Každý mesiac pribudne novovyrobených peňazí za dvesto miliárd dolárov. Päť svetových centrálnych bánk – americký FED, Bank of Japan, Bank of England, čínska centrálna banka a ECB – treba pokladať v menovej oblasti za inštancie poslednej záchrany bankového sektora. Neštandardnými nástrojmi menovej politiky, ktorých spoločným znakom je nalievanie nepredstaviteľného množstva ničím a nikým nekrytých peňazí, sa v podstate gumujú bankové súvahy zaplienené dlžobami najmä z verejných štátnych rozpočtov, ale aj z nesplácaných úverov firiem a podľa všetkého aj hypotekárnych úverov domácností. Prasknutie realitnej bubliny na druhej strane Atlantiku zabrzdilo štandardný medzibankový kolobeh. Peňažné domy na vzniknutú situáciu reagovali predlžovaním splatnosti refinančných úverov, poskytovaním likvidity bez obmedzenia, vykupovaním štátnych dlhopisov bez väčšieho účinku a takto by sme mohli pokračovať. Na riešenie nesolventnosti bankového sektora a neschopnosti štátov vyrovnať sa s dlhmi prišlo kvantitatívne uvoľňovanie – emisie nových peňazí. Celkový mesačný objem takto „vyrobených peňazí“ dosahuje neuveriteľných dvesto miliárd dolárov, čoho dôsledkom je zvyšovanie hodnoty aktív, a teda akcií, dlhopisov a nehnuteľností. Na druhej strane však treba povedať, že ich hodnota je devalvovaná nízkymi úrokmi, a čo nás najviac prekvapuje stagnujúcou infláciou s dosahom na tržby a zisky podnikov.
Americká centrálna banka počas tohto roku avizovala, že zvýši základnú úrokovú sadzbu v závislosti od najdôležitejšieho amerického ekonomického ukazovateľa, ktorým je počet vytvorených nových pracovných miest, ktorý však zatiaľ v tomto roku zaostáva za jej očakávaním.
■ ECB ROZDÁVA
Centrálna banka eurozóny kopíruje americkú menovú politiku, a tak zaplavuje bankový sektor nezmyselnými peniazmi, vykupuje štátne dlhopisy najviac zadlžených štátov eurozóny, čím prispieva k tomu, že ich vlády nie sú prinútené uskutočňovať doma štrukturálne zmeny domácej ekonomiky.
S menovou politikou ECB úzko súvisí aj londýnska medzibanková úroková sadzba Libor. Jej sadzba ovplyvňuje podmienky požičiavania si peňazí medzi bankami a s ňou sa zvykne na prospech najväčších bánk manipulovať. Druhá najväčšia európska banka Deutsche Bank nedávno za manipuláciu na svoj prospech zaplatila pokutu 2,5 miliardy dolára. Keďže aj v poslednom stresovom testovaní dopadla zle, pokladá sa dnes za jedného z najväčších rizikových partnerov globálneho bankového sektora.
Pravdou je, že bez spomínaných peňazí z ECB by táto banka musela skrachovať s následným dosahom nielen na ostatné nemecké, ale aj francúzske banky. Keďže sa Deutsche Bank pokladá za „too big to fail“ (príliš veľká), nemôže si nielen ECB, ale ani nemeckí a francúzski politici dovoliť, aby padla na kolená.
Pri hľadaní príčin, prečo sa dostala do problémov, sa okrem iného spomínajú nízke úroky, ktoré neprinášajú úrokové výnosy, a tiež nezáujem o investičné poradenstvo, z ktorého mala najväčší príjem. A tak budeme zvedaví, ako bude banka reagovať na aktiváciu článku 50 Lisabonskej zmluvy o vystúpení z EÚ britskou vládou, keďže má významné zastúpenie v londýnskom bankovom City.
■ SLEPÉ PATRÓNY
Rozdávačská politika ECB síce priniesla stabilitu bankovému sektoru, no hospodársky rast a inflácia v eurozóne sú stále nižšie ako v EÚ. Pritom vôbec nepochopila, že kvantitatívne uvoľňovanie bude mať iné dôsledky na európskom trhu ,,ako na druhej strane Atlantiku. Americké spoločnosti si svoje finančné krytie zabezpečujú vydávaním vlastných podnikových dlhopisov, o ktoré je medzi investormi, ale aj americkými domácnosťami eminentný záujem. Európske podniky si svoje finančné krytie zabezpečujú takmer z deväťdesiatich percent úvermi z komerčných bánk, a keďže ich čerpajú pri nízkych úrokoch čoraz menej, nemôže mať kvantitatívne uvoľňovanie ECB aj na prospech európskych komerčných bánk očakávaný efekt.
Nulové úroky sú v bankovej praxi akoby slepé patróny. Centrálna banka s nulovými úrokovými sadzbami stratila v rámci menovej politiky svoj najdôležitejší muničný nástroj a skôr sa tak stala nepriamym financmajstrom deficitných verejných rozpočtov. Preto treba hľadať aj odpoveď na otázku, aký je rozdiel medzi jej menovou politikou a fiškálnou politikou vlády? Posmešne sa navrhuje namiesto doterajšieho spôsobu nalievania peňazí komerčným bankám ich „rozhadzovanie“ alebo pripisovanie každému, kto je platiteľom sociálneho poistenia. Zatiaľ sa o zmene základnej úrokovej sadzby ECB smerom hore nehovorí, a tak naši dôchodcovia nemôžu okrem riadneho dôchodku či vianočného príspevku počítať s ďalším výnosom zo svojich celoživotných úspor. Na zmenu sadzby sa však ináč pozerajú domácnosti s hypotekárnymi úvermi, ktoré za nízke úroky nakúpili dnes veľmi drahé nehnuteľnosti. Každá zmena sadzby ECB sa určite premietne do vyššej úrokovej sadzby za poskytnuté hypotekárne úvery po skončení trojročnej fixácie, čo dnes znepokojuje aj Národnú banku Slovenska, ktorá sprísňuje podmienky poskytovania hypotekárnych úverov.
Róbert HÖLCZ – Ilustračné foto: ZATL