Švárny kapitán slovenských dobrovoľníkov

thumbnail

Dvesto rokov od narodenia Ján Francisci-Rimavského (* 1. jún 1822 Hnúšťa – † 7. marec 1905 Martin). Bol známy najmä ako kapitán slovenských dobrovoľníkov z obrazu Petra Michala Bohúňa, ktorý tohto roku má tiež dvojsté výročie narodenia. Menej známe sú jeho zásluhy na poli literatúry, pri zbieraní povestí a rozprávok či jeho intenzívna spolupráca so Štefanom Markom Daxnerom v iniciovaní prvých filozoficko-právnych dokumentov slovenského národného obrodenia, ako boli Žiadosti slovenského národa a Memorandum národa slovenského. Rádio Litera Franciscimu venovalo niekoľko relácií a Matica slovenská si jeho výročie pripomína v rámci Roka odkazu štúrovcov hneď dvakrát – konferenciou Štúrovci v Novohrade a na Honte a vedeckým podujatím v jeho rodnej obci Hnúšťa.

Narodil sa pred dvesto rokmi v Hnúšti, študoval v Ožďanoch, Levoči, Bratislave a Prešove. Na bratislavskom evanjelickom lýceu sa zoznámil so Štúrom nielen ako s vedúcou osobnosťou národného obrodenia, ale aj ako filozofom, ktorý mu sprostredkoval Hegelovu filozofiu dejín. Na protest proti zákazu pôsobenia Štúra v lýceu demonštratívne odchádza spolu s ďalšími predstaviteľmi Štúrovej družiny. Významným spôsobom sa aktivizuje v Levoči, kde zakladá Jednotu mládeže slovenskej. Stáva sa tiež členom Tatrína. Odtiaľ odchádza do Prešova, kde študuje v slávnom evanjelickom kolégiu. Ešte viac než Štúr bol pre Francisciho Štefan Marko Daxner (takisto má dvojsté výročie), veľký ideológ národného obrodenia a filozof práva, s ktorým inicioval liptovsko-mikulášske zhromaždenia a Žiadosti slovenského národa.

SO ŠABĽOU V RUKE

Vôbec najslávnejším obdobím Francisciho kariéry je jeho pozícia kapitána slovenských dobrovoľníkov. Tieto oddiely sa podľa Francisciho stali znakom toho, že Slováci vôbec vo svete existujú tak pred „Maďarmi ako pred Austriou“. Počas Bachovej éry pôsobil v Debrecíne, vo Veľkom Varadíne a v Budíne. Opätovne vstupuje do národných dejín ako vedúca osobnosť Peštbudínskych vedomostí a napokon opäť s Daxnerom vystupuje ako spoluorganizátor Memoranda národa slovenského. Stáva sa tiež čestným predsedom a predsedom dočasného výboru Matice slovenskej. Tieto udalosti dokumentuje v Črtách z doby Moysesovskej. Osud ho ďalej zavial na gymnázium do Revúcej, kde pôsobil ako dozorca a v najstaršom veku pôsobí v Martine ako predseda Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, čo dokumentuje aj seriál Trezor. Zomiera až v roku 1905, čiže len pár rokov pred vznikom Československa (mimochodom, najbližšie sa – spomedzi štúrovcov – k vzniku Československa priblížil Samuel Štefanovič, ktorý zomrel až v roku 1910). Francisci mal tiež deti a vnúčatá (napríklad hudobný skladateľ Miloslav Francisci). Pochovaný je na Národnom cintoríne, v Hnúšti má pomník na mieste rodného domu a pri evanjelickom kostole, v Rimavskej sobote má zase pomník s M. M. Bakulínym. 

■ SERIÓZNE AJ ZÁBAVNE

Veľa o Francisciho osobnosti hovorí jeho vlastný životopis, z ktorého jasne vidieť, že Francisci bol veselej povahy, rád s

i aj zaspieval, a to všetko popri činorodých osvetových aktivitách: „Len dosť často podvečer poslal denného kaprála pre mňa, Daxnera, Kučeru, Bakulinyho atď. A už nás tam čakali vo vode zachladené fľaše dobrého néveryovského vína. I zabávali sme sa obyčajne do polnoci rozličnými hovormi i o vážnych služobných a národných záležitostiach, i o lapáliách, smiechotami…“ píše Francisci. Zdôrazňuje aj význam spevu ľudových slovenských piesní, pričom sám v životopise často spomína spoločné spievanie pri stretnutiach s priateľmi. Bol tiež veľkým milovníkom. Ako je všeobecne známe, uchádzal sa ‒ tak ako aj Pauliny-Tóth ‒ o Aničku Jurkovičovú, ktorú si však napokon zobral Hurban. Francisci si zobral Amáliu Kasanickú, katolíčku a dcéru váženého lesného úradníka, ktorá vyšila aj veľkolepý prebal Stanov Matice slovenskej.

■ ZBERATEĽ SLOVESNOSTI

Nemenej významný je Francisciho význam pre slovenskú literatúru (básnická zbierka Iskry zo zaviatej pahreby či próza Janko Podhorský). Popri Jankovi Matuškovi písal prvé lyrické spevy a ako prvý veršoval v novoustanovenej slovenčine. V jeho tvorbe dominuje romantický pátos, ľudové motívy, motívy slovenskej prírody, vlastenectva a revolučného zápasu. Ako uvádzajú autori profilu o Franciscim z Rádia Litera, Francisci svojou poéziou objavuje prvotnú naivitu, verše pripomínajú detskú riekanku a odkazujú na vnútorné spojenia s ľudovou piesňou. Pre Francisciho je naivita spojená so všímavosťou voči podnetom, iróniu odmieta za cenu objavenia akéhosi posvätného pátosu. Azda najznámejšou je báseň Traja sokoli: „Hoj, traja sokoli! Či vám žiaľ za svetom

? / Za svetom nie, ale za slobodným letom. / Hoj, traja sokoli! Žiaľ vám za životom? / Žiaľ, že sa neskončil v blesku a s rachotom...“ Vydanie Slovenských povestí ho zaraďuje k zakladateľom tradície rozprávkových zbierok. Detským časopisom Zornička a vydaním Poviedok pre slovenské dietky má tiež významné miesto v dejinách literatúry pre deti a mládež. Podľa J. Pacálovej zo SAV je vysoko pravdepodobné (z hľadiska štýlu písania), že napísal rozprávku Popolvár a priamo je podpísaný pod Ružovou Aničkou (obe rozprávky boli sfilmované).

■ NÁRODNÝ BUDITEĽ

„Vzdor, ctižiadostivosť, úspech: to je Francisciho osobnostný vzorec... Do skutočnej veľkosti – aj politickej – mu chýbala vytrvalosť, dcéra cieľavedomosti. Ani v útlej mladosti, ani potom nevedel, čím chce a má byť...“ napísal o Franciscim spisovateľ a predseda Matice slovenskej Vladimír Mináč. Napriek tejto kritike treba povedať, že stihnúť za jeden život napísať toľko básní a prózy, zozbierať rozprávky a povesti, organizovať vojenské aktivity a do toho všetkého ešte iniciovať politické požiadavky Slovákov je hodné obdivu. Literárni vedci vyzdvihujú Francisciho ako jedného z prvých autorov píšucich v štúrovskej slovenčine a nemalý prínos majú aj jeho osobné memoáre, ktoré autenticky dokumentujú priebeh národno-buditeľských aktivít. Napokon treba taktiež oceniť Francisciho pôsobenie v martinskom kníhtlačiarskom spolku, teda aktivitu, ktorá taktiež významne prispela do slovenskej kultúrnej stavby. Aj keď ho v poézii zatienil slávnejší Janko Kráľ, v zbieraní ľudovej slovesnosti Pavol Dobšinský a v politike a vo filozofii výraznejší kolegovia Štúr a Daxner, obraz švárneho kapitána slovenských dobrovoľníkov sa zapísal do kolektívneho vedomia celého slovenského národa a stal sa priam symbolom slovenského romantického utopizmu 19. storočia.

Lukáš PERNÝ ‒ Foto: archív SNN



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.