ŽENY V NÁRODNOM HNUTÍ
Jej dielo je nielen chválou jej samotnej, ale je pýchou národa, pre ktorý žila a pracovala. V súčasnom turbulentnom spoločensko-politickom a kultúrnom prúdení sa pri stále viac presadzujúcich liberálnych tendenciách, veľakrát popierajúcich skutočné slovenské hodnoty overené viacerými generáciami, zabúda vo verejnom prostredí na odkaz výrazných, ale niekedy i menej významných osobností slovenskej literatúry. Preto možno oceniť záslužnú činnosť Matice slovenskej, ktorá si dôsledne plní svoje základné poslanie a na viacerých miestach Slovenska si najmä s miestnymi pripomína jednotlivé osobnosti pripomenutím ich tvorivého odkazu pre súčasnú slovenskú spoločnosť.
V rámci Roka slovenských žien v národnom hnutí sa žiada priblížiť pre verejnosť aj osobnosť spisovateľky Terézie Vansovej, ktorá paradoxne v demokratických podmienkach sa dostala na okraj záujmu literárnych historikov, ale i obsahových štandardov školskej literárnej výchovy. Veď najucelenejšie literárnohistorické štúdie sa nachádzajú v rozmedzí tridsiatych až sedemdesiatych rokov 20. storočia. Pritom neustále platia slová Dr. Margity Velehrachovej-Matulayovej, vyslovené na otvorení prvého ročníka Vansovej Lomničky (1967): „Stále je aktuálna úcta a obdiv, ktorými sa slovenské ženy skláňali pred Vansovej literárnym odkazom a veľkosťou jej statočne prežitého života: Jej dielo je nielen chválou jej samotnej, ale je pýchou národa, pre ktorý žila a pracovala.“
■ V DIEVČENSKÝCH ROKOCH
Terézia Vansová stelesňuje „všeľudský“ osud slovenskej ženy na rozhraní 19. a 20. storočia s veľkou nádejou aj napriek viacerým boľavým stránkam jej života. Celý jej život a práca na „národa roli dedičnej“ prostredníctvom aj literárnej tvorby sú naplnené mravným imperatívom DOBRA, KRÁSY a PRAVDY v službe pre slovenský národ.
Napokon každodenný ľudský život pre porozumenie a rešpektovanie sa navzájom si do svojho žitia priniesla z rodičovského domu zásluhou najmä svojho otca Samuela Medveckého, patriaceho medzi uvedomelých národných dejateľov. Keďže ju zasiahli dobové predsudky brániace školské vzdelanie dievčat, základy vzdelania získala doma a neskôr v dievčenskom inštitúte Karola Orfanidesa v Banskej Bystrici. Už ako dievča však vycítila, že takéto vzdelanie je nedostatočné, preto svoj obzor si rozširovala čítaním prístupných slovenských, maďarských a nemeckých kníh.
■ VYČERPÁVAJÚCI ZÁPAS
V priebehu dospievania začala básnickými pokusmi (v časopise Orol šesť básní pod názvom Moje piesne, 1875). Život sa jej výrazne zmenil dovŕšením osemnásteho roku, keď sa vydala za Jána Vansa, evanjelického farára v Lomničke. Popri každodenných starostiach čoskoro do novej rodiny zavítal syn Ľudovít. Od narodenia mal zdravotné problémy, až napokon ako päťročný zomrel (1881), čo výrazne poznačilo jej život. Následne sa presťahovali do Rimavskej Píly, kde sa rozhodla viac venovať literárnej tvorbe, ale aj osvetovej práci. Podporovala slovenské časopisy, navštevovala rodiny a zúčastňovala sa na mnohých spoločenských a kultúrnych podujatiach. Popri tom do jej života vchádzali ďalšie negatívne skutočnosti, a to manželova dlhá a ťažká choroba vedúca aj k zhoršeniu finančnej situácie. Zvládať problémy jej pomáhala starosť o jedno z detí jej zosnulej priateľky Milky Vranej. Manželia Vansovci sa napokon rozhodli presťahovať do Banskej Bystrice (1911), kde si J. Vansa siahol na život (jún 1922). Pre Teréziu Vansovú nastal vyčerpávajúci zápas s nepriaznivou ekonomickou situáciou a finančnými problémami, ktoré ju viedli k systematickejšej literárnej tvorbe. Vansovej životná púť sa skončila 10. októbra 1942.
■ ROZMERNÁ TVORBA
Terézia Vansová patrí k významným predstaviteľom slovenskej literatúry na konci 19. a začiatkom 20. storočia. Tematické rozpätie jej literárnej činnosti siaha od rozprávkových motívov až k spoločenským aktualitám, ale jej doménou sa stala beletria. Zbierala ľudovú slovesnosť, uverejňovala dedinské poviedky, anekdoty, črty, novely a dospela až k spoločenskému románu. Aj keď je v jej tvorbe zastúpená poézia i dráma, dominantné postavenie v nej má najmä próza – jednak spomienkovo-dokumentárna, ktorou sa zaradila do prúdu literárneho realizmu, a sentimentálno-romantická, ktorou sa prihlásila k autorom zo sedemdesiatych rokov 19. storočia.
V spomienkovo-dokumentárnych prácach sa pridržiavala prevažne skutočných udalostí, príbehov konkrétnych ľudí spojených s prostredím rodiny, dediny alebo mesta v historicky konkrétnom čase. Prácami oslavovala najmä životný štýl rodín vidieckej inteligencie s poukázaním na ich duchovné tradície. Hrdinami sú väčšinou deti a dospievajúci. V cykle čŕt Z fary a zo školy vyzdvihla mravné a pracovné tradície slovenských rodín. Najvýznamnejšie boli beletrizované kroniky Paľko Šuška (1903) a Danko a Janko (1905). Vykresľujú určitý úsek zo života chlapcov na fare v Slatine a v škole a na fare v Rimavskej Píle. V príbehu Paľka Šušku zobrazila okrem života v rodičovskom dome i spoločenské a školské pomery v druhej polovici 19. storočia. Na základe reálnych faktov vytvorila aj prózu Danko a Janko, dobrodružstvá malých hrdinov: „Danko a Janko skutočne žili životom, aký je tu opísaný. Ich celý život je zaujímavá kniha...“ Dej oživuje aj ďalšími postavami z dediny, hovoriacimi miestnym nárečím. Vyskytuje sa tam tiež postava Mateja Hrebendu, ktorého spomína najmä preto, aby celkom nevymizol z pamäti nových pokolení. Medzi jej najhodnotnejšie diela patria memoárové prózy Terézia Medvecká, rodená Lange (1900), a Ján Vansa (1938).
■ SO VZTÝČENOU HLAVOU...
Vansová si uvedomovala, že mnohé dievčatá a ženy siahajú najmä po maďarskej a nemeckej sentimentálno-romantickej literatúre. Preto v úsilí získať ich pre materinskú reč napísala román Sirota Podhradských (1889), ktorý podľa S. H. Vajanského „... musí potešiť každého priateľa slovenskej literatúry, najmä keď sa presvedčí, že neprišiel do nej nový balast, ale dielo prepracované s pilnosťou nevšednou a láskou k veci ideálnou a talentom veľmi vynikajúcim na naše dni“.
Ústredným motívom je príbeh Violy Podhradskej a jej komplikovanej cesty za šťastím. Je stelesnením dievčenského ideálu vtedajších čias – pracovitá, obetavá, trpezlivá; je tiež silná a sebavedomá, a to jej pomáha prekonať zlo. Celý román predstavuje boj dobra a zla, kde zlo musí byť potrestané. Vansová pritom ľudí nesúdila na základe sociálneho zaradenia, ale podľa ich skutkov v intenciách mravných noriem.
Takou bola aj Terézia Vansová, ktorá podľa literárneho vedca Ivana Plintoviča „... so vztýčenou hlavou kráčala celým svojím životom, žena, ktorá niesla v sebe žiaľ i sen, bolesť i nádej, osud svojho plemena, domova a Slovanstva, žena, ktorá vedela rozmnožovať a znásobovať krásu života, aby sa ľudia vzájomne lepšie videli, a teplo, aby im nebola zima, žena, ktorá viacej rozdávala ako prijímala...“
Július LOMENČÍK ‒ Foto: Slovenská národná knižnica – Literárny archív