Obludárium a iné štátne spustnutosti či zvrhlosti
Už neviem, či to bolo na debutovú zbierku básní Túžba, na Sovích ľudí či na Vesmírnu orchideu, ale podľa spomienky sudcu básnika, predsedu senátu Najvyššieho súdu SR Martina VLADIKA (1960 Michalovce), uverejnil som ako recenzent (tuším) v Smene na nedeľu na jeho vtedajšiu tvorbu dosť kritickú reflexiu. Očividne ho to neodradilo, lebo odvtedy vydal Štyridsať básní (2000), knižku Psie časy (2003), zbierku veršov tak trochu o sebe – Básnik sudca (2005), a potom, zachovávajúc takmer pravidelnú dvojročnú periódu, tajomne i priamočiaro Bieleho Daniela (2008) a Čas poznania (2010). V decembri minulého roku rozčeril pokojnú hladinu zväčša čitateľského nezáujmu nezvyčajným básnicko-aforisticko-mysliteľským dielkom nazvaným Obludárium, ktoré vydala Matica slovenská s ilustráciami Andreja Mišaneka.
- Ako a vlastne odkedy sa snúbi tá prísna a presná právnická reč – doslova dikcia, ten tridsaťročný právnik vo vás, ktorý váži každé slovo na tých povestných váhach pani Spravodlivosti, s poetom a jeho slovníkom plným metafor a obrazov?
Po odpoveď treba zájsť k prvopočiatkom toho všetkého. Začalo sa to kedysi na strednej škole ako u každého citlivého mládenca a každej snivej dievčiny očarením tým druhým pohlavím. Na a to treba dať najavo a zavše aj na papier... Verše gymnazistu a neviem čo ešte ma posadili v roku 1979 na pražský rýchlik s cieľom ísť študovať dramaturgiu, filmovú a televíznu scenáristiku na FAMU do Prahy. Nebyť jednej ostravskej rozhlasovej redaktorky, ktorá mi na talentových skúškach dosť dramaticky opisovala, že sa o prijatie uchádza už po dvadsiaty raz, azda by som ju nasledoval. Presviedčal som sa, že ako jediný z východného Slovenska a bez protekcie vlastne nemám šancu. Navyše, ak by som aj bol podal (vtedy) odvolanie proti môjmu neprijatiu, tak by som nemohol ísť na ďalšiu vysokú školu. Taká bola prax. Na prihláške som mal ako druhú školu Právnickú fakultu UPJŠ v Košiciach. No a tam ma vzali. Keďže som smolil veršíky, zbožňoval literatúru, literárnu históriu a iné príbuzné vedy, ešte som kalkuloval, že buď pôjdem na filozofickú, alebo pedagogickú fakultu do Prešova. Právo bolo až ďalšou možnosťou. Zrejme však zavážilo, že môj starý otec z maminej strany, inak poctivý murársky majster, bol aj súdny znalec z odboru stavebníctva. A ten sám skalopevne presvedčený, že budem jurista, dosť podstatne ovplyvňoval moju matku aj rodinu, aby ma poslali na štúdium práva. I stalo sa...
- Zdá sa mi, že som meno Vladik zachytil v rokoch vášho vyrovnávania sa s paragrafmi (1979 – 1983) medzi laureátmi Akademického Prešova. Alebo to bolo v inej literárnej súťaži?
Je to dosť možné, lebo na súťažiach Akademického Prešova som sa zúčastňoval recitáciou aj vlastnou tvorbou. V roku 1980 som bol po prvý raz na súťaži Wolkrova Polianka, kde ma zavolal ešte Vojtech Mihálik. Stretnutie s ním a jeho hodnotenie mojich básní ma veľmi povzbudili. Nuž a odvtedy som posielal svojej verše všelikde, ale najmä do Smeny na nedeľu, kde mal poradňu pre začínajúcich autorov nebohý Jozef Mistrík, Aj on ma nabádal, aby som sa básneniu venoval ďalej. Jeho rady mladým adeptom literatúry mám vystrihnuté a stále odložené. Prvý pomenoval moje pokusy, že sú básne v próze. No až prišla nežná, potom deväťdesiaty tretí, mal som tridsaťtri, akože Kristove roky, tak som to všetko, čo bolo po súťažiach, novinách a časopisoch zosumarizoval, zozbieral, preosial, vybral to najlepšie a v popradskom vydavateľstva Slza vydal ako debut s názvom Túžba.
- Potom zrejme nastalo obdobie vašej plodnej spolupráce aj priateľstva s básnikom a publicistom Rudolfom Čižmárikom...
Doniesol som mu svoje prvé dve knihy a zrejme vtedy zaznelo, že mám pripravené texty na tretiu. Dosť ho to prekvapilo. Poéziu od sudcu asi nečakal. Vesmírna orchidea však vyšla ešte pod egidou výtvarníka Fera Blažka. Ale jej krstným v bratislavskom Zichyho paláci už bol R. Čižmárik. Potom mi vydával knihy už len on až do svojej predčasnej smrti v roku 2008. Najprv výber z tvorby – Štyridsať básní, ktorý uvádzal Marián Tkáč, terajší predseda Matice slovenskej. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov mi v roku 2008 vydalo ďalší výber z tvorby nazvaný Čas poznania a v Matici slovenskej vlani koncom roka vyšlo Obludárium. Tak toto je celá história mojich doterajších kníh.
- Recenzent o tejto zbierke lapidárnych momentiek a zavše až briskných reflexií napísal, že „lavírujú ako akrobatka na visutom lane medzi básňou a aforizmom a sú nesporným dôkazom autorovho ostrovtipu, pozorovacieho talentu a nie menej i rozprávačského fortieľa“. Ako by ste charakterizovali svoju poslednú knihu, o čom Obludárium je?
Je prvopočiatok môjho literárneho účtovania s našou súčasnosťou. Pohla ma k nej naša súčasnosť, naša bezmocnosť voči politike, politikom a tým, ktorí rozkradli a rozkrádajú tento štát od roku 1990 až doteraz.
- A to o bezmocnosti hovorí sudca, predstaviteľ najvyššej súdnej inštancie?
Áno, to hovorí sudca, lenže ja to deklarujem z hľadiska politologického. Ako sudca môžem rozhodovať o veciach, ktoré dostanem na stôl, ale nemôžem sa angažovať politicky – v teréne, mám zakázané podnikať, mám zakázané byť v politickej strane. Chvalabohu, ani som v živote v nijakej nebol a nie som. Takže, myslím si, že s licenciou básnika mám právo poukazovať na negatíva v našej spoločnosti.
- Túto subtílnu knižočku možno prečítať za dvadsať minút, ale rozmýšľať o nej možno, obrazne povedané, celý život? Ukazujete spustnutosti a zvrhlosti spoločnosti, ktoré zasahujú takmer všetkých v nej, a kladiete otázky, na ktoré si musí odpovedať každý sám...
Áno, sú to obludnosti – obludáriá tohto štátu a politiky od roku 1990. Odvtedy až doteraz ich napáchali politici, ktorí stáli na jeho čele, zasadali v parlamente. Zasahujú takmer všetkých, okrem tých, čo ich spôsobili. Chcem, aby si ľudia urobili vlastný názor. Som veľmi smutný z toho, že naši spisovatelia, básnici, prozaici (a možno aj výtvarníci) idú do seba a ako keby rezignovali na súčasnosť a nereflektovali ju. Nie náhodou je mottom zbierky myšlienka francúzskeho diplomata – poetu Saint-John Perseho: „... a básnikovi postačí, aby sa stal zlým svedomím svojej doby.“ Držím sa jej azda aj preto, že tú Nobelovu cenu za literatúru mu udelili v roku, keď som sa narodil, ale najmä pre silu posolstva v uvedenom citáte i v celom jeho evokatívno-imaginatívnom diele.
- A nemôžu vám tieto „posolstvá“ k politikom uškodiť?
Prečo by mi mali uškodiť? Veď v demokratickej spoločnosti má každý právo na svoj názor.
- Viackrát ste sa aj počas nášho rozhovoru veľmi sympaticky pronárodne vyjadrili. Vlastenectvo nie je pre vás pojem neznámy, dokonca pôsobíte v matičných štruktúrach. Aký je váš vzťah k našej národnej inštitúcii a ako hľadíte na jej úlohu v spoločnosti?
Neviem si predstaviť, že ja, vy alebo všetci naokolo, keď sme sa tu narodili, žijeme tu, dýchame vzduch v tejto nádhernej krajine pomenovanej Slovensko – aby človek k nej nemal vzťah, nemal rád svoju vlasť!
- A vy nevidíte zástupy tých, čo majú celkom iné cítenie a postoj?
Žiaľbohu, vidím tých ľudí a mám ich aj vo vlastnej rodine. Usilujem sa ich presviedčať, ale je to ťažké. Máme totiž v povahe, poniektorí až kdesi v génoch, že to cudzie je lepšie. Vždy akosi lepšie a pozitívnejšie hľadíme na to, čo je inde, za plotom, za hranicou ako na to, čo máme doma. Ja to nechápem...
- Ako ste sa dostali do kontaktu s karikaturistom Andrejom Mišanekom – ten je v permanentnej opozícii, v trvalej umeleckej rezistencii voči tomu, čo sa okolo nás deje. A naša prítomnosť mu stále prilieva čierneho tušu pod pranierujúce pero...
Povedal som vedúcemu redaktorovi aj riaditeľovi Vydavateľstva MS, že im text zverujem a rovnako že nechávam na nich aj knižnú úpravu, výber ilustrátora a všetko ďalšie. Bol som milo – zdôrazňujem trikrát – veľmi milo prekvapený, aké ilustrácie, aj pokiaľ ide o obálku, editor vybral a zabezpečil prostredníctvom tohto karikaturistu. A ešte zhodou okolností Popradčana, čo som ako obyvateľ Spišskej Soboty nevedel a doteraz som jeho tvorbu veľmi nepoznal...
- Takže šikovná edičná dramaturgia?
Vynachádzavá a najmä nepredvídavá, lebo som o tomto zámere nevedel. Prvý raz sme sa totiž s výtvarníkom Andrejom Mišanekom stretli až na satirickom nedeľnom popoludní knihy 13. apríla 2014 na uvedení tejto knihy v priestoroch Art-Klubu Tatranskej galérie, kde organizátori v spolupráci s MO MS inštalovali aj výstavu jeho karikatúr pod názvom Andrej Mišanek Známy-neznámy a premietli dokumentárny film Matúša Ondrušeka Andrej Mišanek – človek na okraji spoločnosti. Pokiaľ ide o vzhľad knihy, som veľmi spokojný a veľmi šťastný, že to vyšlo. Všetko v nej súznie – text s výtvarným a grafickým dotvorením.
- A na čo ostríte spisovateľské pero vy?
Možno sa opakujem, ale doslova ma bolí, čo sa stalo v uplynulom štvrťstoročí so Slovenskom. Rozkradol sa tu duchovný i skutočný poklad tohto národa. Azda aj národný... Zištne sa siaha na materiálne i prírodné bohatstvo tohto územia. Kdesi som čítal v ekonomickom rozbore či inej štatistickej analýze, že sa do zahraničia, ale aj do rúk našich privatizérov, úzkej skupinky finančných a iných žralokov či nenažrancov, prelial majetok v hodnote osem biliónov slovenských korún (!) A teraz nie sú peniaze na nič. Vidím, aké dôchodky majú moji rodičia... Nie sú prostriedky na zdravotníctvo, školstvo, vedu, kultúru aj na justíciu... A najviac ma bolí, keďže pôsobím práve v tejto oblasti , že politici svoju zodpovednosť – a to všetky vlády, čo tu doteraz boli – hádžu na justíciu a súdnu moc. Dehonestujú našu prácu, znevažujú sudcov – a to ma trápi. Neviem, čo s tým? Jasné, že aj medzi sudcami sú doslova hyeny, ale paušalizovať, znevažovať celý rezort, to je alibistické, krátkozraké a podpásové, najmä ak – poviem rovno – zákonodarná a výkonná moc držia pod krkom súdnu. A to je celé!
- Obludností, spustnutostí a zvrhlostí zrejme ešte pribudne. Ako na ne, ako na nich – lopatou, knižkou?
Nejde mi o množstvo vydaných kníh. Po úspechu Obludária však pripravujem básnickú zbierku, zas možno politickú satiru nazvanú Neslobodná sloboda s predsavzatím postihnúť zvrátenosti koristníckej privatizácie alebo históriu okradnutia tohto štátu – jeho tunelizáciu.
- Keď hľadím na tie kopy spisov na vašom stole a po celej kancelárii predsedu senátu Najvyššieho súdu SR, máte teda z čoho čerpať... Ďakujem za čas, ktorý ste mi venovali.
Zhováral sa Emil SEMANCO – Foto a ilustrácie: autor