Žijeme v dobe, keď nás viac než minulosť väčšmi zaujíma, čo bude. Kam speje vývoj? No minulosť môže byť užitočná...
Tak je to aj vo vzťahu k maďarskej politike a jej vplyvu na verejnú mienku na Slovensku. Pred desaťročiami, keď sa ako teraz dlho lámala doba, to bol matičiar Vladimír Mináč, ktorý naliehal, aby sme sa obrátili na dynamickú Budapešť. Lebo v skostnatenej, skamenenej, oficiálnej Prahe sa nedá nič dosiahnuť. Tak sa vtedy nasmeroval národovec baťko so súpútnikmi, medzi iným s Banskobystričanom Ladislavom Ballekom, ktorého vydriapal z pazúrov stredoslovenskej normalizačnej preverovacej komisie a stal sa prozaikom, aby dostal slovenský juh pevne do slovenskej literatúry a filmu. Vzápätí do Budapešti putovalo aj vedenie Literárneho týždenníka, lámajúceho časy...
Maďari totiž vtedy zacítili okamžite vietor nových čias. Všemožná komunistická strana všemožného ZSSR zrušila svoje medzinárodné oddelenie – lebo vedeli, že pod Gorbačovovým vedením v ceste na Západ ho už nebudú potrebovať tak ako dovtedy. Otázka znela: Čo keď sa Maďari nemýlia a ich dovtedy stranícke kádre na čele vlády a ministerstva zahraničných vecí sa nemýlia? A nechcú, aby ich prevratné zmeny zachytili nepripravených. Veď tak to robili od čias rakúsko-maďarského vyrovnania, ktorým rozdelili najväčšiu stredoeurópsku monarchiu na dva štáty, z toho bol jeden maďarský.
Kto si dnes spomenie na tie časy nehybnosti a vyčkávania väčšiny, keď sa to zrúti tak, aby sme niesli čo najmenšie riziko? Hľadanie v Budapešti malo vtedy pred rokom 1989 dať baťkovi, a nielen jemu, odpoveď na otázku, ako sa Maďari nemýlia v tom, čo ich čaká. Slováci teda musia mať tiež jasno o svojich dejinách. Čo sa potom, aj s prispením Mináča, stalo.
Dávny a dávno zabudnutý príbeh z vtedy nevyjasnených čias, keď cesty Slovákov viedli do Budapešti, si možno azda pripomenúť kvôli tej otázke aj dnes. Čo keď sa dnešní orbánovci nemýlia? Čo keď sa nemýlia v poznaní, že v Európe sa rodí nové mocenské usporiadanie? A z toho pramení provokatívne sebavedomie Orbána...
Matičnej verejnosti nejde o politiku, ale najmä o to, aby bez zábran mohla hovoriť a vytvárať si vlastnú verejnú mienku, aby napríklad mohla bez zábran hovoriť o nevyhnutnosti mieru, o potrebe nájsť východisko z vojnovej krízy. Je čoraz zrejmejšie, že situácia sa vyostruje. A ak to bude takto pokračovať, bude sa vojna vyostrovať ešte väčšmi.
Dilema znie: Vojna alebo mier?
Ak si verejnosť bude čoraz väčšmi osvojovať mierovú terminológiu, ktorú zhodou okolností masívne používa maďarská orbánovská politika a propaganda, bude to totiž v zrejmom rozpore napríklad s najnovšou júlovou rezolúciou Európskeho parlamentu o vytrvalej všestrannej podpore Ukrajiny až do dosiahnutia víťazstva. Európska únia pomohla, hovorí sa v rezolúcii, mnohostrannou pomocou vo výške 95 miliárd eur vrátane 32 miliárd vojenskej pomoci. Ďalšími 21 miliardami do roka 2025 bude vojenská pomoc pokračovať. Na ročný výcvik vojakov pôjde finančný príspevok v dolároch ‒ 40 miliárd.
Rezolúcia EP sa vyslovuje ‒ po prvý raz ‒ za odstránenie zábran, bariér, ktoré bránia Ukrajincom nasadiť zahraničné zbrane aj na ruské ciele. A to v situácii, keď sa v USA dosluhujúci prezident Biden dohodol s berlínskou vládou odstrašiť Putina rozmiestnením takých rakiet na nemeckom území, ktoré sú schopné zasiahnuť aj ciele v Rusku.
Spisovateľ Anton Hykisch v Slovenských pohľadoch napísal, že „Európa stratila svoju tvár, hrdosť a prameň svojej dávnej sily, Európa vymiera nielen geopoliticky a duchovne, ale aj demograficky, žijeme v časoch bez pozitívnych vízií, Európa nemá veľkých štátnikov. V skutočnosti sa to nazýva zrada vlastných koreňov, vlastnej kultúry, vlastných hodnôt“.
Máme a budeme mať dlhé skúsenosti s maďarskými politikmi, ale aj s európskymi inštitúciami. Ale v dnešnom chaose dezorientácie okolo Orbána či EÚ môžeme merať aj citovaným hykischovským metrom zo Slovenských pohľadov.
Dušan D. KERNÝ
Foto: Matica slovenská