Odboj a riešenie vnútorného štátnopolitického zriadenia a vonkajších vzťahov. Slovenské národné povstanie bolo pripravované od Vianoc v roku 1943 a vypuklo 29. augusta 1944. Išlo o boj proti domácemu režimu a nemeckému fašizmu za demokraciu a slobodu slovenského národa. Udalosti druhej svetovej vojny v mnohom predurčili ďalší štátoprávny vývin Slovenska. Postupne sa vykryštalizovali dve, v mnohom protikladné koncepcie nielen protifašistického odboja, ale aj riešenia vnútorného štátnopolitického zriadenia a vonkajších vzťahov.
Časť občianskeho odboja sa zasadzovala za zvrhnutie fašistického režimu, no mala záujem o zachovanie samostatného Slovenska. Iná časť požadovala obnovenie Česko-Slovenska, pričom si uvedomovala, že idey čechoslovakizmu sú prekonané.
■ LÍNIE ODBOJA
Slovenskí komunisti spájali boj proti fašizmu s novou zahraničnopolitickou orientáciou na Sovietsky zväz a s utvorením ľudového štátu, v ktorom sa mali uskutočniť zásadné sociálne a politické zmeny. Časť z nich vytýčila heslo Za sovietske Slovensko – Slovensko podľa vzoru Sovietskeho zväzu či v jeho rámci. Ďalšia skupina horlila za obnovenie ČSR nie podľa predmníchovského vzoru, ale na báze rovnoprávneho vzťahu Čechov a Slovákov. Táto línia národnooslobodzovacieho boja slovenských komunistov a ich moskovského vedenia postupne a najmä v záverečnej fáze odboja prevládla aj nad čechoslovakistickou koncepciou obnovy predmníchovskej ČSR, o ktorú sa usilovala londýnska emigrácia. Edvard Beneš nebral pritom zreteľ na signály zo Slovenska o posune národného cítenia, hoci mu ich podával Vavro Šrobár, protagonista spoločného štátu Čechov a Slovákov par excellence. Podľa Vavra Šrobára všeobecná nenávisť ľudu k Nemcom neznamená zároveň všeobecnú túžbu po česko-slovenskej národnej a štátnej jednote. Upozornil, že v slovenskom ľude zmohutnelo národné povedomie. Napriek tomu E. Beneš stále zotrvával na pozíciách čechoslovakizmu. Slovenské národné povstanie (SNP) bolo vyhlásené 29. augusta 1944. Do boja proti nemeckým a domácim fašistom a kolaborantom sa zapojila povstalecká armáda (okolo šesťdesiattisíc) a partizáni (okolo dvadsaťtisíc). Protifašistických bojovníkov podporovali demokratické a pokrokové sily slovenského národa, svojím národným a politickým dosahom a praktickými krokmi stavali pred Edvarda Beneša a londýnsku emigráciu popri charaktere novo sa utvárajúcej Československej republiky do popredia aj riešenie národnostnej otázky.
■ SNR V POVSTANÍ
Hodnotenie SNP v relácii štátoprávnych aspektov a jeho význam pre slovenskú súčasnosť sa odvíja od konkrétnych príprav povstania, najmä však od roka 1943. Vtedy vznikla pod tlakom situácie na frontoch druhej svetovej vojny na platforme protifašistického
a národného frontu ilegálna Slovenská národná rada (SNR) – politická reprezentantka slovenského národa, ktorá zjednocovala prevažnú časť protifašistických síl na Slovensku: antifašistov s občiansko-demokratickým zmýšľaním a slovenských komunistov. Zjednotila tak hlavné protifašistické a demokratické sily občianskeho odboja a komunistov na Slovensku. Prvým zakladajúcim dokumentom ilegálnej SNR je Vianočná dohoda z decembra 1943. Jej politický a štátoprávny význam spočíval najmä v tom, že poukázala na funkciu ilegálnej SNR ako celonárodného slovenského orgánu na organizovanie a vedenie antifašistického boja, ktorá by v príhodnej chvíli prevzala moc a vykonávala ju dovtedy, kým ju do rúk neprevezmú slobodne zvolení zástupcovia slovenského národa. Ďalším významným štátoprávnym aspektom Vianočnej dohody bolo, že sa vyslovila za obnovenie spoločnej česko-slovenskej štátnosti slovami: „Želáme si, aby národ slovenský a národ český ako najpríbuznejšie slovanské národy utvárali ďalšie svoje osudy v novej ČSR, v spoločnom štáte Slovákov a Čechov a na podklade princípu rovný s rovným.“ Vnútorné usporiadanie štátu v zmysle dohody malo byť demokratické a zahraničná politika sa mala orientovať na Sovietsky zväz. Štátoprávny program, s ktorým prichádzala ilegálna Slovenská národná rada, mal pozitívny význam pri organizovaní antifašistického odboja, ako aj pri formovaní nového pokrokového národného a štátneho vedomia slovenského ľudu v povstaní. Vnútorný vývoj slovenského antifašistického boja nebol izolovaný od zahraničnopolitických udalostí, kde dochádzalo k zmene pomeru síl na prospech protihitlerovskej koalície.
Predstaviteľ londýnskej odbojovej emigrácie Edvard Beneš rešpektoval skutočnosť prijatia Vianočnej dohody a vytvorenie SNR. Nechcel však vziať na vedomie politické následky, najmä nové postavenie Slovenska v oslobodenom Česko-Slovensku a novú kvalitu česko-slovenských vzťahov. Slovenská národná rada preto v stanovisku k listu Edvarda Beneša z 29. marca 1944 odmietla jeho prístup k domácemu odboju na Slovensku a jeho predstavy o usporiadaní povojnových pomerov s tým, že podľa predstáv SNR bude nová ČSR spoločným štátom Čechov a Slovákov ako dvoch rovnocenných národov.
■ NOVÁ POLITICKÁ REALITA
Toto stanovisko jednoznačne ukázalo, že nová politická realita na Slovensku, ktorá sa o mesiac neskôr verejne manifestovala v Slovenskom národnom povstaní, vystúpením Slovenskej národnej rady i revolučných národných výborov z ilegality a prevzatím všetkej moci na Slovensku, zohrá v začiatkoch národnej a demokratickej revolúcie v Česko-Slovensku a pri jej rozvoji významnú úlohu. Ak by však program národnej a demokratickej revolúcie, ktorý formulovala SNR, riešil otázku sebaurčenia slovenského národa iak ako na uvedenej česko-slovenskej platforme, bolo by to nereálne a okrem toho by sa uvoľnil priestor na intrigy s nedozernými povojnovými následkami pre celú strednú a juhovýchodnú Európu.
■ PRINCÍPY SPOLUŽITIA
Slovenské národné povstanie vybojovalo ideu štátneho spolužitia oboch národov
v spoločnom česko-slovenskom štáte na princípe rovný s rovným a na federatívnom princípe. Povstalci boli presvedčení, že realizácia tohto princípu vytvorí optimálny rámec na všestranný rozvoj a ochranu národnej svojbytnosti a zvrchovanosti slovenského národa. Akceptovanie idey federatívneho usporiadania Česko-Slovenska v období SNP však predpokladalo a vyžadovalo obojstrannú vôľu českého a slovenského národa žiť vo federatívnom zväzku pri všeobecnom rešpektovaní demokratických a národných práv a záujmov.
Slovenská národná rada vyhlásením SNP, teda jeho vznikom, vystúpila z ilegality a prevzala počas SNP na povstaleckom území všetku štátnu moc ako revolučná reprezentantka slovenského národa, ale súčasne i predstaviteľka ČSR na časti jej oslobodeného územia – na Slovensku. Uvedená skutočnosť dokumentuje, že práve na povstaleckom území sa opäť nielen právne, ale aj fakticky obnovuje ČSR. Tento významný štátoprávny aspekt je zakotvený v Deklarácii SNR z 1. septembra 1944. V súlade s ňou je Slovenská národná rada jedinou inštitúciou oprávnenou hovoriť v mene slovenského národa a preberá na celom území Slovenska zákonodarnú a výkonnú moc, ako aj obranu Slovenska. Vykonávateľom moci bude do tých čias, kým si slovenský národ demokratickým spôsobom neurčí legitímnych zástupcov.
Na deklaráciu bezprostredne nadväzujú ďalšie zákonodarné akty, ktorých bolo celkom štyridsať. Osobitný význam má nariadenie SNR č. 1/1944 Zb. n. o vykonávaní zákonodarnej, vládnej a výkonnej moci na Slovensku, ktorým bola SNR ustanovená za najvyšší zastupiteľský orgán slovenského národa. Nariadenie právne fixovalo vznik a funkciu SNR a stalo sa východiskom pre celú jej organizačnú štruktúru.
Tieto skutočnosti znamenali jednoznačné odmietnutie klérofašistického režimu Slovenského štátu, ale aj ideológie čechoslovakizmu. Vyhlásenie obnovenia ČSR Slovenskou národnou radou bolo organicky späté s deklarovaním princípu riešenia vzájomných vzťahov Čechov a Slovákov na zásade rovný s rovným. Lenže definitívne štátoprávne riešenie ČSR
a postavenie Slovenska v nej ponechala SNR na povojnové obdobie.
■ NÁVRH FEDERÁCIE
Názory na vytvorenie federatívneho česko-slovenského štátu sa vykryštalizovali v roku 1945, keď SNR v Manifeste zo 4. februára 1945 vyhlásila požiadavku vytvorenia česko-slovenskej federácie: „V dorozumení s predstaviteľmi českého národa upravíme v novom Československu pomer Slovákov aj Čechov na základe úplnej rovnosti tak, aby na Slovensku Slováci a v Čechách Česi si spravovali svoje veci, kým ústredný snem a ústredná vláda budú spravovať len spoločné veci jednotného a nedeliteľného štátu.“ S požiadavkou federatívneho usporiadania republiky vystupuje aj G. Husák na košickej konferencii KSS, konanej 28. februára – 1. marca 1945.
Delegácia Slovenskej národnej rady, ktorá sa zúčastnila na moskovských rokovaniach v marci 1945 o vládnom programe a zložení novej vlády ČSR, prišla na rokovania už s konkrétnym návrhom na riešenie štátoprávnych vzťahov Čechov a Slovákov, sformulovaným uznesením Slovenskej národnej rady o zásadách postavenia Slovenska v obnovenej Československej republike, ktoré bolo prijaté na plenárnom zasadnutí Slovenskej národnej rady 2. marca 1945 v Košiciach.
Záverom článku môžeme konštatovať, že v období Slovenského národného povstania sa slovenská národno-štátna reprezentácia jednoznačne vyjadrila za obnovenie Československej republiky, a to na nových národno-štátnych a sociálno-spravodlivých základoch. Jednoznačne žiadala uplatnenie spoločensko-politickej a ústavnoprávnej praxe vo vzťahoch Slovákov a Čechov princíp rovný s rovným. Na začiatku februára v roku 1945 vyjadrila prostredníctvom Slovenskej národnej rady požiadavku o potrebe vytvorenia česko-slovenskej federácie v Československej socialistickej republike. V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť štátoprávny význam SNP, ktorý okrem iného spočíval v princípe rovný s rovným vo vzťahoch Slovákov a Čechov a neskôr v požiadavke vytvorenia federácie v ČSSR, ktorá sa realizovala schválením 27. októbra 1968 Národným zhromaždením ČSSR ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o česko-slovenskej federácii s účinnosťou od 1. januára 1969.
Jaroslav CHOVANEC ‒ Foto: archív SNN
1 Komentár
Super ďakujem