Tridsať rokov slovenskej štátnosti – SERIÁL

thumbnail

Historické východiská slovenského národa smerujúce k vytvoreniu štátu

Marián TKÁČ – Foto: internet

 Podľa výskumov DNA až osemdesiatpäť percent Slovákov má gény staršie ako osemtisíc rokov. Keďže mená generácií predkov sa menili, začiatky našej kultúrnej identity spájame s pomenovaním našich predkov ako Sloveni/Slováci. Juraj Papánek v Historiae Genitis Slavae z roka 1780 píše, že „za vlády Babaka Slováci zanechali meno Markomani“. Keďže po Babakovi nasledoval Samo, ak by sme uverili Papánkovi, naše najstaršie pomenovanie vzniklo už pred rokmi 623 ‒ 624. Väčšiu istotu máme s pozývacím listom, v ktorom v roku 862 menuje Rastislav a spol. svoj ľud „Slovenmi“ (nie Moravanmi ani Čechmi): „My Sloveni sme ľud prostý.“ Nomen omen. O meno ide vždy na prvom mieste.

Odvtedy až do roka 1127, keď umrel posledný nitriansky knieža Almoš, žili Slováci pod „nitrianskym údelom“. Pričom už od 14. marca 1074, keď Nitran Gejza zjednotil Nitravu so Zadunajskom pod nitrianskou červenou zástavou s bielym dvojramenným krížom, stali sa Slováci jedným z národov Uhorska a až do konca 17. storočia hrali významnú rolu. Od bitky pri Moháči (1526) na Slovensku sídlili svetské i duchovné centrá Uhorska a tie ovládali Slováci. Uveďme ako príklad palatínov Štefana Ilešháziho a Juraja Turza, uhorského prímasa a vicekráľa Juraja Slepčianskeho či polyhistorov Samuela Timona, Mateja Bela.

  • ROVNÝ S ROVNÝM

Spokojnosť Slovákov s Uhorskom, ktorú ukončila až tuhá maďarizácia, viedla k vzniku myšlienky o nadradenosti národa nad štátom. Matej Šuhajda ju v roku 1834 vyjadril takto: „Národ ako hodnota stojí vyššie ako vlasť v ponímaní štátneho útvaru.“ Táto doktrína pretrvala až do roka 1938. Vtedy chcel Hlinka „samostatný, neodvislý, individuálny slovenský národ v rámci autonómie“. Ba ešte aj 13. marca 1939 bol národ viac ako štát. K zmene „muselo“ Slovákov „dotlačiť“ Nemecko. Vlastný štát odhlasoval Snem slovenskej krajiny symbolicky sedem minút po dvanástej 14. marca 1939. Keď na konci vojny tento štát skončil, jeho prezident v obrannej reči pred Národným súdom 17. a 18. marca 1947 povedal: „Národ slovenský stal sa takto rovnocenným národom s ostatnými národmi, medzi ktorými má právo žiť ako rovný s rovným v akejkoľvek konštelácii, teda i v novoobnovenej republike Česko-Slovenskej ako rovný s rovným, nič inšieho nehlásam.“

Toto všetko sme uviedli, aby sme podčiarkli historickosť udalostí z rokov 1990 – 1992, keď sa rodila súčasná slovenská štátnosť, ktorá sa naplnila s dátumom 1. január 1993. Aby si význam vzniku štátu uvedomili najmä tí, ktorí ho berú ako samozrejmosť a ktorí hazardujú s jeho budúcnosťou. Aj tí v riadiacich štátnych pozíciách dnes vedia o dňoch, činoch i postojoch osobností spred tridsiatich rokov málo. Preto sme my, ktorí sme vtedy „boli pri tom“, povinní vydávať svedectvo.

  • PREŽIJE NÁŠ ŠTÁT?

Aby však nešlo len o „pusté spomínanie“, chceme zároveň hľadať odpovede na otázky, ktoré sa dnes ukazujú ako čoraz aktuálnejšie. Nuž pýtame sa: Dozrel vtedy náš národ natoľko, že sa začal sebavedome uchádzať o vlastný štát? Pomáhal nám „niekto“ – ako to robili vládcovia z Berlína v roku 1939, alebo štát bol výsledkom nášho stáročného úsilia dostať meno Slovenska na mapu sveta? Vybojovali sme samostatnosť bez súhlasu mocných sveta? Prečo sme sa s Čechmi „museli rozísť“? Majú pravdu odporcovia samostatnosti, ako napríklad kontroverzný novinár Hríb, ktorý vyhlasuje, že zakladatelia Slovenskej republiky sú zločinci a samostatný štát chceli iba preto, aby mohli ľahšie kradnúť? Nevie, že Slovensko zbavili vlastníctva výrobnej základne a na rozdiel od okolitých štátov neponechali mu ani banky, ani monopoly v oblasti energetiky či dopravy a „preosievali ho“ sitom prudkých reforiem bez ohľadu na vplyv na život ľudí dve Dzurindove stredo-pravo-menšinové vlády v rokoch 1998 ‒ 2006? Čo sme za tridsať rokov docielili a čo nie? Je Slovensko suverénnym štátom alebo už nie, a ak nie prečo a odkedy? Konali sme pred tridsiatimi rokmi správne, ak sme sa usilovali o vlastný štát? Túto otázku sme už v SNN položili. V prvom čísle roka 2021 sa spýtal Dušan Kerný: „Integrácia neobišla ani Slovensko a nadobudla podobu, ktorá vyvoláva otázky typu či ešte máme silu spravovať päťmiliónový národ sami?“ Toto je vážna otázka slovenského dneška a zajtrajška: Sú šance na pretrvanie slovenského štátu? Prežije tento štát spravovaný tak, ako spravovaný je, víchricu či búrku, ku ktorej speje svet?

  • ÚSPEŠNÝ PRÍBEH

Začnime teda náš seriál konštatovaním, že nie sme národ počtom veľký, nie sme však ani najmenší ‒ spomedzi 49 štátov Európy je 25 menších a len 23 väčších. Po tridsiatich rokoch sme formálne plnoprávnym štátom v rodine OSN. Od júla 1993 sme členom Rady Európy, v roku 2004 nás prijali do EÚ aj do NATO. Od 1. januára 2009, vtedy ako v jednom zo šestnástich štátov EÚ, platíme eurom. Od 28. júla 2000 sme jedným z tridsiatich ekonomicky najvyspelejších štátov sveta združených v OECD.

Je teda náš príbeh, ktorý sme pred tridsiatimi rokmi vzali do vlastných rúk, úspešný? Kde a kedy sa stala chyba, ak sa do pera vtláča veta: „Slovensko ako štát bude mať bez zásadnej zmeny čoraz menej suverenity.“ Bolo to v roku 1995 po únose prezidentovho syna? Po zavraždení právnika Ernesta Valka v jeho dome v roku 2010? Zrušení Mečiarových amnestií v roku 2017? Vražde novinára Kuciaka a jeho snúbenice 21. februára 2018? Boli to prekvapujúce výsledky prezidentských volieb v roku 2019 a parlamentných volieb v roku 2020?

Na snímke západ slnka zo Suchého vrchu v Malej Fatre 11. septembra 2016. Foto: TASR, P. Jurčo

Štát je zvrchovaný a suverénny vtedy, ak má schopnosť riadiť sám seba, je schopný presadzovať národné záujmy v domácej i v zahraničnej politike. Ak je schopný správať sa konceptuálne, pozná svoj zmysel a poslanie a dokáže organizovať také aktivity, ktoré sú v svetovom meradle ojedinelé, čo mu dodáva možnosť byť výnimočným a vo vyššej miere suverénnym bez ohľadu na svoju veľkosť.

Ak má svoju národno-štátnu doktrínu, pestuje národno-štátnu ideológiu, má vplyv na vzdelávacie a informačné procesy v štáte.

Ak pozná a rozvíja vlastné kultúrne a spoločenské tradície, pozná zmysel svojich dejín.

Ak má v rukách potrebné hospodárske a potravinárske zdroje.

Ak sa dokáže starať o zdravie a reprodukciu národa ‒ inými slovami ak nevymrie.

Ak má dostatočné zdroje a sily na vlastnú vojenskú obranu.

Po tom, čo sa o víziu štátnej doktríny pokúšal prezident Rudolf Schuster, ubehlo takmer dvadsať rokov – a nič také oficiálne nevzniklo, nijaký štátny orgán nijakú víziu neprerokoval a ani neschválil. Nemáme teda štátnu doktrínu, máme však bezpečnostnú a obrannú stratégiu schválenú vládou a parlamentom. V roku 2017 odmietla bývalá vláda schváliť pripravené stratégie, schválilo ich až „pomarcové“ vedenie štátu na začiatku roka 2021. Obe stratégie formálne vychádzajú z ústavy, keď deklarujú, že Slovensko je nezávislý, suverénny, demokratický štát, ale trvajú na spojeneckých a ďalších medzinárodných politických a zmluvných záväzkoch. Záujmy a ciele bezpečnostnej a obrannej politiky Slovenska sa absolútne stotožňujú s cieľmi a so záujmami „vodcov“ NATO a EÚ. A najväčším nepriateľom týchto zoskupení je Rusko. Pritom postoje národa sú iné. Z prieskumu Globsec Trends 2021, ktorý sa uskutočnil v marci 2021 v desiatich štátoch Európy, vyplýva, že nikto tak neverí Rusom ako Slováci. Až 47 percent Slovákov verí Rusku, iba 17 percent USA a 12 percent Číne. Amerike najviac veria Poliaci (84 percent), Číne Maďari (30 percent).  Samozrejme, po aktuálnom konflikte na Ukrajine sa mohli tieto percentá porozumenia zmeniť.

Pokiaľ ide o vzdelávanie ‒ zničenie ktoréhokoľvek národa si nevyžaduje použitie atómových bômb ani rakiet s dlhým doletom. Stačí na to len zníženie kvality vzdelávania a umožnenie podvádzania pri skúškach... Potom pacienti zomierajú v rukách takých lekárov, budovy a mosty sa zrútia, peniaze sa strácajú v rukách takých ekonómov, spravodlivosť sa stráca v rukách takých sudcov. V školách sa venuje minimálna pozornosť dejepisu, pričom v Maďarsku je dejepis povinným predmetom maturitných skúšok. Sme svedkami absencie skutočnej verejnoprávnosti v mediálnej oblasti, odklonu od tradičnej morálky a kultúry, prenikania kultúry smrti, nie života, a rozvratu tradičnej rodiny ako základu národa, ktorého neistú budúcnosť nemožno nespájať s katastrofálnym demografickým vývojom. Kto má u nás vplyv na informácie, ktoré sú základným nástrojom ovládania štátu? Štát je menej suverénny, ak práve sem smeruje vplyv – želaný či neželaný – zo strany mimovládnych organizácií a zahraničných donorov.

  • AKÍ SME NÁROD

Po privatizácii sú výrobné i obchodné kapacity v neslovenských rukách, ktorým neprekáža biedny stav infraštruktúry. Doslova nemajú ani najmenší záujem o diaľničné prepojenie Bratislavy s Košicami. Neobrábajú sa polia, vyváža sa drevo na spracovanie do zahraničia a nedostatočne využívame aj naše najväčšie bohatstvo, ktorým je pitná a minerálna voda. Pokiaľ ide o obranné, vojenské prostriedky, dnes by sa Slovensko zaiste neubránilo, keď aj z toho mála, čo sme mali, rozdávame susedom. Otázka základná, doktrinálna, je, akí sme ako národ a akí chceme byť. Poznanie odpovede poskytuje ideu, za ktorú hodno ísť do boja. Podobne ako u susedov. U Čechov víťazí pravda, a to aj za podpory vtipu – bez ohľadu na to, že zavše je to aj inak. V princípe radšej berú, ako dávajú: bez mihnutia oka si privlastnili bývalú česko-slovenskú vlajku, aj keď im to ústavný zákon z konca roka 1992 zakázal. Maďari tiež radšej berú, ako dávajú: požičali si na oslavy milénia v roku 1896 množstvo cenností zo Slovenska, a dosiaľ ich nevrátili. Hovoria tak, ako chce počuť svet, a konajú, ako to vyhovuje im, podľa odporúčania Miklósa Horthyho: „My musíme doma inak robiť a inak do sveta hovoriť.“ Poliaci sa nadchýnajú svojou výnimočnou vernosťou Bohu –, ale aj obchodu.

Pokiaľ ide o nás, otázkou, „čo znamená byť Slovákom“, sa zaoberali viacerí myslitelia. Bývalý rektor ružomberskej Katolíckej univerzity Poliak Tadeusz Zasępa hovoril o dejinách slovenského národa ako kontinuite dobra, ktorá sa prejavuje v ľudových piesňach, vo výtvarnom umení, v literatúre, v slovenskom živote, v dedinách ukrytých v dolinách uprostred krásnych hôr. Nijaký iný národ nemá takú pesničku ako Slováci, ktorí sa vyznávajú z lásky k dvom vlastiam: „Slovensko moje, otčina moja, krásna si ako raj, ako raj...“, ako aj „Mám ja ešte otčinu inú, kde večne vládne môj Boh a Pán“. Naše dejiny potvrdzujú, že ak je národ ohľaduplný, dobrý, prežije aj bez vlastného štátu, aj bez peňazí. V kontinuite dobra. Časy sa však rýchlo a zásadne menia. Čaká svet a v ňom Slovensko „veľký reset“, teda zbúranie všetkého tradičného a nastolenie orwelovských vízií? Totálne obmedzenie slobody? Chudoba pre všetkých? Aký zmysel a význam má posolstvo dnes už svätého Jána Pavla II. z roka 1996: „Slovensko má veľkú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia“?

Život jednotlivcov i národa sa začal meniť po novembrových udalostiach v roku 1989. Jeden z ich hlavných hrdinov Václav Havel sa podľa Petra Husáka v knihe Česká cesta k svobodě, Mladá fronta, 2013, 5. decembra 1989 vyjadril, že to, čo sa deje, je „zběsilá revoluce“. Čoskoro sa otvorili hraničné prechody a prúdili k nám cez ne kolóny západných poradcov...

Rok 1990 bol dvadsiatym druhým rokom od premeny spoločného štátu s Čechmi na federáciu – aj keď s názvom štátu bez pomlčky. No vďaka jej „konštruktérom“ vznikla Snemovňa národov s princípom zákazu majorizácie, čo uľahčilo „boj o pomlčku“ a napokon zánik federácie. Rovnaký vplyv mal aj ďalší „husákovský“ počin: pápež Pavol VI. vyhlásil 30. decembra 1977 Slovenskú cirkevnú provinciu. Význam tohto aktu si uvedomovali Maďari, keď proti nemu u Pavla VI. osobne protestoval maďarský vodca János Kádár so slovenskými koreňmi (narodil sa ako Ján Čermaník). Dávny sen Slovákov sa mohol splniť preto, že Husák sedel v prezidentskom kresle v Prahe, že ministrom zahraničných vecí bol Chňoupek a predsedom slovenskej vlády Colotka. A že aj v Ríme mali Slováci vplyvných ľudí ‒ kardinála Tomka, biskupa Hnilicu. V roku 1987 sa zozbieralo sa takmer pol milióna podpisov pod petíciu za obsadenie uprázdnených slovenských biskupských stolcov. Tie na rozdiel od 600-tisíc podpisov pod petíciou za referendum o predčasných voľbách, ktoré „hodila do koša“ v roku 2021 Čaputová, priniesli zmenu. Aj keď ešte 25. marca 1988 zhromaždenie na Hviezdoslavovom námestí rozohnala vtedajšia štátna moc vodnými delami.

  • PÁPEŽ NA SLOVENSKU

V máji 1990 prišiel pápež Ján Pavol II. a na letisku vo Vajnoroch pobozkal slovenskú zem, čo robil len v hlavných mestách nezávislých štátov. Slovensko sa vrátilo k svojim tradičným symbolom a čoskoro prišla „pomlčková vojna“. Lebo nomen omen. O boji o názov štátu nabudúce.

Ľadmi pohla „pomlčková vojna“ a rozhodný boj o slovenčinu

Skutočný vzťah väčšieho (českého) národa k menšiemu (slovenskému) národu sa už čoskoro po novembri 1989 začal prejavovať v „detailoch“ – veď sa hovorí, že práve tam je schovaný čert. Dvanásti kolegovia zo slovenského ministerstva financií sme si dovolili už v decembri požiadať listom federálneho ministra financií Václava Klausa, aby nenazýval našu menu ako „české peníze“, lebo to boli peniaze aj „slovenské“. Klaus mal zrejme vtedy na stole prvú informáciu o slovenských náladách a zareagoval ‒ prišiel ospravedlňujúci list (je v archíve Matice slovenskej). Koniec-koncov bol to práve on, kto pochopil slovenské ambície a rozdeleniu štátu nebránil. Aj preto dostal pri príležitosti 150. výročia Matice slovenskej a 20. výročia slovenskej nezávislosti v roku 2013 Cenu dvadsaťročia.

Samostatnosť Slovenska bola dlho tabu. Od procesu s Tisom (1947) až po proces s „buržoáznymi nacionalistami“ (v ktorom Clementisa obesili v decembri 1952) platilo tvrdé pravidlo: „Když nepřestanete otravovati se zvýšováním právomocí slovenských národních orgánů, pověsíme vás!“ No nielen Česi, ale aj Budapešť, Londýn, Washington. A dávali to patrične najavo. Aj niektorí Slováci považovali normálne zmýšľajúcich ľudí so slovenským srdcom za obyčajných rozbíjačov Havlovej funkčnej a slobodnej federácie ‒, a to bol v ich očiach ťažký, ak nie priam smrteľný hriech. Na tie časy spomína novinár Michal Zoldy: „Ľudia, ktorí boli proti samostatnosti Slovenska, ale keď sa tak napriek ich odporu stalo, strhli moc do vlastných chamtivých rúk... Dnes sa opäť vracajú z politického záhrobia. Nakoniec, hlavný mediálny ideológ ťažkého odporu voči samostatnosti Slovenska Martin Šimečka sám napísal a povedal, že bez Georgea Sorosa by sa nebolo podarilo odstrániť z cesty Mečiara a HZDS.“

VRAJ TÍ SLUŠNÍ...

Postoj „slušnej časti“ Slovákov sa výraznejšie prejavil 23. septembra 1991. Vtedy sa „celým svojím bytím“ postavili proti slovenskej samostatnosti tí, ktorí v ten deň v Kultúrnom živote publikovali výzvu „Za spoločný štát“. Okrem iných ju podpísali Milan Lasica, Ladislav Kováč, Božidara Turzonovová, Martin Porubjak, Martin Bútora, Tomáš Janovic, Karol Kállay, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Martin Huba, Juraj Jakubisko, Deana Horváthová, Stanislav Radič, Iveta Radičová, Elena Vacvalová, Miroslav Žbirka, Stano Dančiak, Jaroslav Rihák, Martin Kasarda, Rudolf Zajac, Fedor Gál, Boris Farkaš, Tatiana Rosová, Magda Vášáryová, Eugen Korda, Rudolf Chmel ‒ celkom 891 ľudí. Viacerí z nich čoskoro prijali posty vo vláde a nehnusilo sa im byť ani veľvyslancami štátu, ktorý nechceli. A dodnes sú ich plné noviny a televízne obrazovky.

NA ZAČIATKU

Vráťme sa však na začiatok roka 1990. Po 23. januári, keď Václav Havel navrhol odstrániť z názvu štátu slovo „socialistická“, Slováci sa pobili o „maličkosť“ : o pomenovanie štátu ‒ oficiálne dvoch rovnoprávnych národov. Chceli doň vrátiť spojovník, ktorý Česi nazvali „pomlčkou“, a tak prepukla „pomlčková vojna“. Slovenská vláda 14. februára navrhla, aby sa názov štátu písal podobne ako v rokoch 1918 až 1920, keď vzniklo Česko-Slovensko, a znova v rokoch 1938 – 1939. Česká strana slovenskú požiadavku odmietla s tým, že česká gramatika to údajne „nepripúšťa“.

Problém so „znaménkom“ (aj tak nazývali spojovník) zaťažoval slovensko-české vzťahy už od parížsko-trianonských rokovaní v roku 1919. Podľa „rodného listu“, oficiálnych dokumentov z Trianonu, sa písalo Slovensko s veľkým „S“: Česko-Slovensko, Tcheco-Slovaque. Po prijatí ústavy 29. februára 1920 bolo Slovensko už iba koncovkou jedného dlhého slova „Československo“.

Hlinka v čase prijímania ústavy sedel v base a vyhlásil: „Do väzenia som išiel v Česko-Slovensku, z väzenia som sa vrátil do Československa“. Z pohľadu českej väčšiny bolo „Československo“ obnoveným českým štátom zväčšeným o Slovensko a Podkarpatskú Rus, a tak bolo čechoslovákov viac ako ostatných. Česi „znaménko“, symbol rovnoprávnosti Slovákov, dokonca zakázali v roku 1922. Vo Věstníku ministerstva vnitra stálo: „Výraz Československo... ve všech jazycích jest jedno slovo a jest proto naprosto nepřípustno vkládati mezi části tohto slova rozdělovací znaménko.“

Česi odstránením „znaménka“ z názvu štátu pred svetom Slovensko zatajili, zahmlili, tri štvrtiny storočia čítal svet názov štátu iba ako „Česko“. Boj za autonómiu Slovenska, ktorý vyvrcholil v roku 1938, bol vlastne bojom o spojovník v názve štátu. Pražský parlament schválil 22. novembra 1938 ústavný zákon o slovenskej autonómii, čím vrátil do názvu štátu spojovník: Česko-Slovensko.

Napokon ‒ po dlhých rokovaniach i vystúpeniach na námestiach – 20. apríla 1990 federálny parlament zmenil názov štátu na „Česká a Slovenská Federatívna Republika“. To, že sa celý názov písal veľkými písmenami, odstránilo problém, či písať slovo „Slovenská“ v názve veľkým písmenom. Od roka 1990 spoločný štát nemal jednotný skrátený názov. Slovákom dovolili písať „Česko-Slovensko“, Česi, ale i svet, ostali pri „Československu“. Nuž, mohol sa uchovať štát, ktorého dva národy sa nevedeli dohodnúť ani na jeho spoločnom skrátenom názve?  Boj o „znaménko“ bol bojom o zviditeľnenie Slovenska a zároveň jedným z prvých signálov, že tento štát nemá dlhú budúcnosť. „Vojna“ o pomlčku či spojovník pohla ľady a rozhýbala Slovákov. Pravdaže, len postupne, veď každý štát má tajné služby, ktorých najvyšším príkazom je „celistvosť štátu“.

BÚRLIVO O JAZYKU

Jazyk – pravdaže okrem ekonomiky a „doplácania na Slovensko“, k čomu sa vrátime nabudúce – bol horúcou témou na jeseň 1990. Viedol sa zápas o slovenčinu ako štátny jazyk na celom Slovensku, osobitne na jazykovo zmiešanom území. Práve tam počas rokov režimu, riadiaceho sa u nás na rozdiel od susedov prísnym „proletárskym internacionalizmom“, pociťovali prekážky v úradnom i vo všeobecnom uplatňovaní slovenčiny. Na južnom Slovensku po zrušení miestnych odborov Matice slovenskej a podpore Csemadoku zo strany vlády chýbala podpora slovenčine. Csemadok pod rúškom kultúrnej organizácie suploval a riadil maďarskú asimilačnú politiku. Už len poznámka: Csemadok ostal Csemadokom, aj keď to „Cse“ už zaniklo. Na návrh, aby sa premenoval na Slovmadok, sa v roku 2011 jeho vtedajší šéf iba pousmial.

Matica slovenská dokázala v roku 1992 naplnil slovenské námestia demonštrantmi za slovenskú vec.

Po búrlivých diskusiách o koaličnom a matičnom návrhu jazykového zákona, keď koaličný neobmedzoval právo národnostných menšín používať svoj jazyk vo verejnom styku, matičný žiadal používanie slovenského jazyka na celom území bez výnimky. SNR prijala 25. októbra „koaličný“ zákon č. 428 o úradnom jazyku. V ten večer sa v ohnivej televíznej debate stretol premiér Vladimír Mečiar s predsedom Matice Jozefom Markušom. V ten deň sa takmer osemdesiatpäťtisíc Slovákov stretlo v Bratislave pred slovenským parlamentom. O dva dni neskôr v Štúrovom rodisku v Uhrovci horlilo za slovenčinu ako štátny jazyk okolo pätnásťtisíc vlastencov aj za účasti Alexandra Dubčeka.

HLADOVKA ZA SLOVENČINU

Dovtedy nevídaným spôsobom – hladovkou – začali bojovať „Za tú našu slovenčinu“ asi tridsiati mladí ľudia v Bratislave. Hladovku sprevádzali bohoslužby za národné práva v Kostole Milosrdných bratov, ktoré vtedy organizoval a sprevádzal na organe Stanislav Bajaník. Hladovka bolo niečo vážne, pri tábore hladujúcich sa pred polnocou 30. októbra zastavil aj prezident Václav Havel a s hovorcom hladovkárov, devätnásťročným Martinom Urminským, viedol rozhovor, ktorý uverejnil vtedajší denník Verejnosť 2. novembra 1990. Tu je z neho úryvok.

Havel: „Ste mluvčí těch hladovkářů. Mohl by jste mi formulovat důvod, proč tu hladovku držíte?“

Urminský: „Áno. Držíme ju preto, aby bol prijatý kompetentný, jednoducho fundovaný návrh o slovenskom jazyku.“

Havel: „A uvedomujete si, že touto svoji hladovkou vlastně ohrozujete tu čerstvou a krehkou demokracii u nás? Demokracie je přece založená na tom, že si lid zvolí své poslance ve svobodných volbácn a ti jeho jménem přijímají jakási rozhodnutí. Když se vám ta rozhodnutí nelíbí, múžeté psát do novin, kritizovat to a podobně, vyjadřovat na schůzích v demokratické diskusi svůj názor a když ti vami zvolení zástupci váš názor nepřijmou, tak v příštích volbách můžete zvolil někoho jiného. Ale toto je normální nátlak, který prostě tu demokracii ohrozuje. A ta demokracie je křehoučká. Uvedomujete si tenhleten aspekt svýho podnikání?“

Urminský: „Áno. Ak by nešlo o taký dôležitý zákon, ako je zákon o slovenskom jazyku, ja by som svojou protestnou hladovkou túto krehkú demokraciu, ako ju vy nazývate, nikdy neohrozoval. Lenže v tomto prípade ide o jazykový zákon a ja si myslím, že podľa toho, ako sa k nám vláda, respektíve SNR správa, tak to, čo je tu na Slovensku, sa moc tej demokracii nepodobá. V tomto prípade by sme sa mali uchýliť k tomu, aby tá situácia, ktorá teraz vznikla, bola prerokovaná podľa najdemokratickejšieho aktu, a to referenda.“

Havel: „Jak dlouho chcete tu hladovku držet?“

Urminský: „Pozrite sa, táto hladovka závisí v prvom rade od toho, ako sa bude správať SNR, respektíve vláda k tým ľuďom, ktorí ju volili. Budeme ju držať dotiaľ, pokiaľ sa nedostane zadosťučinenie tomu, prečo sme tu.“

Havel: „A uvedomujete si jednu vec, že ten parlament, který byl zvolenej v těchto svobodnejch volbách, že ten potřebuje mít svou autoritu, mít svý seběvedomí, uvedomujete si, že von nemůže rozhodoval pod tlakem křičících lidí, nebo pod tlakem vás hladovkářů? To přece znamená pro ten parlament spochybnení své vlastní existence, své vlastní pravomoci, on tady přece vo tom jazykovým zákone diskutoval celej den, vysílalo se to sem, dopracoval se k jakémusi rozhodnutí, které platí, a von nemůže přece proto, že vy tu držíte hladovku, toto rozhodnutí změnit... Uvedomujete si to vo jak vážný věci tady běží?“

Urminský: „Áno, ja si to plne uvedomujem. Poviem vám veľmi krásny príklad, ktorý použili na Strojníckej fakulte: Ak si kúpim vypínač, ktorý má záručnú dobu dva roky a tento vypínač sa mi pokazí po dvoch mesiacoch, mám čakať na to, pokiaľ táto záručná doba vyprší a čakať na to svetlo?“

Havel: „Ta demokracie přece vytváří určité mechanismy. Mezi nimi není tento tlak tím, že tady stojíte a tady držíte hladovku. Vy přece můžete dělat podpisový akce, když s tím zákonem nesouhlasíte, můžete napsat kompetentní rozbor, můžete se svýma poslanci, pro ktoré ste dali hlasy, mluvit na schůzích a podobne. Tohle je prostě forma nátlaku a ten nátlak vznikl, uvedomte si, čtyři měsíce po volbách...“

Urminský: „Parlament si túto situáciu predsa spôsobil sám tým, že prijal nekompetentný zákon.“

Havel: „A vy těm lidem v tom parlamentu nedůvěřujete? Vy se domníváte, že automaticky je pravda na vaší straně a nikoliv na jejich, nebo...“

Urminský: „Parlament musí dokázať, že mu ľud dôveruje. Jediným možným logickým dôsledkom, možným riešením je usporiadanie referenda, aby sa vyjadrilo k tejto otázke.“

Havel: „Dobře, ale odkud berete jistotu, že lid je na vaší straně a nikoliv na straně svého parlamentu, který jsi zvolil?“

Urminský: „Pozrite sa, nám sem chodia ľudia, ktorí nás podporujú, nosia nám sem kvety, podpisujú sa nám a my vidíme, že to percentuálne zastúpenie je väčšie, ako tých, čo robia protiakcie. Ako napríklad čo organizujú v Umeleckej besede, kde získali tritisíc podpisov, my sme získali desaťtisíc. Ja chcem len to, aby sa k tejto problematike vyjadril fakt všetok ľud pomocou toho referenda...“

MATIČNÉ POHĽADNICE

Referendum sa však – podobne ako vlani – nekonalo. Vtedy s ním súhlasilo okolo 360-tisíc ľudí, Matica vydala pohľadnice „Za tú našu slovenčinu“ a vrátil sa jej uvedený počet podporných hlasov. Parlament jednoducho referendum nevyhlásil, rovnako ako Čaputová, ktorej, ako vieme, nestačilo ani 580-tisíc podpisov.

Slovenčina sa stala štátnym jazykom až v roku 1995, keď 15. novembra prijala NR SR zákon číslo 270 o štátnom jazyku. Ten definuje slovenčinu ako štátny jazyk za najdôležitejší znak osobitosti slovenského národa, za najvzácnejšiu hodnotu jeho kultúrneho dedičstva a výraz suverenity Slovenskej republiky. Podľa tohto zákona slovenčina ako štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenska.

Máme teda slovenčinu ako štátny jazyk. Napriek tomu, ako je to so slovenčinou v súčasnosti? Zákon o štátnom jazyku síce pamätá na prednosť slovenčiny pred inými jazykmi, mnohí to však ignorujú a ministerstvo kultúry nekoná. V bratislavskom Starom Meste z päťdesiatich siedmich reštauračných prevádzok v centre majú len tri slovenský názov. V Maďarsku, Rakúsku či Poľsku by to bolo nemysliteľné. Slovenčine škodí aj to, že sa svojvoľne prestalo ženské priezvisko prechyľovať a bežný človek často nemôže vedieť, či napríklad meno Agnes Čerešňa patrí žene či mužovi. Pritom paradoxne mená cudziniek prechyľujeme: na návšteve tu bola Uršula von den Leyenová, no meno poslankyne „Tabák“ ani v prvom ani v ostatných pádoch nemeníme. Slovenčinu kazia aj hovorcovia, aj moderátori, aj politici.

To však neznižuje obetavý boj o jazyk v roku 1990.

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.