Nemáme veľa objektov či galérií, čo predstavujú tvorbu talentovaných rodákov . Ždiarska vidla, Havran, Hlúpy vrch ‒ tri charakteristické končiare Belianskych Tatier majú od začiatku augusta dôstojné kultúrne predpolie v galerijnom objekte Stone. Zoznam inštitúcií, ktoré prezentujú tvorbu svetových umelcov s väzbami na Slovensko, je skromný, možno ich zrátať na prstoch jednej ruky, stojí teda za pozornosť i pochvalu. V Medzilaborciach založili v roku 1991 Galériu Andyho Warhola. Hviezda popartu sa narodila v Amerike a jej rodičia sa zaradili medzi zväčša anonymnú vrstvu našich krajanov za veľkou mlákou. Realitu nového sveta stvárnil Andy Warhol takým nevšedným štýlom, že sa v dejinách moderného výtvarného umenia zaradil medzi hviezdy svietivej veľkosti.
■ SOKOLOV DAR
V Liptovskom Mikuláši sú dva odkazy na rodáka Kolomana Sokola. Jedným je skromná tabuľka na dome oproti železničnej stanici, kde sa narodil jeden zo zakladajúcej zostavy tvorcov národnej moderny. Časť jeho rozvetvenej grafickej a maliarskej tvorby a viaceré artefakty z osobného života dostali dôstojný priestor v Pongrácovskej kúrii. V roku 2002, teda stodesať rokov od umelcovho narodenia, otvorili v druhej najstaršej stavbe mesta Centrum Kolomana Sokola (pred dvoma rokmi premenované na Galériu). Osobné doklady, fotografie a muzeálne artefakty pripomínajú životné osudy proletárskeho chlapca, ktorý po základnom kresliarskom kurze v Košiciach získal umelecký rozhľad na pražskej umeleckej priemyslovke. So svetovým umením sa zoznámil pri parížskom štipendijnom pobyte, do dejín mexického umenia sa natrvalo zapísal ako univerzitný profesor grafiky na ich vysokej výtvarnej škole. Sokolov návrat na Slovensko po druhej svetovej vojne mal krátke trvanie, po politickom prevrate v Česko-Slovensku vo februári 1948 rozšíril rady exulantov. S manželkou a so synom sa vrátil do Spojených štátov amerických. Že sa nachádza tam kdesi v pensylvánskom mestečku Bryn Mawr, to sme si štyridsať rokov pripomínali zriedkavo a opatrne. Hoci od nového prevratu v roku 1989 žil ešte požehnaných trinásť rokov (ku koncu v arizonskom Tuscone), do svojej vlasti sa už nezberal. Mohli sme mu posielať iba naše pozdravy a verejné poklony. On sa k Slovensku správal s jasnou mysľou a svoj vzťah prejavil excelentne. Mikulášske Centrum Kolomana Sokola mohlo vzniknúť na základe jeho veľkorysého daru. Grafiky z medzivojnového obdobia a obrazy vytvorené v exile tvoria umeleckú kolekciu hodnú trvalej galerijnej prezentácie.
■ MEDAILÉR ZO ZVONČÍNA
Oveľa bližšie ako liptovský rodák mal na Slovensko William Schiffer z rovinatého Zvončína. Krátko po vojne odišiel do Paríža s predstavou, že svoje ochotnícke divadelníctvo povýši na profesionálnu hereckú kariéru. Z tejto pomyselnej dráhy sa svojím výtvarným talentom zaradil medzi uznávaných parížskych medailérov. Na začiatku deväťdesiatych rokov mal sedemdesiat a mladistvo sa presúval medzi Parížom a Trnavou. Usilovne tvoril medaily s motívmi slovenskej histórie, portrétoval osobnosti národných dejín i súčasných tvorcov. Zomrel v roku 2007, Západoslovenské múzeum v Trnave vo svojich výstavných priestoroch vyčlenilo svojmu Vilkovi samostatný expozičný priestor.
Nie tak dávno som písal do SNN o priateľských vzťahoch Vila Schiffera s Jánom Zoričákom, ďalším slovenským umelcom usadeným vo Francúzsku od roka 1970. K umelcom žijúcim dlhodobejšie v tomuto prostredí sa mi žiada spomenúť ešte pobyt (od roka 1939 do roka 1950) Imricha Weinera-Kráľa a v súvislosti so Zoričákom dodať, že práve on sa v roku 2014 stal prvým nositeľom Ceny Imricha Weinera-Kráľa. A úvodnú informáciu s potešením rozšíriť o dodatok, že ďalšou osobnosťou, ktorého dielo dostalo dôstojné stabilné zastrešenie na Slovensku, je práve akademický sklár Ján Zoričák.
■ SKLENÝ VRCH
Ak som sa v titulku inšpiroval názvom novely významného prozaika Alfonza Bednára, metaforicky tým zároveň vyslovujem poklonu architektonickému návrhu ždiarskeho objektu zasadeného do priestoru horskej krajiny tak, že dve strany „základnej kocky“ tvoria jeho vrchol. Na popredí hrebeňa kamenných velikánov Belianskych Tatier zároveň vizuálne pripomína niekoľko charakteristických farieb v umelcových sklách. A ak pritom pripomenieme jeho krátke tvorivé obdobie, keď zhotovoval monumentálne sochy vysoké niekoľko metrov, môžeme dodať, že hľadíme zároveň na symbolický „sklený vrch“.
Úžas a úctu však vzbudzuje najmä realita. Viacposchodový objekt Art Gallery Stone má interiéry citlivo prepracované do detailov. Na podlahe sú svetlé kamene obrusované belianskymi potokmi, medzi nimi podstavce zo statných smrekov, na každom si hovie sklárske dielo Jána Zoričáka. Myslím si, že aj tí, čo poznajú svet či aspoň viaceré slovenské galérie, budú mať ojedinelý zážitok. Preň sa oddá ísť dlhou dolinou až na koniec obce a pristaviť sa v priestore, kde čas plynie podstatne inak ako vo všednosti. Ponúka popremýšľať o cestách nášho majstra svetom umenia, ktoré sa mu pootvorili na konci leta 1959, keď kráčal nadol dedinskou cestou na autobusovú zastávku, aby sa začal priúčať sklárskemu remeslu v neznámom prostredí. Odvtedy uplynulo šesť desaťročí jeho zvedavého poznávania a tvorivého testovania možností, ktoré tento materiál (v pevnom stave chladný a krehký, inokedy vriaco tekutý) poskytuje na mnohoraké spôsoby tvarovania a farebného formovania.
Text a foto: Dušan MIKOLAJ