Malá výprava s medailovými ambíciami
Moderné olympijské hry sa zrodili v 19. storočí a teraz žijeme už v storočí dvadsiatom prvom. Teda ich vek je skutočne úctyhodný a každé z nich priniesli niečo nové, vzrušujúce, ale ako to už v športe chodí popri veľkej radosti aj sklamania, teda slzy z víťazstiev, ale aj po prehrách. V poradí XXXIII. hry olympiády 2024 v Paríži priniesli taký spôsob ich otvorenia, o akom sa nie tak dávno nemohlo ani len snívať aj tým najväčším fantastom a rojkom. Po prvýkrát v dejinách najväčších športových sviatkov celej planéty dejiskom slávnostného otváracieho ceremoniálu nebol štadión, ale rieka Seina.
Túto významnú udalosť tak mohlo priamo sledovať až 326 000 (!) divákov a, samozrejme, stovky miliónov na televíznych obrazovkách. Až osemdesiatpäť lodí rôznych veľkostí viezlo olympionikov a členov výprav jednotlivých zúčastnených krajín. Plavba na Seine bola dlhá šesť kilometrov, doplňovalo ju dvanásť dramaturgických koncipovaných obrazov rôznych žánrov a celý program trval až štyri hodiny, takmer do polnoci. Podľa ohlasov časť programu formou i obsahom však pobúrila veriacich kresťanov, za čo sa im organizátori ospravedlnili.
■ ZUZANA, ALE INÁ
Veľmi dlho sa nevedelo, kto bude na otváracom ceremoniáli vlajkonosičom našej olympijskej výpravy. Podľa tradícií tento akt vykonávajú úspešní, a teda aj známi športovci, povedzme olympijskí víťazi či „aspoň“ medailisti, majstri sveta a podobne. Športová verejnosť teda očakávala, že v dvojici nebude chýbať strelkyňa Zuzana Rehák-Štefečeková, držiteľka troch olympijských kovov, aj toho najcennejšieho. Na veľké prekvapenie prednosť pred ňou i ostatnými ženami v našom olympijskom tíme dostala najmladšia z celej výpravy iba devätnásťročná rodená Košičanka Zuzana Paňková. Síce tiež Zuzana, ale vodná slalomárka, úplne bez olympijskej skúsenosti, debutantka pod piatimi kruhmi. Jej partnerom bol Jakub Grigar, strieborný z OH 2020 v Tokiu, teda už medailou ovenčený kajakár z divokých vôd. Nakoniec, tento pár si túto poctu zaslúžil. Už len preto, že vodní slalomári zo siedmich olympiád doteraz priniesli pätnásť medailí, z toho osem zlatých a štyri strieborné. S takouto úspešnou bilanciou v tomto odvetví sa nemôže pochváliť nijaká iná krajina na svete.
■ MÁLO ČI VEĽA?
V SNN sme už pred časom správne predpokladali, že naša výprava športovcov v Paríži bude mať menej než tridsať členov. Nemýlili sme sa, má ich presne dvadsaťosem. O tom, že je ich najmenej od slovenskej premiéry na letných OH 1996 v Atlante, sa už toho napísalo a nahovorilo dosť. Darmo, kritériá na získanie olympijskej miestenky sú v každom odvetví stále náročnejšie a počet kandidátov na pozíciu olympionika sa neustále zvyšuje. Veď v Paríži má zastúpenie až dvestopäť krajín! V každom prípade nás však môže mrzieť, že na účasť našich olympijských reprezentácií v kolektívnych športoch môžeme už iba nostalgicky spomínať. Podľa odborníkov a médií ešte pred oficiálnym otvorením OH 2024 26. júla sa slovenskí športovci majú vrátiť domov s niekoľkými medailami, vraj so šiestimi, a niektorí predpokladajú ešte väčší zisk. Trebárs František Chmelár, čestný prezident Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) a prezident Slovenského olympijského výboru (predchodcu SOŠV) v rokoch 1999 ‒ 2016 pred odchodom našej malej výpravy do Paríža prejavil veľký optimizmus vyhlásením, že máme až desať kandidátov na niektorú z medailí. Nuž uvidíme... (Tento článok pre redakčnú uzávierku vznikol pred 1. augustom.)
■ HONOR A HONORÁRE
Samozrejme, všetci športovci prichádzajú na olympiády s cieľom podať čo najlepšie výkony, vzorne reprezentovať svoju domovinu, snívajú o tom, že nebudú chýbať na slávnostnom dekorovaní najlepších v ich disciplínach, aj keď väčšine z nich sa to nakoniec nepodarí. Napriek tomu veľká väčšina krajín motivuje svojich olympionikov aj štedrými finančnými odmenami. Tak napríklad za zisk zlata víťazi dostanú v priemere až 95 000 amerických dolárov, 55 000 za striebro a 39 000 za bronz. Niektoré štáty, konkrétne Malajzia, Maroko a Srbsko chcú svojich víťazov oceniť prémiami až vyše 200 000 USD! Ďalšie ponúkajú odmeny vyššie ako 100 000 dolárov. Francúzi za olympijské prvenstvo dostanú 80 000, ale Japonskí víťazi „iba“ 37 500. Ešte lepšie na tom budú najlepší atléti, a to bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Na základe rozhodnutia vedenia Svetovej atletiky (WA) – ako sa dnes nazýva medzinárodná organizácia, združujúca národné atletické zväzy na celej planéte – víťazi všetkých súťažných disciplín dostanú po 50 000 USD. Táto odmena vôbec nebude súvisieť s tým, čo atléti dostanú za olympijské prvenstvo doma. Ako na tom budú potenciálni slovenskí medailisti? Za zisk zlatej dostanú 60 000 eur, držiteľovi striebornej prinesú 50 000 a za vybojovanie bronzu dostane náš olympionik 40 000 eur. V porovnaní s OH 2020 v Tokiu si naši zlatí polepšia o 10 000 eur. SOŠV však nezabudol ani na tých, ktorí sa síce medzi troch najúspešnejších nedostali, ale svojimi výkonmi sa zaradili do osmičky najlepších. Za 4. miesto ich čaká odmena 25 000 eur, piate má hodnotu 18 000, šieste 12 000 a ďalšie dve 10 000, resp. 8 000 eur. Nuž, nie sú to vôbec symbolické sumy, aj keď sa nedajú porovnať s tým, čo čaká na víťaza zo Singapuru – ten dostane až milión USD! Na druhej strane nórski olympionici, ktorí pre svoju krajinu vybojovali už veľmi bohatú kolekciu olympijských medailí, vrátane zlatých, nikdy za to nedostali nič. Teda aspoň nie peniaze.
■ RADOSŤ I SKLAMANIA
Podľa očakávania prvú medailu pre Slovensko získali vodní slalomári, a to zásluhou kanoistu Mateja Beňuša, ktorý skončil tretí. O nečakaný úspech sa postarala tenistka Anna Karolína Schmiedlová, ktorá sa prebojovala do semifinále medzi štyri najlepšie. Skejtbordista Richard Tury obsadil v disciplíne skket skvelé 5. miesto ako najlepší Európan! Sklamanie a slzy neskrývala kajakárka Eliška Mintálová, ktorá skončila až deviata. Za neúspech možno považovať aj výkony strelcov Zuzany Rehák Štefečekovej, Juraja Tužinského i Patrika Jányho, ktorí neprešli sitom kvalifikácií.
Vladimír MEZENCEV – Foto: internet