Štyridsať orechov na štyridsať dní pôstu

thumbnail

Hviezdna brána na skale, kde si podávajú ponad Váh ruky dve horstvá. Každý z nás putuje pomaly či rýchlo, pohodlne či namáhavo, no určite nezadržateľne k prechodu z pozemského do večného života. Každý z nás sa blíži k nejakej bráne, za ktorou nemusí byť definitívny koniec. Veriaci vedia, že nie je. Neveriaci skôr mlčia. Jedni aj druhí sa tu však z času na čas zastavia.

V horúcich letných dňoch ponúka kľukatá cesta z Trenčína smerom na Nemšovú úľavu, ak nie priam osvieženie. Ešte miestne futbalové ihrisko, potom pár chatiek a záhrad a už len niekoľko serpentín. Majú ich radi dokonca aj cykloturisti. Možno iba deťúrencom v autách na zadných sedadlách sa robí nevoľno, ak ich rodičia „iba“ vezú odniekiaľ niekam. Bez slov, bez vysvetlenia, bez rozprávania, hoci aj tých najzaujímavejších legiend, o jednom tajomnom mieste na Považí.

■ DVE SKALKY

Pútnický chrám svätého Andreja-Svorada a Beňadika na Skalke pri Trenčíne je od soboty 7. mája 2016 Diecéznou svätyňou. Má teda prívlastok „najmladšia“. Počas svätej omše ho za takú vyhlásil nitriansky biskup Mons. Viliam Judák. Je to však zároveň aj najstaršie pútnické miesto na Slovensku. Pozostáva z dvoch objektov – Malej a Veľkej Skalky. Je tu kostolík a kláštor niekdajšieho opátstva sv. Beňadika na Veľkej Skale. Kostolík sa v našich písomnostiach prvý raz spomína už okolo roku 1208. Stojí na mieste, kde žili v 10. a 11. storočí dnes už svätí pustovníci Svorad a Beňadik. Zmieňuje sa o nich Maurova legenda, jedna z najstarších v Uhorsku. Vznikla niekedy v období medzi rokmi 1064 až 1070 a dokumentuje proces christianizácie Uhorského kráľovstva. Je síce rozsahom krátka, sústreďuje sa najmä na podanie svedectva o nevšednom živote plnom askézy a sebatrýznenia sv. Svorada a Beňadika, ale určite by si ju mal vyhľadať a
prečítať každý ešte predtým, ako ho putovanie po Slovensku zavedie aj na Skalku nad Váhom.

■ CEZ SERPENTÍNY

Je to naozaj iba pár desiatok metrov a ocitneme sa v údolí Váhu, ktorý do úzkeho priesmyku vtesnali na jeho ľavej strane južné výbežky dvíhajúcich sa Strážovských vrchov a na pravej strane zas dvíhajúce sa Biele Karpaty. Príroda je tu takmer nedotknutá. Ale nás priťahujú ruiny benediktínskeho kláštora, ktorý založili niekedy v roku 1224 podľa zakladacej listiny na mieste mučeníckej smrti svätého Beňadika.

V roku 1644 prišli na Skalku jezuiti, ktorí postavili nový kláštor v blízkosti starého benediktínskeho, ktorý bol vtedy v ruinách. V roku 1717 znovu postavili vežu kostolíka sv. Ondreja (Svorada) a Beňadika a opravili múr od Váhu. Po zrušení rehole jezuitov kláštor i kostolík pomaly pustli. Je príznačné, že v ére socializmu slúžil ako muničný sklad a ktovie, čo všetko armáda schovávala v niekoľkých priľahlých jaskyniach.

Najviac zachovalých stavieb je z obdobia veľkej stavebnej činnosti jezuitov zo 17. – 18. storočia. Kostolík je trojpodlažný, zaklenutý valenou klenbou a dreveným kazetovým stropom. Areál kláštora  obklopuje vysoký múr, ktorého časť spolu s vežou pochádza z niekdajšieho opevnenia. Aj Malú Skalku – kostol svätého Svoradaskalka6 a Beňadika na mieste staršej neskorogotickej kaplnky sv. Doroty  v roku 1745 jezuiti rozšírili do súčasnej podoby a pristavili k nej dve veže, ktoré sú zastrešené kupolami.

■ KRÍŽOVÁ CESTA

Za „trojkrížím“ na druhej strane cesty, priamo vo svahu naproti kostolu sa nachádza Kalvária, krížová cesta so svojimi štrnástimi zastaveniami. Pochádza z roku 1696. Keď jezuiti opustili Skalku niekedy v roku 1773, krížová cesta začala pustnúť a postupne takmer zanikla. Až v roku 1990 bola pričinením pátra Emila Prokopa, SVD (Societas Verbi Divini – Spoločnosť Božieho Slova),  opravená a takmer znovuvybudovaná. Mimochodom, aj maľba svätcov na stenách kostola je dielom tohto pátra. Na základe iniciatívy duchovných, veriacich a viacerých umelcov z trenčianskeho regiónu bola v roku 2012 spracovaná úplne nová podoba Krížovej cesty, ktorá je koncipovaná na základe výjavov zo života svätého Svorada-Andreja a svätého Beňadika. Celková dĺžka cesty až po Golgotu je asi dvestopäťdesiat metrov a prevýšenie na nej je tridsaťšesť metrov. Čoskoro má pribudnúť aj zaujímavý lesný chodník, ktorý spojí návršie Golgoty na Malej Skalke s kláštorom na Veľkej či Starej Skalke.

Spoľahlivé správy o svätých pustovníkoch zo Skalky máme z legendy Život svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Beňadika mučeníka, ktorú napísal ich súčasník, päťkostolský biskup blahoslavený Maurus v rokoch 1064 –1070. Svorad bol pôvodom Poliak. Kronika v dedine Tropie nad Dunajcom, neďaleko slovenskej hranice (asi päťdesiat kilometrov), zaznamenala, že tam Svorad žil v mladosti ako mních. Okolo roku 1020 prišiel na Slovensko. Neďaleko Nitry v benediktínskom kláštore svätého Hypolita na Zobore ho prijal opát Filip, od ktorého dostal rehoľné meno Andrej.

Svorad-Andrej sa po istom čase spoločného života utiahol do samoty na Skalke a tu viedol pustovnícky život. Pustovňa nebola ďaleko od kláštora, aby mohol prichádzať na spoločné bohoslužby. V pustovni na Skalke pri Trenčíne žil pravdepodobne až vtedy, keď v starobe dostal mladého pomocníka a učeníka mnícha Beňadika. Svätý Svorad-Andrej žil veľmi prísnym asketickým životom. Tri dni v týždni nejedol celkom nič. Zvlášť sa postil cez pôstne obdobie. Biskup Maurus hovorí, že na začiatku pôstu si vyžiadal od opáta „štyridsať orechov a spokojný s touto potravou s radosťou očakával deň svätého Vzkriesenia“.

■ ČUDNÝ ODPOČINOK

skalka2Po dennej práci, ktorá spočívala v klčovaní lesa a učení miestneho ľudu, si Svorad pripravil taký nočný odpočinok, ktorý sa mohol nazvať skôr trýznením ako oddychom. Otesaný dubový klát ohradil plotom, do ktorého zo všetkých strán napichal ostré bodliaky. Takéto sedlo používal na spánok. Keď sa jeho unavené telo naklonilo na hociktorú stranu, hneď sa zobudil zranený bodliakom. Okrem toho si zavesil okolo hlavy drevenú obruč, na ktorú pripevnil zo štyroch strán štyri kamene. Ak mu hlava klesla, hneď ho udrel kameň.

Keď Svorad-Andrej cítil, že sa blíži jeho koniec, poslal po opáta Filipa a prítomným prikázal, aby sa nedotkli jeho šiat, kým nepríde opát. Ten neskôr porozprával Maurovi: Keď mŕtve telo zobliekli a šli umývať, našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko doň zaryla. Polovicu tejto reťaze si Maurus vypýtal od opáta Filipa a s úctou ju prechovával na Panónskej hore (Benediktínske opátstvo neďaleko mesta Panonhalma v Maďarsku na 282 metrov vysokom rovnomennom vrchu. Je to jedna z najstarších historických pamiatok v Maďarsku. Opátstvo vzniklo asi v roku 996. V roku 1996 túto pamiatku zapísali do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.)

Svorad zomrel okolo roku 1030. Jeho pozostatky sú uložené v Nitrianskej katedrále sv. Emeráma.

■ ŽIAK BEŇADIK

Svätý Beňadik bol žiakom sv. Andreja-Svorada. Po smrti svojho učiteľa sa rozhodol bývať na tom istom mieste. Tri roky podľa jeho príkladu viedol veľmi prísny život. Raz ho podľa legendy prepadli zbojníci, zviazali ho a hodili do Váhu. Ľudia dlho hľadali jeho telo, no bez výsledku. Zbadali však, že orol po celý rok sedával na brehu Váhu, akoby niečo pozoroval. A skutočne našli telo, ktoré bolo po roku neporušené, akoby bol Beňadik len nedávno zomrel. Pochovali ho tiež v Katedrálnom chráme svätého Emeráma v Nitre. Miesto hodenia Beňadika do Váhu vyjadruje práve dvojvežový kostolík na Malej Skalke, zasvätený obidvom svätcom pustovníkom.

■ ÚCTA K PUSTOVNÍKOM

Svätí Svorad a Beňadik sú hlavnými patrónmi Nitrianskej diecézy. Spoločný sviatok majú 17. júla. Svorad je dokonca od roku 1739 aj patrónom mesta Nitry. Hlásia sa k nim Poliaci, lebo vo všeobecnosti sa predpokladá Svoradov poľský pôvod. Maďari vidia vo Svoradovi i Beňadikovi dávnych hostí na Panónskom vrchu, Česi zas svojich priateľov, lebo sa traduje, že Svorada v Nitre navštívil Prokop Sázavský. Najvernejšie si ich však uchoval v pamäti i v úcte slovenský ľud, medzi ktorým a pre ktorý žili.

Kláštor na Skalke predstavoval dar duchovného, vzdelanostného a všeobecného kultúrneho vzrastu nielen pre jeho obyvateľov, ale pre celé Považie či až značnú časť Slovenska. Kláštor bol ohniskom evanjelizácie, ale aj duchovnej a materiálnej kultúry. Na Skalke, ako zaznamenávajú dobové záznamy, v týchto časoch: „mohutnel nábožný spev veriacich (idiomate slavonico)“.

Toto posvätné miesto však bolo, žiaľ, poznačené vojnami a postupne pustlo. V 18. storočí boli objekty kláštora a kostola zničené. Dlhý čas toto pamätné miesto označovali len zrúcaniny. Pod myšlienku jeho renovácie sa podpísali významné osobnosti nášho národa – Dr. Karol Kmeťko, nitriansky biskup, Dr. Augustín Fischer-Colbrie, košický biskup, Ján Vojtaššák, Andrej Hlinka, Dr. Ján Kohút, biskupský vikár, Fr. Richard Oslvald, arcibiskupský vikár, Dr. Alois Kolísek, P. Vendelín Javorka, S. J, rektor jezuitov, Dr. Jozef Bellai, trenčiansky župan, Ján Pöstényi, správca SSV a mnohí ďalší.

■ PÚTNICKÉ MIESTO

Vojnové udalosti rokov 1939 – 1945 neobišli ani Skalku. Opravu chrámu ukončili až slávnosťou v nedeľu 22. júla 1951. Slávnostnú svätú omšu celebroval vtedy nitriansky administrátor biskup Eduard Nécsey. Nemožno obísť skutočnosť, že ateistický režim sa usiloval získať toto miesto len na kultúrne ciele a vylúčiť akékoľvek náboženské prejavy, ako aj to, že každoročne zhodou okolností pred výročitou púťou bolo prostredie Veľkej i Malej Skalky zdevastované. K celkovej oprave sa pristúpilo až po zmene spoločenského režimu najmä vďaka vtedajšiemu duchovnému správcovi, dekanovi Stanislavovi Strapkovi.

Skalka sa stala obľúbeným pútnickým a návštevným miestom nielen pre obyvateľov Považia, ale i celého Slovenska, Moravy a Poľska. Hlavná púť sa koná v sobotu a nedeľu po 17. júli, spomínanom sviatku svätého Svorada a Beňadika. Púti predchádza medzinárodné stretnutie a tvorivý pobyt umelcov Ora et Ars.

Pre verejnosť je kláštor prístupný počas turistickej sezóny denne v čase od 10. do 17. hodiny okrem pondelka. Pri  návšteve je naporúdzi sprievodcovská služba. Pútnický chrám svätých Andreja Svorada a Beňadika na Skalke pri Trenčíne je od soboty 7. mája 2016 Diecéznou svätyňou Nitrianskeho biskupstva.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.