Najväčší Slovák
Lásky Milana Rastislava zaznamenané jeho životopiscami. Priznávam sa, názov tejto reportáže som si požičal. Je parafrázovaním titulu knihy básnika Jaroslava Rezníka o detstve a mladosti Milana Rastislava Štefánika. Práve pred nedávnom vyšla pre mladých čitateľov už druhýkrát: Oči plné oblohy. Na konci, keď článok dočítate, názov majstrovi potichu vrátime. Možno krádež ani nezbadá. Začína sa Mesiac lásky, nedalo sa odkladať. Pripomenieme si sté výročie jednej z najsmutnejších udalostí nášho národa ‒ tragickú smrť generála, letca, astronóma, meteorológa, cestovateľa, horolezca, zakladateľa česko-slovenských légií bojujúcich proti rozpínavému Nemecku a žaláru národov ‒ rakúsko-uhorskej monarchii, národného hrdinu generála PhDr. Milana Rastislava Štefánika z Košarísk. Teraz sa však venujme krajšej téme.
Profesor Dušan Podhorský vo faktograficky presnej knihe Štefánikov svet: Cesty priestorom a časom po stopách Milana Rastislava Štefánika píše: „Počas svojho života mal niekoľko vážnych aj menej vážnych známostí.“ Už toto konštatovanie niekoho prekvapí. Obyčajne sa uvádza len talianska šľachtičná Giuliana Benzoniová, mladá dáma z najvyššej talianskej spoločnosti. A tu zrazu je hneď niekoľko dievčat a žien. Lebo sme o ňom po celé desaťročia vedeli málo. A keď už sa mohlo o ňom písať, akoby sa nepatrilo pri jeho zásluhách spomínať milostné pletky. A nakoniec si priznajme, že už tridsať rokov sa dá o ňom slobodne publikovať, hovoriť, besedovať. A deje sa tak? Nezostal práve po tieto časy akosi v tieni? Mám zlý pocit, že ľuďom našej politickej scény to celkom vyhovuje. Na pozadí jeho života sa cítia menejcenne. Ani sa im nečudujme.
PRVÁ LÁSKA
Netrúfam si to tvrdiť s istotou, možno už na lýceu pokukoval po nejakej fešande, ibaže nie je to veľmi pravdepodobné, lebo na podobných školách dievčatá vtedy neštudovali, a ak sa vôbec na strednej škole objavili, tak skôr na takej, čo bola zameraná na domácnosť, kuchyňu, šitie, vyšívanie... Pravda, príležitostí zoznámiť sa bolo v Šamoríne, kde sa učil po maďarsky, alebo v Bratislave, kde chodil na evanjelické lýceum, istotne viac ako len v budove školy. Životopisci však zaznamenali ako jeho prvú lásku až Milku Chovanovú zo Sarvaša. Tam Milan prišiel, aby si zlepšil maďarčinu, v tom čase jediný úradný jazyk v Uhorsku. V meste i okolí však žilo veľa slovenských prisťahovalcov ešte z čias, keď sme vyhnali Turkov a na opustené polia vrchnosť pozývala gazdov z Horniakov, aby za výhodných podmienok vzali do užívania roky neobrábanú pôdu. Dievčina patrila k takej rodine už podľa mena ‒ Milka Chovanová. Postrehnime však jednu zaujímavosť ‒ hoci sa ich vzťah Štefánikovým odchodom spretŕhal a nakoniec aj skončil, Milka sa nikdy nevydala. A o dvadsať rokov bola na Milanovom pohrebe.
VRCHLICKÉHO SPOMIENKY
Český básnik Jaroslav Vrchlický je v našom povedomí uložený skôr ako autor básnických prasačiniek. Bol to však veľmi múdry pán ‒ vysokoškolský profesor literatúry a histórie, cestovateľ (s manželkou Ludmilou Podlipskou prebrázdili krížom-krážom Európu a veľký kus sveta), člen Ríšskej rady vo Viedni, Kráľovskej akadémie vied v Padove a Českej akadémie vied, dokonca bol nominovaný na Nobelovu cenu... To je teraz nepodstatné, dôležité je, že mali dcéru Evu a tá sa pätnásťročná zakukala do osemnásťročného prvoročiaka pražskej techniky Milana Štefánika zo Slovenska. Vrchlický spomína, že to nebol jednostranný vzťah, lebo ten slovenský študentík jej jedného dňa doniesol kyticu konvaliniek ‒ a prekvapená Evička div kvety neodmietla, tak ju to vyplašilo. Milan po prvom ročníku zmenil vysokú školu technickú za štúdium astronómie, ktorá sa vtedy študovala na filozofickej fakulte, tam sa mu do hľadáčika dostali iné dievčatá, pravdou zostáva len to, že Evička zostala sklamaná, ako sa to už v tých rokoch stáva...
SNÚBENICA ĽUDMILA
Keď ju Štefánik spoznal, mal devätnásť rokov, Ľudmila sedemnásť. Ona bola gymnazistka, dcéra riaditeľa reálneho gymnázia na pražskom Žiškove prof. Bílého, on mal dvadsaťjeden a bol poslucháčom tretieho ročníka astronomických vied Filozofickej fakulty Karlovej univerzity. Priatelili sa dva roky, možno trochu dlhšie. V deň Milanových promócií na jar v roku 1904 sa zasnúbili. Snúbenec onedlho putoval do Paríža , namiesto uvažovaného študijného pobytu tam zostal nadlho, a zrejme to rozhodlo. Krehká mladá láska nevydržala odlúčenie. Nebola to však povrchná známosť ani zásnuby z ošiaľu mladučkých ľudí, lebo o vyše poldruha desaťročia, v oku 1920, po Milanovej smrti dievčina, vlastne v tom čase už zrelá mladá žena napísala knihu E morto... Paměti lásky Štefánikovy.
TONKA Z HVEZDÁRNE
Trojica žien sa úzko prelína so Štefánikovou činnosťou v ústrednej francúzskej hvezdárni v Meudone neďaleko Paríža. Tu bol asistentom chýrneho astronóma profesora Jansena: prvá francúzska dievčina vôbec, čo sa zamilovala do Štefánika, bola profesorova dcéra Antoinetta. Stretávali sa vlastne denne, lebo profesor s rodinou mali vo hvezdárni rozľahlý byt a Štefánik mal v susedstve garsónku dostatočne veľkú, aby sem mohli prichádzať aj priatelia z Paríža. Častým návštevníkom bol chorvátsky sochár, onedlho umelec svetového mena Ivan Meštrovič ‒ svedectvo o tom nám podáva v memoároch Spomínanie bez konca jeho bývalý asistent, neskôr známy sochár a medailér, ktorý žil od konca druhej svetovej vojny v Paríži a až v staršom veku sa vrátil do Trnavy, Villiam Schiffer. Štefánik sa zrejme snažil zachovať vzťah s Antoinettou Jansenovou skôr v hladine priateľstva, predsa len bola dcérou jeho šéfa! Či sa mu to podarilo, nevedno. Čosi podobné sa odohralo aj v prípade dcéry známeho parížskeho advokáta a senátora, neskôr dokonca ministra Chautempsa ‒ ten si mladého Štefánika doslova zamiloval, a keď sa už angažoval v politike, bol jeho veľkým podporovateľom, čo pomohlo aj prof. Masarykovi a Dr. Benešovi otvárať dvere rozhodujúcich parížskych klubov a salónov.
SKLAMANÁ LOUISA
Zdá sa, že Štefánik a dcéra francúzskeho politika Yvonne boli istý čas známym párom. Kým si nášho Milana neokupovala cieľavedomá a žensky agresívnejšia Louise Weissová (1893 ‒ 1983), absolventka Oxfordu, novinárka, majiteľka tlačovej agentúry. Stojí za pozornosť aj tým, že sa ako jediná z vtedajších západoeurópskych agentúr trvale venovala osudom európskych národov porobených pred prvou svetovou vojnou. Tak sa so Štefánikom aj zoznámili. Pomohlo to nielen jej, ale aj našim politikom v zahraničí. Bol to, zdá sa, vážny vzťah. Len... Len Štefánik sa pri jednej ceste do Talianska zaľúbil. Súboj vyhrala krehká a krásna kňažná Benzoniová.
Pred zásnubami v Ríme Štefánik narýchlo odcestoval do Paríža, nevedno, či markíze Benzoniovej prezradil, prečo cestuje: išiel povedať Louise Weissovej, že ho mrzí, ale... ale Giuliana... Vzdelaná a ambiciózna Louisa sa nikdy potom nevydala. V rokoch prvej svetovej vojny nechala kariéru majiteľky tlačovej agentúry a nastúpila ako radová sestrička do vojenského lazaretu. V medzivojnovom období sa stala známou obhajkyňou práv žien aj poslankyňou francúzskeho parlamentu. Po roku 1945 založila Ústav pre výskum vojen a konfliktov, v ktorom sa o. i. nakrúcali svetoznáme dokumenty o vojnách v rozličných končinách sveta. Napísala niekoľko kníh. V roku 1979 sa stala vo veku osemdesiatšesť rokov najstaršou poslankyňou Európskeho parlamentu a bola ňou do svojej deväťdesiatky ‒ do mája 1983, keď zomrela.
GIULIANA
Osudovou láskou aj poslednou ženou v živote Milana Rastislava bola Giuliana Benzoniová (1895 ‒ 1981), po matke vnučka spisovateľa Ferdinanda Martiniho, profesora univerzity v Pise, známej osobnosti moderných talianskych dejín ‒ o. i. bol vyše štyridsať rokov poslancom a niekoľkokrát aj ministrom talianskej vlády. Po otcovi bola zo starovekej šľachty pochádzajúcej z Milána, ona sama bola dôvernou priateľkou talianskej kráľovnej Márie Jozefy Savojskej. Nijaký Slovák v našej modernej histórii sa nedostal do takých vysokých kruhov ako tento nevysoký muž.
Mladá dáma bola vtedy dvadsaťtriročná. Známy vedec, generál francúzskej armády, Rytier Čestnej légie mal tridsaťsedem. 
Pred odletom do vlasti sa bol so svojou milou rozlúčiť. Dohodli sa na skorom sobáši. Keď prejavila strach, že sa jej stratí v štátnických povinnostiach, upokojil ju slovami: „Len čo dokončíme riadnu organizáciu štátu, vyžiadam si jedinú vec: hvezdáreň. Generálske hviezdy veľmi rád obetujem skutočnému svetu hviezd.“
ooo
Dušan Podhorský vo svojej skvelej, pedantne napísanej knižke Štefánikov svet (Veda, 2013) na jednom mieste píše: „Fyzickou príťažlivosťou až tak neoplýval. Na tvári mu zostali drobné jamky po chorobe z detstva. Bol nízky, s postupujúcou plešinkou. Jeho hlavnými zbraňami boli však šarm, inteligencia, rozprávačský talent a úprimnosť. Spoločnosť vedel zabaviť kúzlami, ruky mal mimoriadne šikovné. Hoci bol sám z chudobných pomerov, priťahovali ho ženy z lepšej spoločnosti. No najväčšmi ho priťahovala ženská inteligencia a ich prakticizmus.“
A Giuliana na jednom mieste svojich spomienok píše o svojom prvom stretnutí s mladým francúzskym generálom: „Stál pri kozube a hľadel na mňa. Oslepili ma jeho svetlomodré oči...“
Pred druhou svetovou vojnou prichádzala na Bradlo veľmi často, obyčajne v sprievode prezidentovej dcéry Alice Masarykovej. Potom jej návštevy vojna a politické pomery znemožnili. Až na jar 1968, v tú nezabudnuteľnú dubčekovskú jar, prišla na Bradlo znova. Sprevádzala ju naša kolegyňa zo Smeny na nedeľu spisovateľka a prekladateľka z taliančiny Hana Ponická. Zomrela v roku 1982. Nikdy sa nevydala.
Podľa kréd „Prebijem sa, lebo sa prebiť chcem!“ a „Veriť, milovať, pracovať!“
Život nášho hrdinu v ohromujúcich údajoch
Ján ČOMAJ – Foto: interent, archív SNN
Verím, že toto nie je jediné rozprávanie o našom Milanovi Rastislavovi tento rok v Slovenských národných novinách. Nech ma to ospravedlní, ak som sa príbehom jeho života nedokázal vtesnať do jednej novinovej strany, ktorá mu v seriáli o najväčších slovenských osobnostiach prislúcha. Písať útržkovito sa nepatrilo. Skúsil som to formou kalendária. Zdalo sa mi, že tak poviem najviac. Aj tak je to len zlomok úžasného života.
- 7. 1880
narodil sa v Košariskách ako šieste dieťa evanjelického kňaza Pavla Štefánika a Albertíny, rod. Jurenkovej
1886 ‒ 1889
ľudová škola v Košariskách, v Šamoríne sa učí po maďarsky
1889 ‒ 1894
evanjelické lýceum v Bratislave
1894 ‒ 1898
evanjelické lýceum v Sarvaši
1898 ‒ 1900
poslucháč stavebného inžinierstva v Prahe
1900 ‒ 1904
štúdium astronómie na Filozofickej fakulte KU v Prahe, predseda spolku Detvan
1904
nadstavbové štúdium astronómie v Zürichu
- 10. 1904
doktor filozofie na KU v Prahe, odchod do Paríža
apríl 1905
asistent prof. Jansena vo hvezdárni v Meudone
jún 1905
prvý astronomický výstup na Mont Blanc
leto 1905
pozorovanie zatmenia Slnka v Španielsku
1905 ‒ 1906
práca u profesora Jansena
leto 1906
druhý a tretí výstup na Mont Blanc, astronomické pozorovania
zima 1906
návšteva rodiny, cesta za bratom do Vojvodiny, práca v observatóriu Pulkovo pri Petrohrade
január 1907
Uzbekistan, pozorovanie zatmenia Slnka, Buchara, Samarkand, Orenburg (zima mínus 42 stupňov Celzia)
február
návšteva L. N. Tolstého v Jasnej Poľane, hvezdáreň Pulkovo
marec
začali sa zažívacie ťažkosti, ktoré ho sprevádzali po celý život, liečenie v Chamonix, Vianoce v Košariskách
1908
návrat do Paríža cez Terst, Benátky, Janov a Monaco, štúdium meteorológie, štvrtý, piaty a šiesty výstup na Mont Blanc, pozorovania na Grands Mulets, Vianoce v Košariskách
1909
vyberá miesto pre spoločné observatórium v Alžírsku a Tunisku s Nemeckom, poznávacia cesta na Maltu, do Syrakúz, Catanie, Neapola, Ríma, Pisy, Janova
1910
vedecká cesta po USA, New York, Washington, Chicago, Yerkesova hvezdáreň, San Francisco, Havajské ostrovy, pozorovanie prechodu Halleyho kométy popred Slnko, objavenie Gauginových diel
1911
založenie meteorologickej siete na ostrovoch Tahiti, Rapa, Tuamotu, Markézy, Hua Hin, Raiatea, Rarotonga, Nový Zéland, výstup na Mount Eden, kráľovstvo Tongo, ostrov Vava’u, Fidži, Austrália, návrat do Paríža; po lekárskych vyšetreniach v Paríži a Prahe zvyšok roka prežil na Slovensku
- 12. 1911
Akadémia vied v Paríži mu udeľuje Wildovu cenu a dvetisíc frankov ‒ vtedy veľká suma
január 1912
lekárske vyšetrenia v Prahe, sanatórium vo Švajčiarsku
marec
Praha, rokovanie o príprave docentúry na Karlovej univerzite
apríl
pozorovanie úplného zatmenia Slnka v pevnosti Cormeilles
máj ‒ jún
výskum v Národnom observatóriu v Paríži
júl
valné zhromaždenie Spoločnosti pre observatóriá na Mont Blancu, dovolenka v horstve Mont Dore, udelenie francúzskeho občianstva
august
pracovné stretnutia v Ženeve a Bordeaux, cesta na Kanárske ostrovy a do Brazílie
september ‒ december
astronomické pozorovania v Brazílii, vybudovanie stanoviska na Passa Quatro, dvojtonový ďalekohľad vytiahli na štít voly, koordinácia výskumu brazílskych a britských vedcov, riadenie montáže brazílskeho heliostatu, zriadenie brazílskej meteorologickej služby, návrat cez Rio de Janeiro, Dakar a Lisabon do Paríža
jar 1913
dostáva správu, že otec vážne ochorel, ihneď cestuje domov, otca ešte nájde nažive, umiera 13. apríla, po pohrebe návšteva sestry Oľgy v Spišských Vlachoch a sesternice Boženy Fajnorovej v Lučenci – posledný Štefánikov pobyt doma
leto ‒ jeseň
cesta do Ekvádoru cez USA a Tahiti, rokovania v New Yorku, výlet k Niagare, Buffalo, Chicago, San Francisco, Los Angeles, plavba na Tahiti, kontrola ním založených meteorologických staníc, návrat, francúzska vláda ho vysiela do Ekvádoru, cestuje cez New Orleans, Panamu, Colón, Culebra, z Balboa loďou do Čile, vlakom do Quita, rokovanie s prezidentom Ekvádoru o vzťahoch Francúzska so západnými krajinami Južnej Ameriky, vytvorenie komisie pre bezdrôtovú telegrafiu podľa Štefánikovho projektu,pozvanie od ekvádorského prezidenta na Galapágy, kde v roku 1831 robil svoje legendárne výskumy Charles Darwin, pred Vianocami výstup na Mitad del Mundo ‒ Stred sveta, návšteva observatória (v jeho respíriu je od roka 1990 pamätná doska MRŠ, inicioval ju vtedajší veľvyslanec ČSFR Július Štang, v roku 1998 tu osadila expedícia vedená Františkom Kellem Štefánikovu bustu); Vianoce v Ekvádore
január 1914
výlet s ekvádorskými priateľmi do horstva Sv. Magdalény, návrat cez Panamu na východné pobrežie Ameriky a cez Atlantik návrat do Francúzska
február
správa o výsledkoch rokovaní pre francúzsku vládu, Štefánik odporúča okruh kontaktov s Ekvádorom , dáva správu o Panamskom prieplave, špecifikách, medziprístavoch, uhoľných skladoch (uhlie bolo jedinou energiou ‒ okrem vetra) a troch hlavných trasách z kanála na Oceániu, Južnú a Severnú Ameriku
marec ‒ apríl
hospitalizácia v nemocnici Svätého Martina v Angers u špičkového chirurga prof. Jacqua Montprofita
máj ‒ jún
rekonvalescencia; francúzska vláda schvaľuje Štefánikovu koncepciu telegrafickej siete spájajúcej francúzske kolónie s centrami na Tahiti a v Novej Kaledónii – pre jedno z nich ponúka svoje observatórium na Tahiti v hodnote stopäťdesiattisíc frankov, ministerstvo súhlasí a chce za riaditeľa Dr. Štefánika; francúzsky generálny rezident v Maroku pozýva Štefánika, aby pri Marrákeši založil observatórium ‒ všetko zmetie vypuknutie vojny
- júla 1914
francúzska vláda udeľuje PhDr. M. R. Štefánikovi titul Rytier Radu Čestnej légie
august
rokovanie o plánoch v Maroku, audiencia u regenta Louisa Huberta Lyauteya; návrat do Paríža už s prvým vojenským transportom; prudké zhoršenie zdravotného stavu, hospitalizácia v Boucicautovej nemocnici; prevoz do sanatória Fondation Chaptal, odmieta oslobodenie od vojenskej služby a hľadá kontakty vo vedení armády, aby sa dostal k letectvu
- januára 1915
nástup k 102. pešiemu pluku v Chartres; tu hľadajú dobrovoľníkov do leteckého kurzu, Štefánik sa ihneď hlási a o dva dni je frekventantom leteckej akadémie
máj ‒ august
absolvuje kurz ako poručík a nastupuje k letke MF-54 pri Arrase, kde do konca augusta uskutoční tridsaťosem stíhacích a prieskumných letov a neuvádzaný počet kuriérnych ciest; celý čas presadzuje meteorologické merania pre bezpečnejšie a efektívnejšie lety, sprvu naráža na nedôveru veliteľov; v máji si jeho úsilie všimne letecká generalita a veliteľ 10. armády prijíma jeho projekt vybudovať pozdĺž francúzsko-nemeckej bojovej línie sieť meteorologických staníc s prenosom dát do jedného centra, kde údaje vyhodnotia a budú podkladom leteckých akcií na celom fronte; 19. júna 1915 so svojím mechanikom na letisku v Bryase montujú prvé meteorologické prístroje, ktoré osobne vybral v Paríži, prizerá sa generalita i skupina budúcich meteorológov ‒ a onedlho je sieť staníc po celej dĺžke frontu. Generál Foch píše, že vďaka meteorologickej službe sa podstatne zvýšila efektivita bojových letov a zachránili stovky životov pilotov
- septembra 1915
poručíka Štefánika vymenujú za veliteľa misie výzvednej letky na srbský front ‒ operuje v najtuhších bojoch, dvakrát musí núdzovo pristáť na bojisku, prebiť sa k vlastným, raz sa doplazí v kritickom stave a sanitári ho dopravujú do Ríma; postup v hodnostiach
- decembra
návrat do Paríža na krátku rehabilitáciu
zima 1915 ‒ 1916
stretnutie s Benešom, zástupcom českého odboja proti monarchii, ktorý nemá kontakty, tak mu Štefánik sľúbi pomoc; presadzuje ideu, že podporu demokratických veľmocí môžeme získať, len ak sa aj vojensky pridáme na stranu budúcich víťazov ‒ o tom sa snaží presvedčiť aj Beneša; otvára cestu jemu a prof. Masarykovi do parížskych diplomatických kruhov, vytvárajú Československú národnú radu ako vrcholný orgán úsilia o spoločný štát nezávislý od rakúsko-uhorskej monarchie, predsedom sa stáva T. G. Masaryk, podpredsedom M. R. Štefánik, tajomníkom E. Beneš.
jar 1916
v Taliansku získava major Štefánik podporu generality a politických osobností, presadí ideu vytvorenia légií z našich emigrantov, prebehlíkov a zajatcov; zoznámenie s dvadsaťjedenročnou Giulianou Benzoniovou, dôvernou priateľkou talianskej kráľovnej Márie Jozefy Savojskej
leto 1916
cesta do Ruska, rokovania na najvyššej úrovni o zriadení česko-slovenských légií z radov našich občanov v Rusku a z tisícov zajatcov, ktorí museli bojovať proti Rusku v rakúsko-uhorských uniformách, prijatie u cára Mikuláša II.
január 1917
rokovania v Ríme, formovane légií v Taliansku; cesta cez Rumunsko na Ukrajinu, rokovania v Kyjeve s veliteľstvom ruskej armády a s náčelníkom francúzskej vojenskej misie, cesta do hlavného stanu rukej armády v Mogileve, rokovanie v Petrohrade s generálom Janinom, veliteľom francúzskych spojeneckých vojsk; cesta do Kyjeva, rokovanie s ukrajinskými Čechmi; cesta do Rumunska , audiencia u kráľa
február
stretnutie so slovenskými krajanmi žijúcimi v Rusku na talianskom veľvyslanectve v Petrohrade, audiencia u ruského ministra zahraničných vecí
marec
dohoda s gen. Alexejevom v hlavnom štábe ruskej armády v Mogileve (po februárovej revolúcii veľké zmeny v ruskej armáde vyvolali nové kolo rokovaní), návrat cez Murmansk loďou do Liverpoolu a do Francúzska
apríl ‒ máj
zmluva s talianskou vládou: česko-slovenské légie v Talianku sa stávajú súčasťou armád na strane USA, Británie, Ruska a Talianska; naše légie v Rusku sa rozrástli na sedemdesiatdvatisíc mužov, nasadení sú proti nemeckej a rakúsko-uhorskej armáde najmä na juhu Ruska, Ukrajine a na Sibíri
jún
rokovanie s vládou USA a krajanmi o vytvorení légií v USA, tu isté sklamanie: namiesto desaťtisícov bojovníkov sa plaví do Európy len niekoľko tisíc legionárov ‒ väčšina prisťahovalcov má už totiž americké občianstvo a sú v armáde USA
júl ‒ august
víťazstvo česko-slovenských légií v Rusku proti rakúsko-uhorskej armáde pri Zborove s veľkým ohlasom vo svete, ruská vláda zrušila všetky obmedzenia pri zakladaní česko-slovenských jednotiek
jar ‒ leto 1918
boľševická revolúcia v Rusku úplne zmenila situáciu légií, Rusko prestáva bojovať proti Nemecku a jeho spojencom a začína sa občianska vojna, Štefánik nalieha na veliteľov našich légií nezasahovať, intenzívne rokovania o usporiadaní Európy po skončení vojny, aj pod vplyvom légií bojujúcich na strane budúcich víťazných veľmocí, aj pod vplyvom našich krajanov v USA a diplomatických misií Štefánika a Masaryka; idea federácie Česko-Slovenska stáva realitou
leto 1918 – jar 1919
diplomatická púť MRŠ Paríž ‒ Washington ‒ Tokio – Jokohama ‒ Šimonasaki ‒ Vladivostok ‒ Irkutsk ‒ Ural; odtiaľ veľká sibírska anabáza desaťtisícov česko-slovenských legionárov k brehom Tichého oceánu; prevoz loďami obrovskej armády cez Tichý oceán, Indický oceán a Atlantik do európskych prístavov
- marec 1919
Štefánik žiada francúzsku vládu o dovolenie, aby ako ich občan a generál mohol prijať medzitým schválenú funkciu ministra vojny ČSR
apríl
cesta za snúbenicou šľachtičnou a spisovateľkou Giulianou Benzoniovou (1895 ‒ 1981), vtedy dvadsaťštyriročnou.
- máj 1919
návrat domov lietadlom s troma talianskymi letcami, pád , všetci zahynuli..
Ján ČOMAJ – Símky: archív redakcie