Spomienka na sviečkovú manifestáciu nespojila národ

Prezident nepodporil podujatie Konferencie biskupov Slovenska. Prezident SR Andrej Kiska za nezúčastnil na spomienkovom podujatí Konferencie biskupov Slovenska (KBS) pri príležitosti  tridsiateho výročia konania Sviečkovej manifestácie 25. marca v bratislavskej Redute. V ten deň pred tridsiatimi rokmi prišli na bratislavské  Hviezdoslavovo námestie občania a veriaci, aby manifestovali svoje požiadavky za náboženské a občianske práva a slobody v socialistickom Česko-Slovensku. Išlo o najdôležitejšie vystúpenie občanov a veriacich proti komunistickému režimu. S ružencom a so sviečkami v rukách demonštrovali nesúhlas s režimom. Hlavným organizátorom podujatia  bol František Mikloško. S prejavom vystúpil aj v nedeľu pri pamätníku na sviečkovú manifestáciu na námestí Eugena Suchoňa. V ten deň si udalosti spred tridsiatich rokov spoločnosť  pripomínala na troch miestach. V Katedrále sv. Martina slúžil svätú  omšu bratislavský arcibiskup metropolita, predseda Konferencie biskupov Slovenska Stanislav  Zvolenský. KBS organizovala aj kladenie vencov pri pamätníku na Námestí E. Suchoňa a slávnostný koncert v Redute.

• NEPRIŠIEL

Od vysokých štátnych predstaviteľov sa očakáva kultivované vystupovanie a ani náznak toho, žeby nejakou skupinou obyvateľstva pohŕdali. Ktovie, či si on vyberá okruh svojich spolupracovníkov alebo istá skupina ľudí si vybrala jeho.  V knižke Cesta manažéra z pekla sa celkom zreteľne predstavuje verejnosti. Napríklad uvádza, že „zdesenie straníckych funkcionárov na vysokej škole, keď videli moju žiadosť o vstup do strany, bolo veľké. Zamietli ma jasne a rázne. Ako človeka, ktorý ‚síce patrí k vedúcim osobnostiam v kolektíve, ale určite nevedie kolektív k rozvoju socialistickej vlasti‘. Asi im prekážali naše pravidelné  krúžkovice v krčme U Matúša a následné kradnutie piva na hlavnej stanici“.  Napriek tomu, že na oslavy výročia sviečkovej manifestácie prišiel na Slovensko bývalý nemecký prezident Joachim Gauck, A. Kiska ho v Redute počas koncertu nesprevádzal. Lebo KBS si dovolila pozvať predstaviteľov všetkých parlamentných strán. Iste sa našli účastníci koncertu, ktorým neimponoval prejav exprezidenta J. Gaucka, ale vypočuli si ho. Najmä jeho apel, „aby sme nepodliehali nejasným strachom, ale aby sme spoznali hodnotu nášho slobodného systému a spoločne zastávali právny štát, demokraciu a jednotu v Európe“, nebol celkom namieste od politika zo štátu, ktorý nezodpovednou imigrantskou politikou ohrozuje bezpečnosť občanov Európy.

• NESKORÝ PRÍCHOD

Azda najvážnejším prehreškom prezidenta republiky počas dňa spomienok na sviečkovú manifestáciu bol neskorý príchod na kladenie vencov k pamätníku.  Dá sa síce rozumieť tomu, že mu bolo príjemne v spoločnosti ľudí z Nadácie Konrada Adenauera, ktorá spolu s OZ Nenápadní hrdinovia organizovala popoludní program v Primaciálnom paláci. Ale vnucuje sa otázka, prečo nemecká nezisková organizácia?  Bola vôbec sviečková manifestácia organizovaná Slovákmi?

           Anna HROMJÁKOVÁ

Sviečková manifestácia pred tridsiatimi rokmi predznačila pohyb k demokracii

Sviečková manifestácia na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave 25. marca 1988 na Veľký piatok, v priestore  násilne uzavretom mocenskými a represívnymi zložkami bývalého režimu, s odstupom času evokuje Hviezdoslavove Žalmy a hymny, najmä „na tisícročnú pamiatku vierozvestcov sv. Cyrila a Metodeja...“  Neviem, nakoľko si účastníci pokojného zhromaždenia veriacich, ktorých bolo okolo dvoch tisíc, uvedomili, že vtedajšia jar je aj 1120. výročím povýšenia staroslovenčiny medzi štyri liturgické jazyky, spomienkou na vysvätenie našich prvých kňazov, základom našej cirkevnej provincie – zrodom najstaršieho biskupstva v strednej Európe – Nitre. A nielen to. Veriaci zo Slovenska i susednej Moravy svojím protestom takmer po 1120 rokoch sa vlastne domáhali aj obsadenia biskupských sídiel, odstránenia štátneho dirigizmu v náboženských právach občanov a slobodného dialógu s vtedajšou mocou.

■ VODA A  OBUŠKY

Na to obdobie totality a prenasledovania to nebolo ani populárne, ani bezpečné, skôr až osudovo riskantné. Napriek tomu účastníci protestu, povzbudení slovenskou emigráciou i demokratickými európskymi silami, odvážne reagovali na výzvu organizátorov a... zdvihnuté hlavy dostali svoje. Ako? To je už dnes všeobecne známe. Dunajská studená voda z polievacích a zo špeciálnych zásahových vozidiel a ešte studenšie boľševické obušky v sychravom marcovom podvečere zrejme nikomu príliš nechutili. Zhromaždení však napriek zastrašujúcej i konkrétnej brutalite, rozháňaniu a zatýkaniu vyslali jasné posolstvo po zmene pomerov smerom k demokracii.

Možno, že je menej známa okolnosť spojená s manifestáciou, pokiaľ ide o podporu susedného a slovenského sveta. Menej je aj známe, že mnohí účastníci sa neskôr angažovali v obnovenom matičnom hnutí, na ktorého pôde – a slobodne – plne rozvíjali obrodený duchovný slovenský život. Národná knižnica MS, Krajanské múzeum MS, Štátny archív, Univerzitná knižnica v Bratislave a viaceré vedecké inštitúcie získali po roku 1990 viac dokladov a dokumentov o takmer polstoročnom úsilí slovenského exilu o obnovenie ľudských, duchovných, národných a štátotvorných práv Slovákov v režime po roku 1948. Patrí im za to vďaka.

■  VĎAKA ZA ODVAHU

Vďaka patrí žijúcim i nežijúcim, tým so sviečkami, s ružencami, so sochami Matky Božej pred pamätníkom Hviezdoslava, zadržaným v susedných uliciach, lebo na námestie bezpečnostné zložky nikoho nepustili, aj tým, ktorých zásahové útvary zadržali alebo im znemožnili úmysel zúčastniť sa na manifestácii. Po roku 1968 tento odhodlaný dav znova oslovil kultúrnu, duchovnú Európu  a svet. Rakúsko, Nemecko, Ameriku, Francúzsko, samozrejme Rím, Taliansko, kresťanskú Európu. Bez slov, potichu oslovil aj tzv. vtedajší socialistický svet vo východnom bloku, najmä Poľsko, Maďarsko, Ukrajinu, Rumunsko... Až po roku 1990 sme sa dozvedeli o  tichých modlitbách a sympatiách občanov týchto krajín a o podpore v boji proti tomu, čo im tiež, aj keď nie vždy s príznačnou česko-slovenskou ateisticko-marxistickou rivalitou ničilo duchovný život. Prvé stretnutia na pôde Matice slovenskej po novembri 1989 sa často venovali aj informáciám o týchto, dovtedy utajovaných duchovných sympatiách, aj o morálnej podpore Slovákov v bývalých socialistických krajinách.

■ ZA DUCHOVNÚ  SLOBODU

Mladí Slováci z krajanského svetového exilu v tom čase nemohli študovať rímskokatolícku teológiu na Slovensku, čo však dokázali vyriešiť evanjelici najmä z Vojvodiny, Rumunska, Maďarska. A nielen to. Horšie je, že mediálna pamäť zabúda na osobnosti, kardinálov, redaktorov Slobodnej Európy, Hlasu Ameriky, Vatikánskeho rádia, predstaviteľov misií, slovenských zahraničných spolkov i na vysoké duchovné európske autority, ktoré tento demokratický pohyb nielen iniciovali, diplomaticky v zahraničí zastrešovali, ale jeho ozvenu aj široko rozšírili. Táto slovensko-slovenská súdržnosť patrí medzi historické unikáty v zápasoch o duchovnú slobodu nášho  národa  v čase tvrdej boľševickej totality. V roku 1990 to bola v Bratislave práve Matica slovenská s Kresťanskou mládežou, ktorá na Hviezdoslavovom námestí organizovala prvú verejnú spomienku a vďaku na túto udalosť. Sviečky vymodelovali nový štátny znak. Pamätliví a účastní vzali na vedomie, že chtiac-nechtiac, spolu už s už spomenutým zázemím, prispeli do obnovy  aj slovenskej štátnosti. Chvalabohu, pri Hviezdoslavovi  v cyrilo-metodskom výročí 868 – 1988.

 Stanislav BAJANÍK