RTVS vysiela na „trojke“ programy, ktoré sme kedysi sledovali a mali radi. Dnes si už iba staršie generácie spomínajú, že na svojich televízoroch mohli prijímať iba jednu československú televíziu. Tá nejaký čas po tom, čo v roku 1953 vznikla a začala vysielať, mala dokonca až dva programy. Iba niektorí, čo bývali bližšie k hraniciam, ovládali jazyk a mali ten správny televízor, mohli „chytať“ aj blízke zahraničné televízie, z ktorých bola zaujímavá najmä tá rakúska. Zaiste, mali sme televíziu, ktorá plnila predovšetkým úlohu formovania názorov a postojov, a to v duchu, línie a najmä pod neustálym a prísnym dohľadom v tom čase vedúcej sily našej spoločnosti ‒ KSČ (čo bolo zakotvené aj v ústave). Vtedajšia televízia túto úlohu plnila, a to hlavne v spravodajských, publicistických či výsostne politických reláciách. Ale medzi tvorivými pracovníkmi televízie našli sa aj takí, čo mali ambíciu neustále zvyšovať počet divákov, a tak postupne vsúvali do programovej štruktúry aj relácie nepolitické a divácky populárne. Invencia a schopnosti tvorcov v konečnom dôsledku vytvárali relácie takej hodnoty, ktoré oslovovali aj náročnejších divákov a neraz aktuálne a adresne dokážu nás osloviť aj dnes.
■ NÁVRAT DO MLADOSTI
Nečudujme sa, že vznik tretieho televízneho programu, ktorý sa programovo a cielene vracia do minulosti, najmä staršia generácia so záujmom a možno aj s nadšením privítala. Veď povedzme pri takom seriáli ako Straty a nálezy a viacerých iných, pri pravidelných reláciách typu Mojich sedem divov, Nestarnúce melódie, Trochu inak, Spieva celá rodina, Ráčte vstúpiť, Divadlo za oponou, Chvíľa pre pesničku, Čo dokáže ulica, Kaviareň Slávia a mnohé ďalšie nejednému z divákov pripomenú jeho mladosť či najlepšie produktívne roky života. Televízia na tomto treťom programe aj dramaturgickým výberom vrátila sa nielen k svojej minulosti, ale aj k tým programom, ktoré boli produkčne a režijne svedomito a invenčne naštudované a nasnímané. A možno aj nechtiac diváci porovnajú tieto programy s dnešnými, často povrchnými, narýchlo zbúchanými seriálmi či takzvanými zábavnými, ale zväčša trápnymi programami, ktoré bez ohľadu na to, či ich produkuje komerčná, alebo verejná televízia, zaplavujú náš mediálny priestor. Týka sa to aj osobností, ktoré v jednotlivých programových typoch priťahovali pozornosť a mali veľkú, určite aj zaslúženú popularitu. Ako príklad pripomeňme niekoľko mien: Oldo Hlaváček, Ivan Krajíček, Milan Lasica, Július Satinský, Zora Kolínska, Marcela Laiferová, Karol Duchoň, Jana Kociánová a v dramatických programoch také mená ako Gustáv Valach, Ctibor Filčík, Viliam Záborský, František Dibarbora, Mikuláš Huba, Mária Kráľovičová, Ladislav Chudík, Karol Machata, Zdena Grúberová a veľa iných. Mnohí nás už opustili, ale my môžeme vidieť ešte ich mladé tváre a svieži prejav. Podaktorí z nich, čo prežili až do súčasnosti, sú už poznačení vekom...
■ TROCHU HISTÓRIE
V bývalom Československu sa prvé verejné televízne vysielanie uskutočnilo prvého mája 1953. Československá televízia s centrálou v Prahe mala na území republiky niekoľko štúdií v Ostrave či Brne, ale mala štúdio aj v Bratislave. Z Bratislavy začala televízia vysielať 3. novembra 1953 a z Košíc až 23. marca 1965. Po roku 1989 bratislavské štúdio ešte stále patrilo pod pražskú televíznu centrálu, ale od roka 1990 už nieslo názov Slovenská televízia. Po vzniku samostatného Slovenska v roku 1993 začala Slovenská televízia vysielať na dvoch programoch ako samostatný národný verejnoprávny subjekt. Aj keď Slovenská televízia od svojho vzniku a počas nasledujúcich rokov musela riešiť veľa finančných, personálnych a materiálových problémov, výroba televíznych programov, hoci s veľkými obmedzeniami oproti minulosti, pokračovala. Nedá sa povedať, že by nevznikli aj viaceré hodnotné relácie alebo inscenácie. Dokonca v jednom čase, počas Olympijských hier v Pekingu v roku 2008, mali sme aj tretí, športový program. Netrval dlho. Napokon niektoré programy už z obdobia po roku 1993 sú medzi tými zaujímavými z minulosti, na ktorých je teraz vystavaná programová ponuka trojky. Na dramaturgii „trojky“ zatiaľ cítime dôraz na kvalitu a v istom zmysle aj na podnetnosť celej programovej štruktúry. V primeraných časoch zaraďuje máš tretí program do vysielania aj programy pre deti a mládež.
■ PODNETY DNEŠKU
Tých podnetov, ktoré sa nám pri sledovaní programov spred mnohých desaťročí prihovárajú, je viac. Je to najmä ich dôkladná produkčná a dnešným jazykom povedané manažérska pripravenosť. Napriek naivite obsahu podaktorých z nich väčšinu charakterizuje tvarová koncíznosť, režisérska precíznosť, výtvarná perfektnosť a vizuálna pôsobivosť. Nadovšetko však dnes už nevídaná herecká virtuozita osobností, ktoré sme menovali. Týka sa to aj programov, v ktorých mala významnú funkciu improvizácia. V rámci celého vtedajšieho Československa získali si mimoriadnu pozornosť a ocenenie najmä dramatické programy a inscenácie celovečerných hier vysielaných z Bratislavy v rámci takzvaných bratislavských televíznych pondelkov. Napriek ideologickému dozoru vtedajšej vrchnosti práve z Bratislavy vysielali celoštátne inscenácie hier nielen našich klasikov a súčasných autorov, ale aj osobností takého formátu, ako boli napríklad Brückner, Feuchtwanger, Zweig, Bulgakov, Bolt, Lenz, Hochvälter, Sartre, Cronin, Remarque, Dreiser a iní. Aj z tohto obdobia a z tejto hodnoty dramaturgického výberu a ponuky skvelých hier by si naša verejnoprávna televízia mohla zobrať príklad. Tretí program môže čosi suplovať, ale povinnosť prinášať hodnoty to nevyrieši. Jednou z príčin je možno aj to, že pokiaľ vtedajšia televízia si programy aj „vyrábala“, dnes si ich iba objednáva u súkromných producentských spoločností. Aj preto je dobré, že jej tretí program v istom zmysle nastavuje zrkadlo.
Milan POLÁK ‒ Foto: internet
Autor je popredný slovenský teatrológ a bývalý programový riaditeľ STV.