AKO BOLO, ČO BOLO
Karol Čálik, ktorý nedávno oslávil sedemdesiatku, nemal veľa šťastia na hlavné roly, ale postavy a postavičky, ktoré mu pridelili, nezvykol nechať v podobe remeselných karikatúr, vždy sa im snažil vdýchnuť dušu. Skvelé obdobie v operete Novej scény prežil pri Ivanovi Krajíčkovi. O umelecké zážitky nebola núdza. Ani o bláznivé vylomeniny. V čase normalizácie ich oboch režisér Karol Spišák obsadil do postáv nemeckých oficierov v seriáli V tieni vlkov. Aby Ivan vyzeral hrozivejšie, režisér mu dal v maskérni prirobiť zajačí pysk. Obaja kamaráti kráčali v uniformách po chodbe banskobystrického Libressa, kde ich stretol major Československej ľudovej armády. Keď v šere uvidel dohora prehnuté brigadírky, aké nosili oficieri sovietskych okupačných vojsk, družne sa prihovoril: „Nu što, molodcy?“
„Was, bitte?!“ zreval na neho Ivan. Keď dôstojník začul nemčinu, uvidel Krajíčkov strašný ksicht a nemecké výložky, dal sa na útek. Ešte na ulici vrešťal: „Hilfe, hilfe!“
Karol spomína na tento nechcený podraz so smiechom. Rovnako rozpráva, ako si z neho vystrelil ten istý Spišák, keď ho obsadil do postavy kriminálnika. Podľa scenára mal autom naraziť do betónového múrika pri rieke Nitre a potom sa dvakrát prevrátiť.
„Myslíš si, že to zvládnem?“ opýtal sa režiséra.
„Nič sa neboj! Všetko je zabezpečené,“ upokojoval ho režisér, keď sa odrazu dorútila sanitka.
„Karol, načo je tu tá sanitka?“
„No vieš. Predsa len sú to krkolomné kúsky. Keby niečo...“
Čálik nasadol do auta. Neisto sa v ňom previezol. Keď sa vrátil na pľac, stál tam pohrebný voz.
„Karči, a toto je čo?“ opýtal sa režiséra.
„Vieš, keby ti to náhodou nevyšlo,“ povedal s vážnou tvárou Spišák. Keď však videl, ako kamaráta zalieva smrteľný pot, ukončil jeho trápenie: „Dovoľ, aby som ti predstavil tvojho dabléra,“ a ruku mu podával kaskadér, ktorý ho nahradil v nebezpečnej scéne.
O kamarátovom podraze hovorí herec s úsmevom. Žarty predsa patria k životu tak ako súcit a dobročinnosť. Keď Čálikovmu kolegovi spevákovi Jožkovi Kuchárovi amputovali nohy, usporiadal pre neho spolu s Antonom Balážom benefičné predstavenie. Na záver vyniesli starého herca na javisko, kde naposledy zaspieval svoj veľký hit Marína, rád ťa mám...
Karol s trpkosťou spomína, ako stretol v „obchoďáku“ bývalého kolegu, skvelého herca Ďusa Vašeka. Vo veľkom nákupnom vozíku mal jednu Tatranku, syr Bambino, dva rožky a chlieb. Spoločnosť ocenila jeho celoživotnú prácu penziou 7 600 korún slovenských.
Čerstvý sedemdesiatnik s nevôľou hovorí o benefičnom predstavení pre detské domovy, po ktorom zistil, že väčšinu zisku zhrabol organizátor. Karol Čálik neznášal, keď niekto parazitoval na deťoch či na ľudskej biede. Cez katolícku charitu si adoptoval chlapca z Indie, ktorý päť rokov chodí za čálikovské peniaze do katolíckej internátnej školy.
Karol Čálik začínal v Dusíkovom Hrnčiarskom bále ako Ferko, potom si zahral opilca Šándora Benického a neskôr starého Tomašoviča. Po premiére mu zablahoželala skladateľova manželka, že je to najlepší Tomašovič, akého kedy videla. V roku 1974 mu ponúkali účinkovanie v Theater an der Wien, ale tam ho v časoch socializmu nepustili. Keď na Novej scéne uviedli maďarský muzikál Červená karavána, na premiéru zavítali aj autori. Tvorca libreta Gejza Csemer vytiahol pri klaňačke Čálika na proscénium a zložil mu poklonu, že z jeho postavy dostal viac ako on autor do nej vložil.
V čom je teda tajomstvo postáv Karola Čálika? Vždy odmietal pozíciu povrchného šaša. Svojim postavám vštepoval ľudskú spolupatričnosť, empatiu a zmysel pre srandu, ktorú si vedel robiť sám zo seba.
Peter VALO