Peter VALO: Slovenské národné noviny sú priestorom pre národné témy a históriu
V pohronskej dedinke Psiare pri Hronskom Beňadiku uviedli do života knižku spisovateľa Petra Vala s titulom Chirurg, čo porážal šamanov. Spracoval v nej životný príbeh úrazového chirurga Milana Očenáša. Krstnými rodičmi boli naša zlatá olympionička Anastasia Kuzminová a hrudníkový chirurg profesor Svetozár Haruštiak. Krst knižky bol len bodkou na záver udeľovania titulov DoktorHororuSkaza v Cisárskej akadémii Marka Aurelia.
- Prečo ste v dedine založili vysokú školu?
V Psiaroch sa za cisára pána narodil môj otec. Učil sa v zámočníckej dielni Michala Majera, ktorý vyrobil prvé slovenské auto. Chodieval som sem na prázdniny k totke Maryši a svákovi Ondrovi. Život v dedine a otcove rozprávania o miestnom zbojníkovi Zlejkovi sa podpísali pod moje romanticky hravé detstvo. Neskôr som čosi z neho odovzdal svojim synom cez detský román Zlejko sa vráti. Pred dvanástimi rokmi som tu kúpil starý dom, ktorý nedávno kamaráti prekrstili na Zlejkovu chatrč. Do slobodného kráľovského mesta Psiare som situoval aj dej svojej prvej knižky, satirickej burlesky Juj, keby tak Psiare mestom boli. Jej rukopis tak rozosmial Albína Brunovského, že mi urobil obálku. Psiaranov odnepamäti prezývali Korytármi. Tak sme tu s kamarátmi zorganizovali štyri ročníky Olumpiády vo vodnom slalome na koryte.
Traduje sa, že na skale Krivín, kde vidíme dodnes valy halštatského hradiska, písal rímsky cisár Marcus Aurelius svoje slávne Hovory sám so sebou. Preto sa Marcus Aurelius, ktorého tradične predstavuje rektor banskobystrickej Akadémie umení režisér Matúš Oľha, stal garantom Olumpiád a neskôr spoluzakladateľom akadémie, ktorú sme založili v budove starej školy. A veselá zábava mohla pokračovať s plnou vážnosťou.
- To by malo logiku. Vysoké školy sú dnes všade.
Akurát táto nepotrebuje nijakú dotáciu od štátu. Najprv sme tu robili besedy so spisovateľmi, s hercami či s vinárskymi špecialistami. Neskôr sme začali udeľovať titul DoctorHororuSkaza. Ocenili sme tak ľudí, ktorí nám svojím životom a tvorbou spôsobujú radosť a tým sa stavajú na odpor hororom, ktoré sa na nás denne valia z médií. Doteraz ich dostali herec Oldo Hlaváček, historik profesor Matúš Kučera, úrazový chirurg Milan Očenáš, vinár Karol Braniš, futbaloví reprezentanti Titus Buberník a Jozef Štibrányi a naposledy olympijská víťazka Anastasia Kuzminová a chirurg profesor Svetozár Haruštiak.
- Atmosféra udalosti je vždy opakom všetkej formálnosti, ba priam demonštráciou, ako dať ľudí dovedna ‒ ako zapôsobila tento rok Anastasia Kuzminová, pre ktorú ste kedysi skladali aj pesničku?
Oceňovanie a predstavovanie osobností je vždy spojené s nefalšovanou zábavou. Nasťa je nesmierne milá, skromná a úprimná duša. Tým si získala všetkých. Nie nadarmo sme jej udelili funkciu prorektorky pre úsmev. Spolu s profesorom Haruštiakom, ktorý býval kedysi sólistom Lúčnice, vytvorili zaujímavú dvojicu. Obaja sa dokázali zabaviť sami na sebe, a tým rozosmiať preplnenú Aulu Maxima CAMA. Nečudo, že ich rímsky cisár, alias rektor Akadémie umení v Banskej Bystrici Matúš Oľha, menoval za krstných rodičov mojej knižky.
- Zábava pokračovala aj pri krste knižky, ktorú ste venovali všetkým, ktorí šesťdesiat rokov budovali oddelenie úrazovej chirurgie Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici.
Samozrejme. Keď sa moderátorka podujatia opýtala, či niekto knižku čítal, priznal sa Nastin osobný lekár Ernest Caban, že ju „zožral“ za jeden večer. Tak sme ju museli z neho vyoperovať. Zákrok predviedol v plnej paráde profesor Haruštiak, ktorému asistovala Nasťa. K všeobecnej veselosti povyťahovali z pacientovho brucha podprsenky, tangáče, kefu na vlasy, fľašku červeného vína atď. až napokon aj knižku, ktorú naša Nasťa pokrstila bozkom. To bolo všetko.
- Nemalo by sa na život človeka, ktorý zachraňuje životy, pozerať vážnejšie?
Život lekára nie sú len ľudské tragédie. Už pri spolupráci s profesorom Virsíkom na jeho životopisnom románe Odchádzam s Hippokratom som si overil, že aj v živote lekára sú tragickosť a komickosť dvomi stranami jednej mince. Túto skúsenosť som neskôr zužitkoval najmä v knižke Čierny humor v bielom plášti, v ktorej je štyridsaťosem úsmevných historiek zo života známych lekárov. Humorná línia je aj v knižke o skvelom rozprávačovi Milanovi Očenášovi, ktorý prežil podstatnú časť svojho života na Oddelení úrazovej chirurgie v Banskej Bystrici. Bez týchto skúseností by nemohol robiť lekárske divy v primitívnych podmienkach Južného Sudánu. Cez jeho zážitky vidno kus histórie tohto oddelenia, ktoré bolo prvým na Slovensku. O banskobystrickej nemocnici som písal viacero reportáží a stretol pritom skvelých ľudí. Je pre mňa cťou, že som mohol knižku venovať výročiu vzniku prvého Oddelenia úrazovej chirurgie na Slovensku.
- V akadémii si prijal funkciu prorektora pre blbosť...
Túto funkciu som si uzurpoval, pretože blbosť svetom vládne. S tým sa treba vážne zaoberať alebo si z toho aspoň robiť žarty. Žijeme v čase zamračených a atmosférou doby frustrovaných ľudí. Som šťastný, keď sa ľudia okolo mňa smejú, tak prečo by sa nezasmiali aj na mne. Dramaturg SND Laco Obuch hovorieval: „Život je krátky. Sme tu vlastne len na výlete, len aby nám nepršalo.“ Stretol som viacerých hodnotných ľudí, ktorí pre nejaké blbosti nevedeli k sebe nájsť cestu a pri zábave a srande sa podarilo zbúrať nezmyselné bariéry medzi nimi.
- Ste pravidelným autorom SNN ‒ čo vám prináša možnosť osloviť čitateľa v matičnom, národne profilovanom médiu?
Donedávna som sa živil novinárčinou. Pravidelná rubrika Ako bolo, čo bolo ma udržuje v pisateľskej kondícii. Teší ma, že si tu môžem napísať to, čo si myslím. Tým viac, že žijeme v čase, keď sa národné témy ‒ ako aj naša história ‒ vo veľkej časti médií dehonestujú a pravda sa objavuje len zriedka.
Zhováral sa Dušan D. KERNÝ ‒ Foto: