Leto tohto roku je plné spomienok. Na rok 1968 a na výročie vypuknutia Slovenského národného povstania. Médiá prekypujú rôznymi druhmi dokumentárnych príspevkov. Stále akoby nebolo všetko povedané. Alebo bolo nevyhnutné nanovo porozprávať sebe samému, práve tak ako novým generáciám...
Ako na každé výročie mi profesor Ivan Laluha (* 1932), nositeľ slovenskej štátnej ceny Alexandra Dubčeka, naliehavo pripomínal že sa netreba sústreďovať len na udalosti 21. augusta. Ide totiž najmä o príčiny vpádu pol milióna vojsk. A tou bol Akčný program − najucelenejší program reforiem vo vtedajšej Európe. Program východísk civilizácie, už vtedy bola na rázcestí. Československo malo program zameraný na riešenie civilizačných problémov. Takých, aké má dnes nielen celá Európska únia, ale aj USA.
Vtedajšie zrušenie cenzúry znamenalo priestor pre slobodu slova. Nebolo to také jednoduché. Redakcie mali podľa zamerania isté prídely prohibičnej, verejne neprístupnej tlače zo zahraničia. V redakcii, kde som nastúpil ako elév v rámci študijnej praxe, bola pancierová skriňa. Za jej neprístupnosť ručil redaktor pôvodom z Prahy, poverený zapisovaním čitateľov nemeckého týždenníka Der Spiegel. Mne sa ušli britské The Times. Ich celá prvá strana bola vyhradená, ako storočia predtým, drobným inzerátom, tie mohli ležať na polici. Zahraničná tlač aj pri zrušenej cenzúre chodila na Slovensko najďalej do Bratislavy, ale aj to so značným oneskorením. Jedinou výnimkou bol voľne dostupný rakúsky denník Der Volkstimme. Bol to totiž orgán rakúskej komunistickej strany. Kupoval sa však takmer výlučne len v piatok – vtedy bola oň bitka. Bol to podpultový tovar, lebo mal prehľad programov viedenskej televízie na celý nasledujúci týždeň...
Známy bratislavský desaťbojár, keď sa stal riaditeľom Poštovej novinovej služby (PNS), sa chválil, ako štátu ušetril cenné devízy, keď zrušil odber 50-tisíc kusov Volkstimme, ktoré nikto, okrem piatku, nekupoval. Pravda, chválil sa iba do čias, kým mu ráno nezazvonil telefón a na druhej strane Vasil Biľak sa ho z Prahy spytoval, ktorý somár zrušil odber novín, ktorých kúpou Československo finančne podporuje rakúskych komunistov.
V takejto situácii som sa vybral do Prahy, lebo tamojší kolegovia ma nasmerovali na žabu na prameni, a tou bola chýrna Pošta 120 – kadiaľ prechádzala všetka pošta zo zahraničia. Vedúcemu som povedal, že pražské redakcie majú západonemeckú tlač už v ten deň popoludní, práve tak ako aj americký denník tlačený v Paríži, pritom sú ďalej od hranice so Západom ako Bratislava. A teda nech aj nám pošta doručí tlač cez Viedeň, ktorá je pre nás za rohom, teda rozhodne bližšie, ako to majú noviny do Prahy. „Jo, jo, když to je tá chyba, že tá Vídeň je tak blízko Bratislavy,“ zastonal onen vedúci, ktorý, samozrejme, nebol iba poštár.
Dnes, keď mám všetko v mobile či tablete alebo počítači, je to príbeh z praveku, a nie z boja za slobodu slova. To všetko sú však nevyblednuté spomienky, myslel som na to pri pozeraní filmu Vlny. Premietanie, na ktorom som bol, skončilo sa potichu, bez potlesku. Bolo o jednej redakcii a pomeroch v čase zlomu roka 1968. Jeden z redaktorov Luboš Dobrovský, neskorší disident, v predvečer vpádu vojsk 21. augusta ʼ68 naliehavým hlasom z Moskvy varoval, že „Sovietsky zväz je nielen bratský socialistický štát, ale aj svetová veľmoc, a ako veľmoc sa bude správať voči Československu, na to by sme nemali zabúdať“. Po roku 1993 sa stal českým veľvyslancom v Rusku. Jan Petránek, ktorý tiež potom bol na dve desaťročia umlčaný, sa výrazne verejnosti pripomenul vystúpeniami v ČT 24 v roku 2014. Vtedy, keď ukrajinský prezident Porošenko nariadil proti Donbasu armádnu a leteckú protiteroristickú operáciu. Petránek sa rozhorčoval, že to je tak, ako keby Česi bombardovali Bratislavu, keď Slováci chceli federáciu. A odrazu, ako keby uťal, disidenta Petránka v českej televízii už počuť nebolo. Ale nechal odkaz: Ak by česko-slovenské rozdelenie federácie bolo dedičstvom európskej politiky, Ukrajina by nekrvácala...
Dušan D. KERNÝ
Foto: internet