Úctyhodné dielo Františka Vnuka  

thumbnail

 Čierno-biely pohľad na svet a udalosti historickej vede nepomáha. História ako každá spoločenská veda sa vyvíja ‒ prináša nové fakty, nové podnety, otvára tabuizované témy aj odlišné vedecké názory, ale neznáša čierno-biele videnie, lebo taký pohľad na svet a udalosti v ňom je obmedzujúci a napokon neobjektívny. Významný, neprávom často ostrakizovaný, a preto pre väčšinu národa menej známy slovenský historik František Vnuk sa dožíva deväťdesiatich piatich rokov. Tento úctyhodný muž na rozdiel od mnohých ideologických prepisovačov histórie nielenže má vlastné skúsenosti a poznatky z prežitého obdobia, o ktorom píše, ale zároveň mu nechýba hlboká znalosť prameňov aj historický odstup od subjektívneho čierno-bieleho hodnotenia dejinných udalostí, aké nám kde-kto vnucuje minimálne sedemdesiat rokov. Chvalabohu, takéto videnie histórie nie je jeho prípad.

S EMIGRANTSKÝM KUFRÍKOM     

Profesor František Vnuk mal pestrý na skúsenosti a poznávanie bohatý život. Narodil sa 8. apríla v roku 1926 v dedinke Červený Hrádok v bývalej Tekovskej župe, ktorá nikdy nemala viac ako štyristopäťdesiat obyvateľov. Po maturite na Gymnáziu v Zlatých Moravciach odišiel po skončení vojny  v roku  1946 študovať banské inžinierstvo v Moravskej Ostrave. V roku 1949 po pamätných udalostiach, keď žezlo vlády už držala pevne v rukách Gottwaldova vláda, sa rozhodol emigrovať. Po ročnom pobyte v Rakúsku odišiel do Austrálie, kde sa mu mesto Adelaide stalo druhým domovom. Po dokončení štúdia v Austrálii pracoval ako asistent a neskôr ako docent metalurgie na South Australian Institute of Technology v Adelaide.

Jeho príklon k spoločenským vedám ho priviedol k štúdiu histórie a politickej vedy na University of Adelaide. Potom sa začala naplno rozvíjať jeho pedagogická aj intenzívna vedecká práca historika pri skúmaní rozličných archívov Európy, napríklad v Nemecku, Anglicku, Taliansku aj vo Vatikáne. V roku 1987 bol hosťujúcim profesorom na Queen’s University v kanadskom Kingstone a v rokoch  1992 – 1996 pôsobil v slovenskom oddelení Vatikánskeho rozhlasu v Ríme. Napokon po roku 1989 navštívil svoj rodný domov a stal sa docentom cirkevných dejín na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Odvtedy žije a tvorí na Slovensku a v Austrálii

ROKY TVORIVEJ ÚRODY

Vedecká a publikačná činnosť Františka Vnuka je rozsiahla, zameraná na cyrilo-metodské obdobie, na históriu Katolíckej cirkvi na Slovensku a na novodobú históriu Slovenska. Zaoberať sa početnými historickými prácami tohto neobyčajne plodného autora by bolo nad rámec tohto článku, preto si pripomeňme aspoň niektoré jeho diela, ktoré vydal doma i v zahraničí. Medzi najvýznamnejšie patria: Sedemnásť neúrodných rokov, náčrt dejín slovenskej literatúry v roku 1945 ‒ 1962, Slovensko na Západe v roku 1939 ‒ 40, Dr. Josef Tiso, President of the Slovak Republic, Slovenská otázka na Západe v rokoch 1939 – 1940, Dedičstvo otcov (Vydavateľstvo Alfa Omega 1991), Mať svoj štát znamená život (1987 Cleveland), Rebelanti a suplikanti (Lakewood 1987), Dokumenty o postavení katolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1945 ‒ 1948, Popustené putá: Katolícka cirkev na Slovensku v období liberalizácie a nástupu normalizácie: 1967 ‒ 1971, Príručný slovník kresťanstva (2003) a Andrej Hlinka: tribún slovenského národa – obsiahly životopisný profil, na ktorom pracoval desiatky rokov. Z mnohých ocenení udelených Františkovi Vnukovi doma i v zahraničí hodno spomenúť vari to najvýznamnejšie ‒ pápež Ján Pavol II. ho povýšil na rytiera rádu Gregora I. Veľkého.
Ak pri hodnotení diela nášho popredného historika platí všeobecne známa veta, že doma nie je nikto prorokom, tak to nie z dôvodu príslovečnej slovenskej zábudlivosti, ale z ideologického postoja staršej i novej časti slovenskej inteligencie. Emigrant František Vnuk bol neprijateľný v bývalom režime pre svoje názory historika a rovnako je odsudzovaný pre tie isté vedecké názory u súčasnej, z gruntu nedemokratickej samozvanej elity. Podstata celého zavíreného problému, ktorí šíria okolo Vnuka rozliční deformátori, najmä novinári mainstreamových médií, spočíva v tom, že tento produktívny historik ako jeden z mála pozdvihol svoj hlas proti negativistickému chápaniu moderných slovenských dejín bez ideologického usmerňovania, bez cenzúry a strachu z osočovania.

CHVÁLYHODNÝ ČIN

Aby sme nechodili okolo horúcej kaše a nevzbudili podozrenie, že máme zimomriavky zo strachu z osočovania, ktorý nám počas našej novodobej histórie naočkovali iní hlboko pod kožu, treba spomenúť chvályhodný čin ružomberského primátora Františka Čombora, keď pod jeho záštitou bola Františkovi Vnukovi slávnostne udelená cena Andreja Hlinku. Iste nie náhodou navrhol oceniť tohto historika mestský poslanec za časť Černová Patrik Habo. V Černovej sa narodil Hlinka a o Hlinkovi napísal doteraz jednu z najlepších kníh práve Vnuk. V komisii, ktorá návrh schválila, bol okrem iných aj predseda Matice slovenskej Marián Gešper a v živom prenose sa prihovorili jubilantovi do Adelaidy jeho dlhoroční priatelia – kňaz ThDr. Ján Košiar a PhDr. Elena Šebová.

Reakcia na túto neokázalú tichú slávnosť sa dala očakávať. Do Čombora sa pustili novinári Ján Krempaský v Sme aj Martin Krno v Pravde. Prirodzene, oboch irituje „ľudácky historik“ Vnuk, ktorý vraj spochybňoval holokaust. Natíska sa otázka: Poznajú páni jeho historické práce? Lebo opakovať dysfemické heslá a vytrhávať z kontextu nejaké citácie sa dá všelijako.  V citovanej  knihe mať svoj štát znamená život František Vnuk napísal doslova: „Deportácie boli kruté a poľutovaniahodné opatrenia, ktoré spôsobili mnohým ľuďom mnoho žiaľu a biedy, i keď sa vykonávali za spolupráce predstaviteľov židovskej komunity. Ale už to, že ich uskutočňovali Slováci, bolo zárukou, že sa nevyskytovali násilenstvá a akty takej zlomyseľnosti a nenávisti, akej boli schopní nacisti alebo boľševici.“ Nuž, nevedno – dá sa z toho usudzovať autorovo spochybňovanie holokaustu?

Neskrýva sa náhodou za tým všetkým, čo zažívame a čo sme zažívali aj v minulosti, stará snaha vytvoriť novú pamäť o našich dejinách, snaha implantovať do povedomia nasledujúcich generácií len neúplné, len negatívne informácie o slovenskej histórii?

Ľudovít ŠTEVKO ‒ Foto: archív autora



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.