Srbsko si 24. marca pripomína najtragickejšiu etapu svojej novodobej histórie. V utorok 24. marca 2015 uplynie už šestnásť rokov od začatia agresie Severoatlantickej aliancie NATO proti vtedajšej Zväzovej republike Juhoslávia. Túto tragédiu si môžeme pripomínať z rôznych uhlov pohľadu. Prvoradé a najdôležitejšie, zároveň však najčastejšie opakované je humánne hľadisko. Agresiu NATO možno vnímať cez utrpenie civilistov a počet obetí na životoch, ktorý sa doteraz nepodarilo presne stanoviť. Posudzovať ju možno i z hľadiska vojnových škôd, trestnoprávnej zodpovednosti vinníkov, z hľadiska následkov bombardovania na životné prostredie, jeho vplyvov na zdravie a život obyvateľstva a pod.
Z nášho uhla pohľadu pri spomienke na agresiu nemôžeme obísť ani hanebnú rolu vtedajšej slovenskej vlády Mikuláša Dzurindu, ktorá otvorila náš vzdušný priestor pre letectvo agresora. Je to dôležité pre našu národnú pamäť, pretože aj z morálnych pokleskov z minulosti môže národ vyťažiť ponaučenie do budúcnosti.
■ DÁVID PROTI GOLIÁŠOVI
Pri šestnástom výročí bombardovania Juhoslávie si túto tragédiu môžeme pripomenúť aj z vojenského hľadiska, aby sme poukázali nielen na veľkú morálnu silu a odolnosť, ale aj na kumšt a fortieľ, s ktorým srbskí vojaci vzdorovali drvivej presile nepriateľa. Skutočnosť, že pôjde o nerovný boj, bola jasná od začiatku. Velenie Vojska Juhoslávie predpokladalo, že po masívnych leteckých útokoch dôjde k pozemnej invázii NATO v priestore Kosova a Metohije. Tomu bola prispôsobená i stratégia obrany, ktorej hlavným zámerom bolo prečkať s čo najmenšími stratami predpokladanú prvú fázu útoku ‒ teda bombardovanie. Zachované ľudské sily a techniku mienilo juhoslovanské velenie nasadiť proti pozemnej invázii agresora. Dôležitá úloha v tejto fáze pripadla jednotkám Protivzdušnej obrany (PVO). Tie vyzbrojené zastaraným sovietskym i novším ruským arzenálom sa ukázali ako mimoriadne dôležitý prvok obrany. Letectvo NATO síce už v prvých momentoch prakticky vyradilo z boja zastarané juhoslovanské vojnové letectvo, ale nepodarilo sa mu do konca agresie úplne zničiť PVO, ktorá odolala snahám protivníka o elimináciu počas celých sedemdesiatich ôsmich dní bombardovania. NATO tak nenaplnilo jeden z hlavných predpokladov úplnej dominancie nad územím svojho protivníka.
■ MAKETY AKO TERČE
Po prvých zostreloch juhoslovanských Migov 29 bolo jasné, že ďalšie neefektívne nasadzovanie juhoslovanských stíhacích lietadiel nemá zmysel. Srbi sa však nevzdávali a hľadali spôsoby, ako nepriateľovi sťažiť situáciu. Pri ťažkej ekonomickej situácii a hospodárstve zničenom sankciami museli hľadať čo najlacnejšie a najjednoduchšie, pritom však účinné spôsoby, ako oklamať nepriateľa, a tým zmenšovať výhodu jeho technickej prevahy. Jedným zo spôsobov bola výroba makiet lietadiel Mig 29 ako klamlivých cieľov pre letectvo NATO. Ideovým otcom tejto myšlienky bol podľa srbského dokumentárneho filmu Šandora Ideja podplukovník Djordje Ivanov. Nadriadení dali Ivanovovi voľné ruky a blízko letiska Batajnica vo fabrike na výrobu nábytku v Novej Pazove začala pracovať vyše dvadsaťčlenná skupina modelárov a remeselníkov na výrobe makiet Migov 29 v reálnej veľkosti. Skelety makiet boli konštruované zo železa v kombinácii s drevom. Ich povrch bol obíjaný plechom (aby boli zamerateľné nepriateľskými rádiolokátormi) a nastriekaný farbou používanou na stíhačky. Aby oklamali prístroje nepriateľa, boli podľa Ivanova dokonca nahrievané trysky pomyselných „motorov“ makiet. Tieto migy mali funkčné kolesá, na ktorých ich traktor vytiahol na letisko. Prvý takýto mig vyšiel z dielne v apríli 1999 po dvadsaťjeden dňoch výroby. Výroba ďalších trvala potom už len necelý týždeň. Remeselníci takto vyrobili šesť makiet Migov 29, pričom všetky, až na jednu, ktorá bola zasiahnutá len ľahko, boli zničené niekoľko hodín po inštalovaní na letisku. NATO, ktoré malo dobrý prehľad o počtoch juhoslovanskej techniky, sa nechalo oklamať a po zvyšných letuschopných migoch, ktoré Srbi v demontovanej podobe ukryli, ďalej nepátralo. Týmto spôsobom sa Srbom podarilo zachovať zvyšok bojaschopných lietadiel.
Pri trinástom výročí bombardovania Ivanov pre srbský týždenník Vreme zhodnotil zmysel výroby makiet: „Takto sme zachovali päť lietadiel, ktoré neskôr Rusi renovovali. Podľa mňa to bolo najrozumnejšie, čo sme mohli v tom čase urobiť, zachovať týmto spôsobom lietadlá a životy a investovať čo najmenej.“
■ SKUTOČNÉ STRATY
Okrem vojnového letectva a PVO boli počas agresie najviac vyťažené pozemné jednotky dislokované v Kosove a Metohiji, ktoré okrem úderov zo vzduchu vzdorovali aj pozemným útokom bánd Kosovskej oslobodzovacej armády (UČK), operujúcich v teréne. Obranu Kosova a Metohije mala na starosti 3. armáda, resp. 52. prištinský zbor, ktorý mal v teréne dislokovaných približne tristo tankov. Podľa výpovedí a svedectiev účastníkov aj pozemné sily rozmiestnené v Kosove používali rôzne triky na oklamanie nepriateľa. Pohyb techniky sa dial zväčša v noci. Jednotlivé mechanizmy sa pohybovali vo vzdialenosti dvesto metrov od seba. Tanky boli maskované haluzami. Ich posádky pravidelne polievali motory vodou, aby zmierňovali vyžarovanie infračerveného žiarenia a zmenšovali tak možnosť, aby ich zaregistrovali zameriavacie systémy nepriateľa. Z kartónu, dreva, plechu, plastu či dokonca z traktorových vlečiek a kombajnov sa vyrábali rôzne makety pozemnej techniky, zväčša obrnených vozidiel a tankov, ako aj falošné pozície PVO. Pre väčšiu dôveryhodnosť a zmätenie zameriavacích systémov útočníka boli makety nahrievané či „vyzbrojené“ pieckami na drevo. Na tento cieľ sa používali aj staré mikrovlnné rúry umožňujúce oklamať radary nepriateľa.
O efektivite srbských makiet hovoria čísla. Stačí pozrieť na vývoj ohlasovania úspešných zásahov NATO v oblasti Kosova a Metohije. Prvotne ohlasované bombastické čísla o zničení 181 tankov, 317 obrnených transportérov, 857 kanónov a 600 vojenských vozidiel museli predstavitelia NATO korigovať, aby nakoniec uviedli oficiálne údaje, podľa ktorých zničili 93 tankov, 153 obrnených transportérov, 389 kusov delostreleckej techniky a 339 vojenských vozidiel. Ani tieto údaje sa však nezhodujú s reálnymi stratami. Spochybnili ich niektorí predstavitelia západných médií, ktorí po skončení konfliktu vstúpili do Kosova a nepotvrdili ich ani vyšetrovacie komisie NATO, overujúce údaje v teréne. Týždenník Vreme v máji 2002 zverejnil výsledky vyšetrovacej skupiny amerického letectva, ktorá v Kosove a Metohiji potvrdila len 58 zničených cieľov.
Malú účinnosť leteckých úderov NATO proti vojenskej technike Vojska Juhoslávie spôsobila skutočnosť, že juhoslovanská PVO nedovoľovala bezpečné lety pod výšku štyritisíc metrov. NATO neriskovalo zbytočné straty, a preto bombardovalo z bezpečnej výšky, ktorá však neumožňovala detailnejšie preskúmať hodnovernosť cieľov. Pre porovnanie uvedieme ešte juhoslovanské oficiálne údaje, podľa ktorých Vojsko Juhoslávie stratilo počas bombardovania na území Kosova a Metohije 13 tankov, 8 obrnených transportérov a 27 kusov delostreleckej techniky. Napriek tomu, že sa už k presnému číslu nedopátrame, zadosťučinením pre úspešných „modelárov“ môže byť už len to, že cena munície použitej pri zásahoch falošných cieľov mnohonásobne prevyšovala cenu výroby makiet. Na veľké prekvapenie Západu juhoslovanská armáda opúšťala Kosovo a Metohiju takmer nedotknutá, v plnej zbroji a s ťažkou obrnenou technikou.
■ NEVIDITEĽNÝ BOMBARDÉR
Napriek značnému nepomeru síl aj Vojsko Juhoslávie zaznamenalo niekoľko úspechov. Symbolom najväčšieho z nich sa stala okrídlená veta: „Prepáčte, nevedeli sme, že je neviditeľný.“ Bol to pre Američanov šok, keď bol nad Srbskom zostrelený americkou propagandou ospevovaný „neviditeľný“ stíhací bombardér F 117A. Zostrelili ho štvrtý deň agresie, 27. marca 1999 o 20.42 hodine príslušníci 3. práporu 250. raketovej brigády PVO Vojska Juhoslávie. Obsluha zastaraného sovietskeho pozemného protilietadlového raketového systému S-125 Neva/Pečora pod vedením pplk. Zoltana Daniho sa tak navždy zapísala nielen do srbskej, ale i do svetovej vojenskej histórie. Zásah americkej pýchy na začiatku bombardovania nielenže pozdvihol bojovú morálku armády, ale povzbudil aj celý srbský národ. Dodal mu novú nádej a morálnu silu potrebnú na prekonanie ďalšieho utrpenia.
Je to jediný zaznamenaný zostrel F 117A na svete. Skončil sa ním mýtus pestovaný od operácie Púštna búrka. Už samotný zostrel bol pre Američanov katastrofou, ale ešte horšou sa stala skutočnosť, že trosky zostreleného lietadla poslúžili Číňanom pri vývoji vlastnej verzie lietadla so „stelth“ technológiou, ktorú pred časom uviedli do života pod označením J-20. Zostrelenie F 117A je príkladom, ako lokálna udalosť razom môže získať globálny význam a ovplyvniť geopolitiku. Belehrad je zároveň jediným miestom na planéte, kde si môžete v múzeu pozrieť trosky zostreleného „neviditeľného“ F 117A. Severoatlantická aliancia NATO počas bombardovania stratila ešte lietadlá F 16 a AV 8B Harrier, niekoľko zostrelov nebolo oficiálne potvrdených a niekoľko ďalších strojov bolo poškodených. Objavili sa aj údaje z ruských vojenských zdrojov, podľa ktorých NATO z propagandistických dôvodov zatajilo značný počet svojich strát.
Už šestnásty raz si Srbsko 24. marca pripomína najtragickejšiu etapu svojej novodobej histórie. Aj srbské médiá už postrehli, že spomienka na bombardovanie Juhoslávie časom pomaly zvetráva, mení sa na povinnú rutinu. Srbsko sa zmenilo a stále sa mení, menia sa aj jeho priority. Nové politické elity sú teraz viac zaneprázdnené riešením budúcnosti, a tá je určovaná eurointegráciami. V srbskom mediálnom priestore sa medzičasom objavili reportáže a dokonca i filmový dokument zo stretnutí niekdajšieho úspešného veliteľa PVO Zoltana Daniho s americkým pilotom zostreleného lietadla F 117A Darrelom P. Zelkom. Napriek zjavnému propagandistickému podtextu sú emocionálne silné s hlavným univerzálnym posolstvom zmierenia. Lenže, súdiac podľa reakcií srbskej verejnosti, čas zmierenia ešte nedozrel, pretože bolesť je v mnohých zranených dušiach stále silná.
Martin JARINKOVIČ ‒ Foto: archív autora