U Slovákov radosť a u Čechov nechuť

thumbnail

6.októbra 1938 ‒ udalosti tohto historického podzimu idú za sebou šialenou rýchlosťou... V posledných mesiacoch sme svedkami ošiaľu zvaného „Československo“. Valí sa na nás zo všetkých strán a takmer vo všetkých formách. Z vlády, tretieho sektora, kultúry, médií i bilbordov znejú ódy na štát, ktorý v dejinách už dvakrát skrachoval. Naposledy pred štvrťstoročím. Ódy na štát, v ktorom boli mnohí Slováci občanmi druhej kategórie. Napokon, v ošiali osláv mnohé dôležité informácie nezaznejú.  Nespomenie sa fakt, že demokratická Československá republika zbedačila státisíce svojich občanov a desaťtisíce ich vyhnala za oceán. Nehovorí sa, že jej četníci postrieľali desiatky štrajkujúcich robotníkov. Nespomína sa ani to, že ČSR sa budovala prakticky ako český štát. Poprela existenciu slovenského národa. Z hľadiska jej ústavy z roku 1920 Slováci neexistovali. Štátnou ideológiou bol čechoslovakizmus. Po začiatočnej eufórii z oslobodenia  z Uhorska tak slovenské elity zistili, že v tzv. oslobodenej vlasti budú musieť tvrdo bojovať o najzákladnejšie národné práva. Humanista a demokrat Masaryk veľmi rýchlo zabudol na svoj podpis na Pittsburskej dohode z mája 1918, ktorá garantovala, že „Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy... Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec...“ Zápas o naplnenie hesla autonómie vyjadrený ľudovým sloganom „Slovensko Slovákom“, ktorý v roku 1918 rozbehla Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS), napokon trval takmer dvadsať rokov. Jeho víťazné zavŕšenie dosiahla práve 6. októbra 1938.

VIACGENERAČNÁ MÉTA

Z médií sa dnes nedozvieme ani taký základný fakt, že najmä vďaka predstaviteľom HSĽS Slovensko prvýkrát získalo vlastnú národnú vládu i vlastný zákonodarný snem. Splnili sa tým požiadavky slovenskej politiky, sformované v základných programových dokumentoch z polovice 19. storočia. Po Žiadostiach národa slovenského z mája 1848 to bol v roku 1849 Marcový prosbopis, kde Slováci žiadali od cisára autonómne kniežatstvo v rámci monarchie. Najmä však Memorandum slovenského národa z roku 1861. Požadovalo ako rešpektovanie národnej identity Slovákov slovenčinu, tak aj autonómiu vo forme „Slovenského okolia“. Naplnenia tejto požiadavky sa, žiaľ, Slováci pre nepriazeň vonkajších okolností, ako aj vnútornú slabosť a rozdrobenosť dočkali až o takmer osemdesiat rokov. Až po zmene medzinárodnopolitických pomerov spôsobených Mníchovskou dohodou a po abdikácii prezidenta Beneša (5. 10.) bola štátna moc ochotná uznať existenciu slovenského národa a akceptovať samourčovacie právo Slovákov. Šiesty október tak možno považovať za vyvrcholenie úsilia mnohých generácií národných buditeľov. Rovnako však aj za prejav emancipácie národa a jeho vyspelosti, za dôkaz toho, že Slováci si chcú svoje veci spravovať sami. 

■ DRAMATICKÝ VÝVOJ

Krajinská vláda.

Čo vlastne spájame s týmto dátumom? V prvom rade Manifest slovenského národa, deklarujúci samourčovacie právo Slovákov, požiadavku okamžitého odovzdania vládnej moci do rúk Slovákov i medzinárodnú garanciu územnej celistvosti Slovenska. Manifest prijalo vedenie HSĽS a jeho text okolo 10. hodiny úradujúci podpredseda HSĽS Jozef Tiso prečítal z balkóna Katolíckeho domu: „My Slováci ako samobytný slovenský národ, žijúci od vekov na území Slovenska, uplatňujeme si svoje samourčovacie právo, a preto dovolávame sa medzinárodného zagarantovania nedeliteľnosti svojej slovenskej národnej jednoty a nami obydlenej zeme. Chceme slobodne podľa vlastnej vôle určiť svoj budúci život v plnom rozsahu, v to počítajúc aj štátnu ústrojnosť v priateľskom spolužití so všetkými okolitými národmi, a tak prispieť k usporiadaniu pomerov v strednej Európe v duchu kresťanskom. (...) V duchu samourčovacieho práva žiadame okamžité prevzatie výkonnej a vládnej moci na Slovensku Slovákmi,“ čítame okrem iného v manifeste.

Udalosti sa hýbali každou hodinou. Medzitým štátoprávne požiadavky HSĽS akceptovali aj predstavitelia SNS, agrárnej, živnostenskej, fašistickej a národnosocialistickej strany. (Komunistov a socialistov ľudáci z rokovaní vylúčili.) Na tomto základe vznikol druhý kľúčový dokument 6. októbra ‒ Žilinská dohoda. Zástupcovia piatich politických strán v nej podporili prijatie ústavného zákona o autonómii z dielne HSĽS, odovzdanie výkonnej moci do rúk slovenskej vlády a súčasne navrhla úradujúceho podpredsedu HSĽS J. Tisu za jej premiéra. Ústredná vláda v Prahe návrhy prijala. Premiér Syrový už 7. 10. vymenoval J. Tisa prvým predsedom krajinskej vlády, 22. 11. 1938 autonómiu Slovenska  i Podkarpatskej Rusi  schválil ústavným zákonom aj čs. parlament v Prahe. Politické strany sa zjednotili s HSĽS. Inými slovami, HSĽS sa stala jedinou vládnucou stranou.

■ DOBOVÉ PRAMENE

Ako boli výdobytky šiesteho októbra prijaté v národe? Zalistujme v dôležitých dobových prameňoch, v obecných či školských kronikách miest. Trebárs v pamätnej knihe Senice čítame: „Radostná zpráva o zrodení sa autonomie Slovenska rozletela sa na vlnách elektriny do každého kúta Slovenska, aj za hranice, a zavialy na domoch po celom Slovensku prvé slovenské autonomistické zástavy s dvojitým krížom Cyrila a Metoda. Celé Slovensko hlučné bolo od piesní radosti, od piesní slovenskej slobody. I Senica bola hneď vyzdobená prápormi a poriadaný bol ozdobenou a osvetlenou obcou mohutný sprievod za oduševneného spevu národných piesní a pri hraní pochodov sotinskou hudbou.“

Vyhlásenie autonómie Slovenska v Žiline v roku 1938.

Ešte jednoznačnejšie vyznela podľa kronikára situácia v Prievidzi. Demisiu prezidenta Beneša podľa neho prijala „väčšina obyvateľstva v Prievidzi s určitým uspokojením“. Prievidzskú delegáciu na žilinských rokovaniach viedol podpredseda Národného zhromaždenia a poslanec Jozef Sivák. Kronikár doslova píše: „Správa o vyhlásení autonómie Slovenska došla do Prievidze večer o šiestej hodine. Pre nedostatok policajtov úlohu bubeníka tejto radostnej udalosti prevzal 72-ročný obecný policajt vo výslužbe Štefan Polerecký, ktorý po dlhoročnom odpočinku spružuje svoje sily na obnovenie jeho radostnej funkcie, a keďže je už starý a veľmi krátkozraký s nedostatočným hlasovým fondom, preto úlohu hlásateľa prevzal nadšený študent mladý autonomista Ladislav Leporis, ktorý nešetril hlasom pri zvestovaní tejto udalosti. Ľud plesal, svoje domy ozdobil zástavami a tancoval v nadšení.“

Dav prievidzských deklarantov sa zhromaždil pred mestským domom na námestí, kde sa mu večer prihovoril podpredseda Národného zhromaždenia Jozef Sivák, ktorý zhromaždených informoval o udalostiach 6. októbra, pričom „ľud spieval a volal na slávu Siváka a Tisa“.

HISTORICKÝ VÝZNAM

Historická udalosť našla výraznú ozvenu i v Trnave, kde sa konalo v piatok 7. októbra manifestačné zhromaždenie pred mestským domom. „Všetci rečníci ocenili historický význam dňa a vzdali hold nedávno zosnulému A. Hlinkovi, ktorý bol prvým bojovníkom za autonómiu Slovenska.“

Manifestácia v Trnave bola však výnimočná tým, že sa tu objavili prvé protižidovské výtržnosti a rozbíjanie výkladov židovských obchodov. Na udržovanie poriadku na celom Slovensku ‒ v mestách i dedinách, zriadili Slovenské národné výbory ‒ v Trnave 12. októbra.

V Piešťanoch bolo tiež radostne i rušno zároveň. Správu o žilinských udalostiach doniesli tunajší občania, ktorí boli v Žiline pri vyhlásení tejto deklarácie, a rýchle sa rozšírili po mestečku.

„Autonomisticky cítiace občianstvo ozdobuje svoje domy zástavami. Večer po ružencovej pobožnosti, z obecenstva ‒ kde je značne zastúpená i mládež ‒ organizuje František Bielek, obecný účtovník, sprievod, ktorý z radosti nad vydobytou autonómiou spieva slovenské piesne a volá na slávu predstaviteľov slovenského národa. Pochoduje sa ulicami na námestie Komenského pred obecný dom, kde František Bielek krátko prehovorí o význame dňa, o radosti, ktorá zavíta k národu slovenskému a zaspieva sa slovenská hymna Hej, Slováci.“

Priamou odozvou na pohyb v uliciach bolo však nariadenie vojenskej pohotovosti miestnej posádky, takže sprievod sprevádzali vojenské a četnícke hliadky, a onedlho ho úradne rozpustil...

■  ZO STRÁNOK KRONÍK

O nadšení obyvateľstva hovorí aj kronika Nového Mesta nad Váhom. „Na druhý deň po priznaní autonomie, a to dňa 8. októbra 1938, konala sa oslava slovenskej slobody pred mestským domom. Na tejto bolo prítomné i vojsko, keďže funkcionári HĽS tak od posádkového veliteľstva žiadali. V zápale nadšenia rečnil Štefan Geržo, okresný predseda HĽS, a Dr. Karol Schnabel, okr. náčelník. Nadšenie, volanie slávy tak starších, ako i mladších nemalo konca.“ Ľudia tu vraj smelšie vystupovali proti Čechom, ktorých panovanie cítili dvadsať rokov alebo trpeli od nich posmešky pre svoje národné presvedčenie.

Podobne v Považskej Bystrici. Mestská kronika zaznačila, že obyvateľstvo mestečka bolo 6. októbra 1938 „vo veľmi veľkom počte prítomné v Žiline pri vyhlásení národného manifestu, ktorého obsah prijalo s nadšením a tešilo sa uskutočneniu dávnych túžob, za ktoré naši občania tak často a draho platili svojou slobodou“.

Povznesenie nastalo aj na strednom Slovenskom. Kronikár Zvolena píše: „6. októbra 1938. Udalosti tohto historického podzimu idú za sebou šialenou rýchlosťou. Pádom vládnucej triedy Benešovej nastáva aj deň slobodného Slovenska. (...) Dojem v meste našom bol jedinečný. U Slovákov radosť a u Čechov nechuť.“ V krátkom čase na každom dome viala slovenská zástava. Na mestskom dome bola prvý raz vyvesená aj autonomistická vlajka. Naopak, štátne vlajky ČSR boli vraj miestami strhávané.

Na druhý deň, 7. októbra, sa na námestí v Zvolene zišiel obrovský dav, podľa kroniky štyri až päť tisíc ľudí. Dav si vypočul „prvých zvestovateľov žilinskej dohody. Prehovoril dp. poslanec A. Šalát, prof. Pavol Németh a Dr. Zoltán Finka. Prejavy boly krásne, za samostatné Slovensko, za nový život na Slovensku. Ľud jásal a radosť bola neopísateľná“.

V Liptovskom Svätom Mikuláši bola podľa kronikárskych zápisov autonomistická manifestácia o čosi neskôr ‒ 30. októbra 1938. „Najprv išiel mestom sprievod Hlinkovej gardy a občianstva na čele s hudbou autonomistov z Bobrovca. K zástupu, ktorý sa shromaždil pred okresným domom, prehovoril najprv správca r.-kat ľud. školy Eugen Guzikiewicz a za ním správca evanjelickej ľud. školy Jozef Macko. Oba vyzdvihovali význam a zásluhy o národ oboch našich veľkých mŕtvych, Andreja Hlinku a Martina Rázusa. Priečelie okresného domu bolo dekorované slovenskými a autonomistickými zástavami a osvetlené reflektormi,“ zaznačila kronika.

„Rok 1938 bude mať pre nás taký význam ako rok 1918,“ citoval prorocké slová Andreja Hlinku z 24. marca 1938 michalovský kronikár. A sám dodal: „Október je mesiacom víťazstva Slovákov. (...) Žilinská manifestácia dňa 6. októbra 1938 znamená počiatok nového Slovenska. (...) Obyvateľstvo s nadšením vítalo zmenu režimu v nádeji, že budú odstránené krivdy páchané na národe slovenskom.“

Martin LACKO - Foto: archív

 


Historický míľnik slovenského národa

Matej MINDÁR

Pri príležitosti osemdesiateho výročia vyhlásenia autonómie Slovenskej krajiny sa pred budovou bývalého Katolíckeho domu  v Žiline, kde pred osemdesiatimi rokmi predstavitelia takmer všetkých  slovenských nemarxistických politických strán podpísali  Žilinskú dohodu, uskutočnila spomienková akcia. Po vzniku prvej Československej republiky  28. októbra 1918 mnohí domáci slovenskí politici právom očakávali, že politickí predstavitelia v novom štáte na čele s Tomášom G. Masarykom dodržia Pittsburskú dohodu, ktorá garantovala slovenskému národu v novom štáte vlastnú vládu, snem a súdy s úradným jazykom slovenským. Bohužiaľ, veľmi skoro sa ukázala pravá tvár čechoslovakistických  politických predstaviteľov prijatím Ústavy Československej republiky Dočasným Národným zhromaždením 29. februára 1920, ktorá popierala akúkoľvek existenciu slovenského národa, pretože text v jej  preambule sa  začínal  slovami „My národ Československý“.

POPREL DOHODU

Ani postoj prezidenta Tomáša G. Masaryka k otázke slovenskej svojbytnosti v spoločnom štáte nesmeroval k postupnému naplneniu slovenských požiadaviek. K Pittsburskej dohode, ktorú aj sám podpísal,  nechal sa počuť, že slúžila iba na akési  „uspokojenie malej slovenskej frakcie, ktorá snívala o bohvie akej samostatnosti Slovenska“. Preto sa  na Slovensku v HSĽS a SNS začali formovať prúdy s hlavným programom uzákoniť slovenskú autonómiu v zmysle Pittsburskej dohody.

Až po dvadsaťročnej existencii ČSR v nepriaznivej medzinárodnej politickej situácii oslabená  česko-slovenská pražská vláda  po Mníchovskom diktáte akceptovala vyhlásenie autonómie Slovenskej krajiny, ktorú z balkóna Katolíckeho domu v Žiline vo večerných hodinách slávnostne vyhlásil Jozef Tiso. Práve na tomto mieste sa presne po osemdesiatich rokoch uskutočnila v spolupráci s MO MS v Žiline a s Ústavom dejín a kresťanstva síce skromná, ale dôstojná spomienková akcia  s cieľom pripomenúť  si udalosti, ktoré boli zavŕšením politického boja slovenského národa za jeho suverenitu a svojbytnosť.

Slávnostný program sa začal vystúpením slovenského historika Martina Lacka. S potešením privítal všetkých prítomných, no zároveň pripomenul, že udalosti zo šiesteho októbra 1938  dlhodobo ignorujú slovenskí politickí predstavitelia aj médiá. Nezabudol tiež pripomenúť, že vyhlásenie slovenskej autonómie pred osemdesiatimi rokmi  patrí medzi významné udalosti v moderných slovenských dejinách.  Potom pokračovali v prejavoch ostatní významní hostia, medzi ktorých patril aj bývalý predseda MS Marián Tkáč.

HEJ, SLOVÁCI!

Slávnostný program obohatili kultúrnou vložkou známy slovenský hudobník z Dolného Hričova Roman Bienik hrou na fujare a svojou básňou rodák z Černovej Peter Babala. Hlavná časť spomienkovej akcie sa skončila kladením vencov  pod pamätnú tabuľu umiestnenú pred hlavným vchodom bývalého Katolíckeho domu, ktorá  pripomína udalosti z októbra 1938. Účastníci atmosféru spomienkového aktu umocnili zaspievaním  hymnickej piesne Hej, Slováci!.

Program potom pokračoval v prednáškovej miestnosti bývalého Katolíckeho domu.  Tu dostal slovo ďalší známy slovenský historik Ivan Mrva, ktorý vystúpil s prednáškou o Štátoprávnych snahách Slovákov do roku 1938. Poslucháči sa v nej mohli dozvedieť, že o vytvorenie autonómneho slovenského administratívneho celku v rámci Uhorska sa pokúšali už na konci 18. storočia uhorskí jakobíni.  Martin Lacko príspevkom  Šiesty október 1938 – jeho význam a odraz v spoločnosti poukázal na fakt, že uzákonenie politickej autonómie na Slovensku drvivá väčšina Slovákov vnímala ako prirodzený politický vývoj a naplnenie suverenity a svojbytnosti národa. Na záver si všetci zaspievali ďalšiu hymnickú pieseň Kto za pravdu horí.

STANOVISKO MATICE

Matica slovenská pri tejto významnej príležitosti zverejnila svoje stanovisko, ktoré publikujeme v plnom znení: „V máji tohto roku sme si pripomenuli 100. výročie podpísania Pittsburskej dohody. V tomto významnom národnoštátnom dokumente sa americkí Slováci a Česi dohodli, že vytvoria spoločný štát, v ktorom malo mať Slovensko vlastnú administratívu a snem. Už Clevelandská dohoda z roku 1915 predpokladala federatívne usporiadanie česko-slovenského štátu. Ideológia čechoslovakizmu, ktorá popierala existenciu dvoch samostatných národov Slovákov a Čechov, neumožňovala v rokoch 1918 ‒ 1938 realizovať tieto prisľúbené štátoprávne koncepcie, čo viedlo k úsiliu Slovákov o autonómne postavenie Slovenska. Paradoxne až v nepriaznivej medzinárodnopolitickej situácii Československa sa vytvorili podmienky na to, aby 6. októbra 1938 bola v Žiline vyhlásená autonómia Slovenskej krajiny a vznikla jej autonómna vláda a zákonodarný Snem Slovenskej krajiny Vyhlásenie autonómie Slovenskej krajiny v rámci Česko-Slovenskej republiky považujeme za významný krok v slovenskom národno-emancipačnom štátoprávnom vývoji. Súčasne sa naplnil sen dvoch významných slovenských národovcov Andreja Hlinku a Martina Rázusa, ktorí slovenskej autonómii veľa obetovali, no jej vyhlásenia sa nedožili. Slováci a Slovensko sa zároveň stali prvýkrát medzinárodno-právnymi subjektmi. Vyhlásenie autonómie Slovenskej krajiny 6. októbra 1938 považujeme za výsledok dlhodobého úsilia Slovákov počnúc od Žiadostí slovenského národa, prijatých v roku 1848 v Liptovskom Sv. Mikuláši, a Memoranda národa slovenského v roku 1861 v Turčianskom Sv. Martine, v ktorých žiadali autonómne štátoprávne postavenie Slovenska so svojou štátnou samosprávou a ktoré smerovali k dosiahnutiu dnešnej štátnej samostatnosti Slovenskej republiky.“

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.