po revolte, pocit odcudzenia vo vzťahu k režimu a hlboký odpor k autoritárstvu v akejkoľvek forme. Tam, kde vládol komunizmus, sa protestovalo proti komunizmu a v kapitalistických krajinách ľudia zasa brojili proti kapitalizmu“. Spolu s viacerými ďalšími v zahraničí, rovnako ako s domácimi, z ktorých uvediem iba politika, politológa a historika Ivan Laluhu, pozorne analyzovali základné východiská obsiahnuté v koncepcii českej a slovenskej jari či podobne pomenovávanej neoddeliteľne pražskej a bratislavskej jari, či obrátene, ktoré môžu byť minimálne vstupom pri poznávaní tejto pozoruhodne vzostupnej etapy našich dejín.


Sovieti váhali s vpádom vojsk až do polovice augusta

Dušan D. KERNÝ ‒ Foto: archív SHU MS

 Slovenský historický ústav  Matice slovenskej, Historický odbor Matice slovenskej, ako aj redakcia Historického zborníka Matice slovenskej usporiadali podnetné stretnutie na tému Rok 1968. Vo svojom príspevku som poukázal na niektoré dokumenty zo sovietskych a z amerických archívov, ktoré sa zverejnili až s odstupom mnohých desaťročí.  Doteraz najrozsiahlejší ‒ vyše dvetisícstranový súbor dokumentov vyšiel zásluhou rakúskeho Inštitútu Ludwiga Boltzmana. Vďaka prispeniu prof. Ivana Laluhu som sa zúčastnil na  reprezentatívnom medzinárodnom  predstavení tohto zborníka vo viedenskej Diplomatickej akadémii. Ako vydavateľ projekt zastrešoval Štefan Karner, ktorý stál na čele veľkej medzinárodnej výskumnej siete v spolupráci s vyše osemdesiatimi historikmi z Európy, Ruska a USA.

■ PILIERE VÝSKUMU

Podstatné je, že piliermi, na ktorých stál výskumný projekt, boli Natalia Tomilina a Alexander Čubarian z popredných ruských archívov a trojica Karner, Tomilina a Čubarian je uvedená aj v autorskom nemecko-ruskom záhlaví dvoch dielov dokumentov a analýz.  Týkajú sa, a to je podstatné, nielen  Pražskej jari, ale i súvislostí medzinárodného krízového roka 1968. Rozsiahly prístup k ruským archívom umožnilo prijatie a predstavenie Štefana Karnera prezidentovi Vladimírovi Putinovi. V podrobnej analýze nie je príspevok ani jedného slovenského historika, je bez účasti slovenskej historickej vedy. Pritom publikácia označuje  za kľúčový katalyzátor udalostí a kľúčový konflikt vnútorného vývoja vo vtedajšej ČSSR práve slovenskú nespokojnosť s pražským centralizmom. Zrejme aj preto treba venovať celému dokumentačnému rozboru rozsiahlejšiu vecnú kritickú pozornosť z nášho slovenského hľadiska.

■ Z DIELNE CIA

Po polstoročí odstupu od roka 1968 som v dokumentoch hľadal o. i. odpoveď, kedy sa po prvý raz objavila zmienka o možnosti priameho vojenského zásahu. Pozoruhodná je analýza americkej spravodajskej služby CIA, osobitne memorandum o sovietskej politike vo východnej Európe z 21. marca 1968. Považuje za „samozrejmé, že sovieti budú opäť čeliť ťažkému rozhodnutiu či intervenovať, alebo neintervenovať vojensky“. Od roka 1956, od vojenského zásahu v Maďarsku, po tom, čo Maďarsko oznámilo vystúpenie z Varšavskej zmluvy, je zrejmé, že „sovieti nebudú tolerovať ani v jednom štáte bloku ani vnútorné zrútenie komunistického systému a ani vystúpenie z Varšavskej zmluvy. Kľúčové pre Moskvu je udržanie, pokračovanie komunistického systému“.

Prípad samostatného postupu Rumunska v rámci Varšavskej zmluvy sa udial tak, že to sovietom umožnilo zachovať si tvár. Na druhej strane sa naučili vychádzať s úplne nezávislou socialistickou Juhosláviou, takže by sa mohli tiež naučiť vychádzať s podobne nezávislým socialistickým Československom. Lenže „zrútenie komunistického režimu v hociktorom štáte východného bloku by ohrozovalo životné záujmy ZSSR vrátane bezpečnosti jeho hraníc“. To by viedlo k chaosu a ku kontrarevolúcii, podnietilo podobný vývoj v iných štátoch východného bloku, čo by bolo zvlášť znepokojujúce pre sovietov vo východnom Nemecku, ba dokonca by to mohlo do udalostí vtiahnuť Západ. Ak by sovieti dospeli k názoru, že intervencia vyvolá aktívnu, silnú odozvu na Západe, vtedy by pravdepodobne uverili v nevýhodnosť intervencie. Určite dospeli k takému záveru v roku 1956 pri vojenskom zásahu v Maďarsku. A „určite tak uvažujú aj dnes, keď však môžu v Československu stratiť oveľa viac ako vtedy v roku 1956“.

Nástroje sovietskeho vplyvu v Európe už nie sú to, čo bývali dakedy. Je „nepravdepodobné, že v dlhodobom horizonte budú efektívne. Pokiaľ sa sovieti rozhodnú použiť vojenskú silu, ZSSR skôr či neskôr nebude mať zrejme inú možnosť, len sa prispôsobiť veľmi významným zmenám vo východnej Európe“.

■ VÝCHOD V POHYBE

Analýza CIA z marca 1968 je ešte aj dnes pozoruhodným analytickým textom poukazujúcim na technológiu kvality, ktorou dosahovala CIA zasadenie udalostí do historických súvislostí vývoja vo východnej Európe bez ideologického balastu. To prudko kontrastuje s informáciami pre vrcholné sovietske orgány, aj keď vyšli z pera šéfa KGB Jurija Andropova, ktorý udalosti u nás považoval za dielo výlučne vplyvu zahraničných imperialistických centrál a domácej reakcie, zameraných na zvrhnutie politického systému v ČSSR. Analýza vychádza z toho, že sa v roku 1989 vo východnej Európe zrútil horko-ťažko a improvizovane sovietmi  vytvorený systém, východná Európa je v pohybe, dramaticky sa to týka hegemónie sovietov v zahraničnej politike.  V Prahe stratila Moskva svojho muža ‒ Novotného, a ešte si nevytvorila jasný postoj k jeho nástupcovi Dubčekovi, nové sily na čele čs. strany chcú výrazné domáce zmeny a väčšmi nezávislú zahraničnú politiku, Rumunsko zápasí za nezávislosť od ZSSR, v Poľsku je rozdelená strana a verejnosť a časť chce také zmeny ako v ČSSR.

Dubček napokon nevyhral.

„Pre vedúce osobnosti v Moskve, osobitne pre Brežneva a Suslova, ktorých politická budúcnosť doma závisí od udalostí vo východnej Európe, celkový obraz musí vyzerať čierne a nutkanie zakročiť silou môže byť veľmi silné,“ tvrdia analytici CIA. Začiatkom júna osobitné tajné memorandum CIA už obsahuje operatívne, resp. agentúrne informácie o tom, ako sa „režimu straníckeho vodcu Dubčeka a predsedu vlády Černíka napriek úsiliu Moskvy darí udržať podstatu demokratického experimentu“.

■ SOVIETSKE DOKUMENTY

Akú odpoveď na otázku, kedy došlo k rozhodnutiu o vpáde vojsk, dávajú sprístupnené sovietske dokumenty? Vývoj bol nasledovný: v decembri 1967 sa sovietske vedenie domnievalo, že dochádza k istým krízovým prejavom, ale už o tri mesiace čs. vývoj považovalo za „znepokojujúcu výzvu pre sovietsky systém a hrozbu pre celý sovietsky blok vo východnej Európe“. Marec 1968 bol v sovietskej politike zlomom. Prijala sa zásada totálne diskreditovať nový československý kurz obsiahnutý v Akčnom programe KSČ. Začiatkom apríla 1968, „keď bolo jasné, že veci sa budú len zhoršovať“, v osobnom rozhovore vrcholný sovietsky predstaviteľ Leonid Brežnev požiadal ministra obrany maršala Grečka, „aby urobil dôležité prepočty pre prípad vstupu vojsk“. Grečko odsúhlasil s Brežnevom predbežný plán, diskutovali o počte použitých divízií, pričom hovorili o nasadení dvadsiatich. Maršal Grečko ukončil jednoznačne všetky diskusie vyhlásením, aby politbyro rozhodlo politicky a za vojenskú časť, vlastne o všetkom, ako aj o počte a druhu vojsk, preberá plnú zodpovednosť minister obrany a generálny štáb vrátane počtu divízií. Tak práve vojenské velenie rozhodlo o tom, že „do stavu najvyššej pohotovosti bolo uvedených nie 20, ale 200 divízií armád Varšavskej zmluvy  a do najvyššej pohotovosti sa uviedli aj vojská so zbraňami na jadrový, atómový úder“. V armáde nejestvoval iný rozdielny názor, lenže vyšší dôstojnícky zbor chápal, že potomkom to bude potrebné vysvetľovať.

Na rozdiel od tohto rozhodnutia sa politické rozhodnutie o samotnom vstupe vojsk  „rodilo s nesmierne veľkými ťažkosťami a prijalo sa až v polovici augusta, konečné rozhodnutie sa prijalo v dňoch medzi 15. ‒ 17. augustom“. Pokiaľ ide o zahraničnú politiku, veľvyslanectvo ZSSR v Prahe ostro kritizovalo Akčný program KSČ, prijatý 5. apríla, o. i. pretože jeho text bol „odchýlkou od celej dovtedajšej praxe neformálnych konzultácií“ a popritom tvrdil pre sovietov neprijateľne, že „pri ekonomickej a politickej výstavbe bol Československu v roku 1948 vnútený model, ktorý nezodpovedal čs. tradíciám“. Sovietsky vodca Brežnev označil program za revizionistický už štyri dni po tom čo ÚV KSČ Akčný program prijal. Už predtým, 3. apríla, Ministerstvo zahraničných vecí ZSSR rozoslalo sovietskym veľvyslancom v socialistických štátoch inštrukciu, aby vedúcim predstaviteľom v krajinách pôsobenia sprístupnili informácie nazhromaždené KGB o činnosti protištátnych skupín, zameraných na podkopanie základov socializmu v ČSSR.

■ ARGUMENTY NA ZÁKROK

Aj v pôvodnej inštrukcii pre veľvyslanca ZSSR v USA Dobrynina, aby osobne 20. augusta informoval prezidenta USA, sa hovorí o nevyhnutnosti zakročiť, lebo v „dôsledku sprisahania vnútornej a zahraničnej reakcie proti politickému systému v ČSSR a ústavnej štátnosti sa vedenie ČSSR obrátilo so žiadosťou o pomoc vrátane vojenskej ... a hrozba socialistickému zriadeniu v ČSSR predstavuje hrozbu pre mier v Európe a pre medzinárodnú bezpečnosť; opatrenia nie sú namierené ani proti záujmom USA, ani záujmom nijakého iného štátu“.

Prístup ZSSR v zahraničnej politike sa vyvíjal v troch fázach: v prvej od decembra 1967 do konca januára 1968 sovietske vedenie malo len veľmi všeobecné predstavy o rozsahu vnútrostraníckeho konfliktu; v druhej fáze  od januára do marca sa masívne zbierali informácie, pričom veľký vplyv malo veľvyslanectvo, ktoré jasne „diagnostikovalo“, že ide o revizionizmus a odklon od marxizmu-leninizmu; v tretej fáze, ktorá sa začala v apríli 1968, veľvyslanectvo už nehralo rozhodujúcu úlohu, došlo k zásadnej zmene taktiky straníckeho vedenia a ÚV KSSZ. Začala sa „stranícka diplomacia pre krízové situácie“, odskúšaná pri udalostiach v NDR v roku 1953 a udalostiach roka 1956 v Poľsku a Maďarsku. Nasledovala politická selekcia na podporu „zdravých síl“ a proti „kontrarevolucionárom“. „Hoci sa vypracoval aj scenár pre najhoršiu situáciu vrátane aktívnych vojensko-strategických opatrení, až do polovice augusta nebolo rozhodnuté o tom, ktoré opatrenia naozaj aj uskutočniť.“

■ ZLYHANIE ZÁPADU

„Cena za vojenské riešenie bola vysoká, ale v lete 1968 mal Západ iné problémy, ako zachraňovať demokraciu v Československu. Politika USA v prípade invázie do Československa sa riadila heslom No Action! V dôležitých hlavných mestách sveta chceli politici len jedno – ‚stabilizáciu‘,“ hovorí sa o. i. v publikácii.  Jeden zo záverov  je, že „pre Kremeľ mal rok 1968 obrovský význam, nešlo len o udržanie daného stavu rozdelenia Európy po Jalte 1945, ale najmä mu išlo o ubránenie svojej hegemónie vnútri komunistického sveta a v neposlednom rade voči snahám Číny vnútri socialistického tábora“.

Aký význam mala „práca“ médií, teda sovietska propaganda, možno usúdiť podľa vyše dvoch desiatok Najvyšším sovietom ZSSR vyznamenaných novinárov „za príkladné plnenie povinností počas československých udalostí“. V drvivej väčšine ide o pracovníkov Agentúry Novosti APN a jej Týždenníka aktualít. K nim sa pridružuje aj vodič generálneho konzulátu v Bratislave za bližšie nešpecifikované zásluhy. Vyznamenaný bol aj kuchár diplomatického zboru, aké boli jeho zásluhy v boji proti kontrarevolúcii, je zo všetkých vyznamenaných najjasnejšie...