Dvadsiate storočie postavilo medzi Srbov a Chorvátov múr krívd a nárekov. Z médií by sme mohli nadobudnúť dojem, že vzájomná nevraživosť medzi Srbmi a Chorvátmi trvá odnepamäti. Ani zďaleka to však nie je pravda. Keď 4. júna 1848 vchádzal do Záhrebu srbský patriarcha Josif Rajačić, aby slávnostne ustanovil Josipa Jelačića za bána Chorvátska, Slavónie a Dalmácie, celé mesto bolo na nohách. Davy Záhrebčanov za zvuku hudby a hlaholu zvonov zasypali patriarchu kvetmi a svojou priazňou. Podľa dobových záznamov sa v meste hlučné veselie ozývalo až hlboko po polnoci. Čím to je, že táto ukážka srbsko-chorvátskej zhody je dnes už len ťažko uveriteľnou spomienkou na staré časy? Slovanské kmene sa začali na Balkánskom polostrove objavovať od sklonku 5. storočia. Cieľom ich lúpežných výprav, podnikaných často s inými kmeňmi, trebárs s Avarmi, boli Solún, Carihrad a bohaté mestá jadranského pobrežia. Byzancia si nedokázala s touto „záplavou“ poradiť. Slovania sa tak od konca 6. storočia stali neoddeliteľnou súčasťou osídlenia polostrova.
■ SLAVIZÁCIA BALKÁNU
Česká historička Lubomíra Havlíková hovorí o tomto období ako začiatku slavizácie Balkánu. Predkovia dnešných Chorvátov sa v tomto čase začali usadzovať v prímorskej Dalmácii, čiastočne v Istrii, ale i v povodí Sávy, teda Slavónii. Severnou hranicou ich osídlenia sa stala rieka Dráva. Na juhovýchode oddeľoval chorvátske kmene od srbských pás pomedzia osídlený menšími slovanskými kmeňmi, ktoré neskôr splynuli s Chorvátmi (Neretvania, Kanaliti) alebo so Srbmi (Záchlmci a Travuňania). Etnogenéza Chorvátov i Srbov, ako aj etymológia ich pomenovaní je dodnes predmetom diskusií. S hypotézami viazanými k pôvodu oboch národov, ako aj s najstaršími písomnými zmienkami o nich sa naši čitatelia môžu dôkladnejšie oboznámiť v dostupnej literatúre, napríklad v publikáciách venovaných dejinám Chorvátska, Srbska či južnoslovanských krajín z edície českého Nakladateľstva Lidové noviny. Pre naše ciele stačí, ak parafrázovaním už citovanej historičky Haulíkovej skonštatujeme, že v ranom stredoveku si boli obe etniká blízke, čo vyplýva zo skutočnosti, že si ich byzantskí autori ešte v 11. – 12. storočí často zamieňali. Na druhej strane však nemožno považovať za odborne udržateľné názory, že šlo o jedno etnikum.
■ FORMOVANIE IDENTÍT
Aj keď si boli oba národy blízke, ich osudy sa vyvíjali dlhý čas oddelene v rôznych spoločensko-politických rámcoch. Najväčší vplyv na dotvorenie ich národnej a kultúrnej identity malo ustálenie kulturologického medzníka na osi Východ ‒ Západ. Kým Chorváti sa stali súčasťou západného katolícko-latinského civilizačného okruhu, Srbi tvorili súčasť východnej slovansko-byzantskej civilizácie. Chorváti svoju štátnosť vytvárali v dvoch ohniskách ‒ v povodí Sávy a v Dalmácii. Ku konštituovaniu jednotného Chorvátskeho kráľovstva došlo za vlády kráľa Tomislava. Svoj najväčší rozmach zažilo v 11. storočí. Rok 1102, keď sa Chorvátsko spojilo s Uhorskom do personálnej únie takmer na jedno tisícročie, zviazal osudy Chorvátov so strednou Európou. Oproti Slovákom mali Chorváti tú výhodu, že do Uhorska vstupovali s vlastnou štátnou tradíciou, ktorú si uhorskí králi nedovolili úplne ignorovať.
Srbi svoju ranú štátnosť budovali v prímorskej Duklji (Zete) na území dnešnej Čiernej Hory a neskôr aj v Raške (dnes tzv. Sandžak) s centrom na hrade Ras. Stredoveký srbský štát mal tendenciu expandovať na juh. Zakrátko sa tak jeho centrom stalo územie dnes nazývané Kosovom a Metohijou. V čase svojho najväčšieho rozmachu za cára Dušana sa rozprestieralo od Egejského mora po Dunaj. Do osudov srbského národa zasiahla osmanská expanzia, ktorá spôsobila postupný presun centra srbskej štátnosti na sever. Jeho dôsledkom bola kolonizácia Vojvodiny, posilnenie srbského živlu v Bosne, ale na druhej strane exodus z Macedónie a Kosova. S osmanskou expanziou je priamo spätý systém vojenských hraníc vytváraných habsburskou monarchiou v pohraničí s nepríjemným susedom. Okrem dnešnej Vojvodiny sa tak pravoslávne obyvateľstvo – Srbi ‒ ocitlo v roli pohraničníkov aj v tomto pásme lemujúcom hranicu dnešného Chorvátska s Bosnou.
■ SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ
Éra formovania novodobých národov, tradične nazývaná národným obrodením, v slovanských, zväčša ujarmených národoch vzbudzovala vzájomnú solidaritu. Prvýkrát sa masovo rozšírila idea slovanskej vzájomnosti. V rámci slovanského hnutia špecifické miesto popri Rusku ako jedinej slovanskej veľmoci pripadlo aj Srbsku, ktoré sa svojimi vlastnými silami dokázalo oslobodiť a budovať svoju štátnosť. Nielen v Srbsku sa v prvej polovici 19. storočia začala rodiť predstava o srbskej osloboditeľskej misii. Srbsko v pozícii akéhosi „Piemontu“ južných Slovanov vnímali ako pozitívny príklad i predstavitelia chorvátskych elít, ktoré v ňom videli aj akúsi oporu pred maďarizačným tlakom z Pešti. Neprekvapuje preto, že v tridsiatych rokoch 19. storočia sa práve Chorvátsko stalo rodiskom a najväčšou základňou hnutia ilyrizmu, ktoré vychádzalo z predstavy o zjednotení južných Slovanov.
■ MERUÔSME ROKY
V podunajskej monarchii sa tiež niesli v znamení spoločného srbsko-chorvátskeho postupu proti Budapešti. Odrazom srbsko-chorvátskeho zblíženia bola aj viedenská dohoda z roka 1850, ktorou srbskí i chorvátski intelektuáli uznali, že užívajú spoločný jazyk dvojakého mena (neskôr nazvaný srbsko-chorvátskym jazykom). Od druhej polovice 19. storočia sa však čoraz výraznejšie začali rysovať aj kontúry vzájomného sporu. V päťdesiatych rokoch 19. storočia sa už romantické predstavy ilyrizmu prežili. Na srbskej strane, kde aj tak ilyrizmus hlboko nezakorenil, sa pevne vyprofilovala srbská národnopolitická koncepcia vychádzajúca z utajeného programu srbského ministra vnútra Iliju Garašanina známa ako Načertanije (Náčrt). Jej cieľom bolo oslobodenie a pripojenie južnoslovanských území Bosny a Hercegoviny i Čiernej Hory k Srbsku. Srbi tieto územia vnímali ako historicky srbské. V súlade s koncepciou Vuka Stefanovića Karadžića však považovali za srbskú aj väčšinu chorvátskych území hovoriacich jekavským a ikavským variantom štokavského základu spoločného jazyka. Chorvátskou reakciou bolo hnutie pod vedením Ante Starčevića a Eugena Kvaternika (Chorvátska strana práva – pravaši), ktoré začiatkom päťdesiatych rokov 19. storočia vystúpilo nielen proti ilyrizmu, ale zároveň proti „veľkosrbským“ koncepciám postavilo svoju „veľkochorvátsku“ víziu založenú na chorvátskom historickom práve.
■ PODSTATA ROZPOROV
Toto je osnova sporu, ktorý sa neskôr ďalej profiloval až eskaloval do ústredného srbsko-chorvátskeho konfliktu. Nemožno však súhlasiť s tézou srbského historika Ognjena Karanovića, podľa ktorého idea chorvátskeho štátneho a historického práva stojaca na začiatku srbsko-chorvátskych sporov na konci vyprodukovala aj samotnú genocídu nad Srbmi v Nezávislom štáte Chorvátsko. Je to prehnaná a odborne neudržateľná téza. Podobne ako na druhej strane nemožno súhlasiť s rovnako extrémnym názorom amerického historika Philipa J. Cohena, ktorý vidí korene srbského fašizmu v roku 1844 v Garašaninovom Načertaniji. Vedu, a zvlášť historiografiu, rovnako ako vzťahy medzi národmi nemožno budovať na tézach ovplyvnených jednostrannosťou, zášťou a tendenčnosťou. V tomto duchu preto treba súhlasiť s chorvátskou historičkou Mirjanou Grossovou, autorkou dodnes neprekonanej monografie o dejinách pravašskej ideológie zo sedemdesiatych rokov, ktorá vystríhala pred čierno-bielym pohľadom. Tiež treba pripomenúť, že aj napriek vyprofilovaniu sporu sa srbsko-chorvátske vzťahy ďalej rozvíjali, pričom striedali svoje fázy zlepšenia či zhoršenia. Ich hlavným ťažiskom sa stali chorvátske historické krajiny v rakúsko-uhorskej monarchii. Žila tu totiž početná populácia niekdajších hraničiarov – Srbov. Spor sa viedol o uznanie ich práv konštitutívneho národa rovnocenného Chorvátom. Do sporu sa často miešala aj Budapešť, ktorá sa usilovala jatriť konflikt na zásade rozdeľuj a panuj. Napriek tomu však začiatok 20. storočia priniesol nový vietor do chorvátskej politickej scény. V roku 1905 sa zrodila srbsko-chorvátska koalícia, s ktorou si Budapešť nevedela dať rady. Mladá generácia tohto obdobia bola nanovo očarená integračnými ideami, ktoré nakoniec vyústili do zrodu nového spoločného štátu – Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (od roka 1929 Juhoslávie) po prvej svetovej vojne.
■ STO ROKOV TERORU?
Z dnešného uhla pohľadu môžeme hovoriť o Juhoslávii ako o neúspešnom projekte. Srbské elity ako najsilnejší hráč si v rámci štátu vytvorili hegemóniu. Belehrad presadil svoju víziu centralizovaného štátu, čiastočne aj v obrane pred maďarskými či talianskymi územnými nárokmi. Štát, ktorý bol fázami viac či menej otvorenou diktatúrou, potláčal opozíciu a menšinové separatistické hnutia. Za najväčší exces možno považovať streľbu v parlamente v júli 1928, keď srbský vládny poslanec postrelil piatich chorvátskych poslancov, z toho dvoch smrteľne a tretí, líder chorvátskej opozície Stjepan Radić, zomrel na následky zranení. Tento prípad a politické represie v dokumentárnom filme príznačne nazvanom Sto rokov srbského teroru scenárista Nenad Piskač a režisér Jakov Sedlar interpretujú ako súčasť sústavného prenasledovania Chorvátov. Tento teror sa usilujú dokazovať kontinuálne až do roka 2018. Údajný srbský teror má byť aj príčinou chorvátskej odplaty za druhej svetovej vojny. Cudne pritom zamlčiavajú rozsah zverstiev spáchaných ustašovským režimom počas druhej svetovej vojny. Tento nonsens dokazuje tendenčnosť a mentálnu nezrelosť autorov diela. Systematická genocídna politika ustašovcov proti Srbom, ktorú symbolizuje tábor smrti v Jasenovaci, sa nedá obhájiť. Nie sú to však zločiny Chorvátov, ale ustašovcov. Chorváti nie sú zločinný národ, nie sú ním ani Srbi. Tak to bolo aj v prípade poslednej vojny sprevádzajúcej rozpad Juhoslávie. Treba si pripomínať chorvátske obete Vukovaru, tiež ale nemožno zabúdať ani na srbské obete etnickej čistky – operácie Búrka a Blesk. Treba sa obzerať do minulosti, rovnako však treba hľadieť aj do budúcna, inak sa nedá pohnúť vpred.
Martin JARINKOVIČ
Viac aj v rozhovore so srbským veľvyslancom na Slovensku TU.
