Srbské parlamentné voľby v dusnej atmosfére

thumbnail

Pandémia prispela k prehĺbeniu rozporov na srbskej politickej scéne. Pandémia koronavírusu okrem zdravotného, sociálneho a ekonomického dosahu vo veľkej miere ovplyvnila a naďalej bude ovplyvňovať aj politické dianie vo svete. Poliaci preložili prezidentské voľby a dosah pandémie neobišiel ani región Balkánu a Srbsko, kde sa na jar tohto roka mali konať parlamentné voľby. Rozbehnutá predvolebná kampaň k voľbám stanoveným na 26. apríla bola 16. marca 2020 pozastavená. V Srbsku bol pre pomerne vysoký a rýchly nárast počtu ochorení a rýchle šírenie epidémie vyhlásený výnimočný stav. Čakalo sa, čo bude ďalej, pričom sa rôznili špekulácie o termínoch volieb. Kým opozícia sa stotožňovala s ich posunom na jeseň, respektíve na koniec roka, podľa viacerých analytikov vláde viac vyhovovala ich čím skoršia realizácia.

KONIEC ŠPEKULÁCIÁM

Špekuláciám urobil  koniec štvrtý máj,  keď zo stretnutia prezidenta Aleksandra Vučića s predstaviteľmi vlády vzišiel vládny návrh na ukončenie výnimočného stavu, ktorý schválením Skupštiny (parlamentu) vstúpil do platnosti 6. mája 2020. Zároveň prezident po stretnutí s predstaviteľmi politických strán ohlásil, že voľby sa uskutočnia 21. júna 2020. Ako uviedol analytik Predrag Rajić, zámerom vlády je čo najviac využiť efekt pandémie, ktorý podľa neho spoločenstvo spojil pod štandardou súčasnej koalície. Za pravdu mu dávajú aj predvolebné prieskumy, podľa ktorých najsilnejšia strana vládnej koalície Srbská pokroková strana má v súčasnosti popularitu medzi päťdesiatimi až šesťdesiatimi percentami, čo umožňuje predpovedať jej opätovné víťazstvo.

NAPÄTÁ SITUÁCIA

Obdobie karantény využila srbská opozícia na netradičný druh hlučného domáceho protestu proti vláde, pripomínajúceho éru protestov proti Slobodanovi Miloševićovi.

Napriek zdanlivo predvídateľnému výsledku volieb však situácia nie je až taká jednoznačná, ako sa môže javiť. Karanténa, spojená z opatreniami obmedzujúcimi pohyb a vychádzanie obyvateľstva, naakumulovala dusnú atmosféru, ktorá sa po postupnom návrate do normálu začala ventilovať v opätovnom vyostrení načas umŕtvených politických konfliktov. Spoločenská frustrácia časti obyvateľstva sa prejavila najmä v Belehrade a ďalších väčších mestách. Jej odrazom je aj polospontánna akcia Hlukom proti diktatúre, ktorou sa podarilo lídrom opozície obnoviť niekdajšie protivládne protesty, ktoré sa vytratili dostratena. Tento prejav nespokojnosti s nádychom výnimočnosti pomerov karantény pripomína niekdajšie protimiloševičovské protesty. Spočívajú v tom, že demonštranti v dohodnutý čas, päť minút po ôsmej hodine večer, vychádzajú na svoje balkóny a trieskajú, čo im sily stačia, do hrncov a panvíc a takto vyjadrujú nespokojnosť s vládou. Podnetom oživenia tejto svojskej formy protestu je okrem  iného nakopená nespokojnosť s protiepidemickými opatreniami, ktoré sú považované za jedny z najprísnejších v Európe. Opozícia v nich vidí aj úsilie vlády zneužiť situáciu na nastolenie nedemokratických pomerov umožňujúcich potláčanie politických slobôd občanov.

POHNÚTKY OPOZÍCIE

Paralelne s ohláseným koncom výnimočného stavu  sa vyhrotili aj vzťahy medzi lídrami opozície a prezidentom Vučićom a vládnymi predstaviteľmi. Opozícia najnovšie Vučića obviňuje z organizovania protidemonštrácií formou terorizovania lídrov opozície, ktorým pred ich bydliskami provládni aktivisti zapaľujú petardy, delobuchy a z reproduktorov púšťajú protiopozičné slogany. V protivládnom proteste sú aktívne najmä dve opozičné zoskupenia: Zväz pre Srbsko – konglomerát desiatich politických strán a hnutí pod vedením niekdajšieho premiéra Dragana Djilasa, a Hnutie slobodných občanov – neformálne zoskupenie pod vedením populárneho herca Sergeja Trifunovića. Toto najradikálnejšie jadro opozície predstavuje nesúrodú zmes všetkých možných orientácií. Dalo by sa povedať, že ide o prierez politickým spektrom od radikálno-národne-konzervatívneho krídla cez stredovo-umiernené-občianske skupiny až po liberálne a ľavicové zoskupenia. Jediné, čo ich spája, je odpor voči súčasnej garnitúre. Ich radikalizácia, vedúca krajinu k pouličným stretom a násiliu, však aj vzhľadom na skutočnosť, že dosiaľ nevedno či budú, alebo nebudú bojkotovať voľby, sa javí ako kontraproduktívna. Ich bojkot v konečnom dôsledku môže posilniť najsilnejšiu vládnu Srbskú pokrokovú stranu. To, čo na prvý pohľad nedáva zmysel, však predsa môže mať svoju logiku spočívajúcu v kalkulácii s destabilizáciou pomerov a vynútením si zásahu vonkajšieho arbitra podľa macedónskeho modelu, kde „vyriešenie“ krízy „sprostredkoval“ Brusel.

NA TENKOM ĽADE...

Aj keď tieto kalkulácie stoja zatiaľ na tenkom ľade, napätie v spoločnosti, stupňovanie jej polarizácie, ako aj prvé príznaky nervozity A. Vučića, ktorej odrazom je organizovanie nevydarených protidemonštrácií, signalizujú, že napriek predpovediam takmer istého volebného víťazstva vládneho tábora, stále je všetko otvorené. Veľa bude závisieť aj od vývoja, akým sa bude uberať nesúrodý opozičný tábor. Dôležité bude, akým spôsobom prípadný bojkot prispeje ku konsolidácii či ešte k väčšej fragmentarizácii opozície. Ani prípadné preformátovanie opozície však štandardizáciu srbskej politickej scény neprinesie. Zrejme tak skoro nedôjde ani k upokojeniu politických vášní.

Martin JARINKOVIČ – Foto: internet

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.