Gymnázium Jána Hollého v Trnave absolvovalo mnoho známych osobností . Trnavské Gymnázium Jána Hollého je považované za najstaršiu strednú školu na území Slovenska. A to napriek tomu, že na konci novembra tohto roka oslávilo „iba“ storočnicu. Za sto rokov škola prešla všetkým ‒ vojnou, vyhorením, aj nie úspešnými reformami školstva. To sú však len jej moderné dejiny. Historici sa o tom pobavene prú. Výnosom Ministerstva školstva a národnej osvety sa síce piateho mája 1919 vytvorilo v Trnave Československé reálne štátne gymnázium Jána Hollého, ale korene škola má až v 16. storočí.
Už arcibiskup Mikuláš Oláh v roku 1554 zriadil v Trnave kapitulskú školu. A nie hocijakú. Od panovníka mala právo udeľovať bakalaureát a titul magistra. No a počas trvania Trnavskej univerzity pripravovala študentov na jej filozofickú fakultu. Neskôr arcibiskup Selepčéni i cisárovná Mária Terézia vybudovali pre študentov konvikt, ktorý je dodnes ozdobou historického centra Trnavy. Po revolúcii v roku 1848 sa gymnázium dostalo pod správu ostrihomského arcibiskupa.
■ AJ NA ZNÁMKACH
Historik Peter Horváth spomína, že doteraz sa mu podarilo zhromaždiť mená asi päťsto absolventov, ktorí sú podchytení či spomínaní v rôznych encyklopédiách a publikáciách. „Fenoménom sú pre mňa absolventi, ktorí vyšli dokonca na poštových známkach. A to je česť, ktorá sa s výnimkou prezidentov, lebo tí to majú určené zákonom, nepodarí každému. Napríklad arcibiskup Peter Pázmaň, zakladateľ Matice slovenskej Štefan Moyses, kodifikátor spisovnej slovenčiny Anton Bernolák, básnik Ján Hollý alebo skladateľ Mikuláš Schneider-Trnavský.“
Nuž, a plejáda jej absolventov je nepomerne širšia. Iba napochytre ‒ školu absolvovali aj dramatik Ján Palárik, cisársky radca Adam František Kollár, básnici Miroslav Válek, Vojtech Mihálik a Viliam Turčány, herci Jozef Adamovič, Soňa Valentová a Karol Čálik, z mladšej hereckej generácie Tomáš Maštalír. Športovcov osloví meno plavca Marcela Géryho, ktorého rekord na dvesto metrov motýlik vydržal až do tohto roka dlhých tridsaťtri rokov, strelkyne a dnes olympijskej funkcionárky Danky Bartekovej, komentátora Gaba Zelenaya, hospodárov zase meno prof. Petra Danišoviča, spolutvorcu vodnej sústavy Gabčíkovo, vedcov biológa a nominanta Nobelovej ceny Richarda Kvetňanského, ktorý testoval nielen amerických kozmonautov, ale aj nášho Ivana Bellu. Akademická obec dobre pozná Ivana Wilhelma, rektora Karlovej univerzity v Prahe, priemyselníkov upúta meno Štefana Korčeka, šéfa divízie Fordových závodov v Detroide. Takto by sa dalo pokračovať vari donekonečna.
Do Divadla Jána Palárika v Trnave sa však zmestilo iba niekoľko stovák tých, ktorí drali kedysi jej lavice. Moderátorom bol redaktor Markízy Patrik Herman. Ako inak tiež absolvent gymnázia.
■ PRVÝ HONORÁR
„Gymnázium ma vlastne priviedlo k práci novinára,“ spomína. „Bola to súhra šťastných, aj veselých udalostí. Keď ma učila v prvom ročníku profesorka Valéria Krahulcová slovenčinu, dostali sme domácu úlohu. Pre chorobu som ju však nenapísal. Odovzdal som ju neskôr a pani profesorka ju neprijala s odôvodením, že počas choroby som ležal a mal som teda dosť času, aby som ju napísal. Dostal som päťku a povedala pamätnú vetu ‒ pre mňa, za mňa, daj to aj do novín... A ja som tú úlohu, úvahu na tému ťažký študentský život, naozaj z mladíckej nerozvážnosti poslal do novín. Vyšla ako úvodník na titulnej strane okresných novín, dostal som prvý honorár ‒ celých dvanásť korún, a ponuku na spoluprácu... Keď sa o tom dozvedela pani profesorka, vytiahla ma za ucho z hodiny a poslala do inej triedy, kde starší spolužiaci tvorili školský časopis Blesk. Tam som začal písať a neskôr som sa stal aj šéfredaktorom. Takto som začínal.“
Najstarším pozvaným bol docent Július Molnár, ktorému by nikto, napriek paličke, jeho úctyhodných deväťdesiatosem rokov nehádal.
„Už sme z osemdesiatich štyroch maturantov tried z roka 1942 nažive len dvaja, jedna spolužiačka žije v Hlohovci. Ja mám na všetkých krásne spomienky. Keď som môjmu vtedajšiemu profesorovi latinčiny poslal môj promočný list, tak mi napísal krásne blahoželanie, hoci sa musím priznať, že som patril medzi slabších žiakov. Štúdium som mal tak rád, že som na gymnáziu zotrval namiesto ôsmich rokov rovno deväť,“ priznával žartovne a rovnako uvoľnene pokračoval: „Všetko mi šlo tak priemerne, okrem telocviku. Preto ma mal rád najmä profesor Ján Hajdócy, ktorý nenávidel futbal, ale miloval atletiku.“
- POLSTOROČNÁ CANTICA
O úvod a záver podujatia sa postaral legendárny spevácky zbor študentov gymnázia Cantica Nova, ktorý oslávil v tomto roku päťdesiate výročie vzniku. Jeho radmi prešli aj sólista opery SND Pavol Remenár, bývalý člen skupiny Fragile a herec Kamil Mikulčík alebo stálica operného spevu v Nemecku Lucia Duchoňová. Od roka 1983 ho vedie zbormajster Gabriel Kalapoš: „Som nielen absolventom gymnázia, ale aj jeho učiteľom,“ zaspomínal. „Maturoval som v roku 1980. Bol som aktívny študent, v zbore som spieval, ale aj usporadúval diskotéky a hral som v študentskej kapele. Roky dospievania sa vryjú do pamäti každému najviac. Mojím mentorom bola triedna Mária Vandorová, ale aj celá plejáda profesorov. V tých rokoch ešte bolo cítiť, kto je učiteľ a kto žiak, vyučujúci mali prirodzenú autoritu.“ Riaditeľom gymnázia bol aj Ľudovít Vanek, ktorý s prestávkou prežil na gymnáziu dvadsaťdva rokov: „Krásne to bolo. A rýchle prešlo. Učil som, aj som viedol školu. V pamäti mi utkveli vari všetci, ktorých som dnes stretol. Nikoho som nikdy nepreferoval, všetci boli ‚moji‘ žiaci.“Nesnaž sa zapadnúť, keď si sa narodil vyčnievať. Tento aforizmus sa vraj hodí na všetkých, ktorí bránami Gymnázia Jána Hollého v Trnave úspešne prešli.
Ivan KRAJČOVIČ ‒ Foto: autor