Usilovnosť tkáčov a vytrvalosť povozníkov

thumbnail

Oravská plátennícka epopeja ‒ zisky z nej a podlžnosti súčasníkov. V uplynulom roku si na Orave okrem 1 120. výročia smrti kráľa Svätopluka a výročia narodenia Andreja Hlinku pripomíname ešte jedno osobitné a interesantné výročie. Celoslovensky je menej známe, významne sa však dotýka obcí Oravskej kotliny, najmä v údolí Bielej a Čiernej Oravy a riečky Polhoranky. Súvisí s takzvanou Oravskou plátenníckou epopejou, teda obdobím 18. a 19. storočia, keď plátenníctvo na Orave zaznamenalo nebývalý rozvoj a ovplyvnilo život mnohých jednotlivcov i celých dedín a mestečiek. Prostredníctvom plátenníkov sa doma vyrobené a upravené plátno rozvážalo po celom Uhorsku, ba až do Egypta, Alexandrie aj do Ruska a na Krym. Dialo sa to na konských povozoch, pre tento cieľ zhotovených v Rabči, v Rabčiciach a v  Oravskej Polhore, pričom plátenníci bývali mimo domova po celý rok.

PLÁTENNÁ  EPOCHA

Oravská plátennícka epocha ‒ jej dejiny a udalosti  s ňou spojené ‒ predstavujú osobitné, veľmi zvláštne, ba jedinečné, už neopakovateľné obdobie života ľudí z obcí na hornej Orave. Plátenníctvo bola namáhavá robota pri pestovaní ľanu a výrobe plátna a vykonávali ju prevažne ženy. Potom nasledovali činnosti súvisiace s jeho predajom, čo znamenalo takmer celoročné odlúčenie od rodín a pobyt v cudzom, ďalekom a neznámom svete, čo zas bola záležitosť mužov. Znamenalo to tisícky kilometrov ciest na upravených gazdovských vozoch, ťahaných koníkmi, vrchovato naložených  plátnom.

Obyvateľov dedín hornooravského regiónu k takejto forme zabezpečovania živobytia prinútila známa skutočnosť ‒ vlastná, teda rodná zem bola veľmi neúrodná, neposkytovala dostatok obživy pre zväčša veľmi početné, mnohodetné rodiny. Pritom okrem občasnej roboty s drevom v horách a jeho splavovaním  dole riekou Oravou a Váhom, ale často aj Dunajom až do Pešti iného zárobku a získania prostriedkov na život nebolo. Pre toto všetko aj ten príznačný a mierne expresívny výraz ‒ epopeja ‒ vzopretie sa nepriazni osudu; veď po zasiatí obilia do neúrodnej zeme sotva sa urodil dvojnásobok a navyše sa neraz (ba takmer ustavične) v tých rokoch prihnali aj prírodné katastrofy, mimoriadne dlhé zimy ‒ osem zamrznutých rokov ‒ povodne a iné postihy živlov, spôsobujúce neúrodu a hlad. A tiež sa k tomu pridružovali časté epidémie...

Oravskí plátenníci_Dielňa na modrotlač v Slanici Oravskí plátenníci_Povozy oravských plátenníkovĽanu sa však v oravskej zemi darilo. Vyžadovalo si to však zabezpečenie kvalitných semien (obyčajne až z Litvy). Nasledovalo samotné  vypestovanie a následne spracovanie na nite a tkanie, bielenie a mangľovanie, prípadne farbenie. A záverečná ‒ osobitná etapa ‒ rozvoz plátna na určené štácie a sklady povozmi, neraz do udivujúco veľkých vzdialeností. Plátenníci odchádzali z Oravy vždy po vianočných sviatkoch a vracali sa až pred ďalšou zimou a sviatočnými dňami. Takéto cesty predstavovali náročné putovanie a popri neistom zárobku prinášali často dramatické a životu nebezpečné zážitky.

ORAVSKÉ KARAVÁNY

V čase panovania Márie Terézie (1740 ‒ 1780) oficiálne údaje zaznamenali, že plátenníctvom sa zaoberali najmä obyvatelia Oravskej kotliny ‒ Námestova, Bobrova, Slanice, Ústia, Osady, Hámrov, Štefanova, Klina a Zubrohlavy. V roku 1786 sa trebárs v Ústí všetci obyvatelia  živili  plátenníctvom. Podobne to bolo v Slanici a Bobrove. V jednotlivých obciach sa z vynachádzavých, najšikovnejších a aj majetných Oravcov stávali veľkoplátenníci a podnikatelia , ktorí vlastnili niekoľko skladov a do sveta vypravovali viacero vozov. Zo spomínaných dedín odchádzali v „zlatých časoch oravského plátenníctva“ do všetkých končín monarchie celé plátennícke karavány. Najväčšími plátenníkmi boli Murinovci z Námestova, ktorí dokázali vypraviť až sedemdesiatpäť vozov, Skyčákovci z Klina a Gallasovci zo Slanice tridsať vozov, Klinovskovci z Rabčíc štyridsať vozov, Kohutovci z Ústia dvadsaťštyri vozov, Kovalikovci z Ústia sedem vozov.

Kamil Klinovský a syn Anton z Bobrova mali až šesťdesiat filiálok. Samotný predaj sa uskutočňoval buď podomovým spôsobom, najčastejšie však na jarmokoch, výročných a týždenných trhoch, prípadne plátenníci hľadali iné spôsoby, ako svoje produkty speňažiť.

Už sme spomenuli, že plátenníkov podporovala aj vtedajšia panovníčka Mária Terézia a jej syn, nasledovník trónu Jozef II. tým, že predajcom plátna z oravskej oblasti dávali isté privilégiá. Po porážke a vyhnaní Turkov (rok 1716) umožňovali Oravcom sťahovať sa do vyľudnených, úrodnejších dolných zemí. Za päť rokov sa vysťahovala  tretina obyvateľstva Oravy...

HODNOTY REMESLA

Usilovnosť tkáčov a vytrvalosť povozníkov aj obchodníkov po čase prinášali zlepšenie životnej úrovne plátenníkom, ich rodinám, ale aj celým obciam. Osobitne sa to prejavilo stavbami tzv. plátenníckych domov najmä v Ústí, Slanici, Bobrove, ale aj v ďalších dedinách. To  najpodstatnejšie, najmä z dlhodobého sociálneho, ale aj národného zreteľa, čo táto doba priniesla a čo sa vari dosiaľ ani dostatočne nezdôrazňovalo a prečo o tom aj píšeme, boli aj ďalšie skutočnosti – dnes by sme povedali – pridaná hodnota.  Bol to najmä rozhľad a poznanie našich starých a prastarých otcov – uvedomenie si plátenníkov počas ich ciest cudzím svetom, že treba umožniť a zabezpečiť vlastným deťom vzdelanie. A to aj v podmienkach, keď i národne jednotná Orava bola poznačená silnou a miestami krutou maďarizáciou (veď z rozprávania otca viem, ako  sa Otčenáš učil za pomoci trstenice a pravítka, údermi učiteľa po prstoch rúk).

Slovenské deti (prevažne chlapci) sa mohli vzdelávať najmä v cirkevno-náboženskom duchu, teda študovali za kňazov. Tak sa však stalo, že skoro v každej oravskej dedine viacerí chlapci študovali teológiu a boli vysvätení za kňazov. Vďaka tomu však pre náš národ a jeho záchranu vyrástli v tomto regióne aj takí velikáni a národovci, akými boli Anton  Bernolák, Martin Hamuliak a mnohí ich nasledovníci, osobitne aj traja (jedineční, a každý ináč) Skyčákovci...

František Skyčák starší  prostredníctvom obchodu s drevom a jeho splavovaním získal prostriedky, ktoré mu umožnili vybudovať významné  jódovo-brómové kúpele Slaná voda v Oravskej Polhore, známe v celom Rakúsko-Uhorsku. Tieto zákonite pritiahli aj viacerých zahraničných lekárov a ako hostí a pacientov významné osobnosti. Problémy pri obchodovaní s drevom i podnikanie veľkoplátenníkov boli zas témy pre civilnú profesiu „fiškala“. K tomu nádherná panenská hornooravská príroda, slávne kúpele Slaná voda s neďalekou bájnou hájovňou pod rozložitou Babou horou ‒ skvelá motivácia pre telo, ale najmä pre dušu. Plných dvadsať rokov najplodnejšieho života tu strávil a naplnil  neprekonateľnou tvorbou náš najväčší poet P. O. Hviezdoslav...

DEJINNÝ ZÁPIS

Niekomu azda bude nasledujúca úvaha znieť odvážne či nadnesene, ale oprávňuje ma na ňu poznanie i bezprostredná osobná skúsenosť. Keby hornooravské plátenníctvo a jeho zlatá éra nič iné pre históriu a náš národ neprinieslo len A. a O. Bernolákovcov zo Slanice, M. Hamuljaka z Jasenice a ich viacerých aktívnych nasledovníkov ‒ Skyčákovcov z Klina, otca spisovateľa Nádašiho-Jégeho, A. Odrobiňaka a M. Pajdušáka z Bobrova, Kohútovcov, Kavuliakovcov, Bullovcov a Točikovcov z Ústia, Š. Furdeka a M. Hattalu z Trstenej, J. Herkeľa z Vavrečky, V. Miklošicu a Murinovcov z Námestova, Griglovcov z Hámrov, Š. Moheľa zo Zákamenného, J. Klinovského z Rabčíc a J. Gustiniho zo Zubrohlavy a ďalších viacerých národovcov a kňazov skoro z každej dediny a ešte dve desaťročia pobytu P. O. Hviezdoslava a jeho veľkolepého diela ‒ aj to by stačilo na skvelý dejinný zápis.  Ale my vieme, že na roli národnej bolo toho ešte oveľa viac!

NOVÉ ČASY

Hornooravské plátenníctvo aj so svojimi vzletnými prívlastkami, ktoré malo, aj ktoré sme mu dali, malo už pri svojom vzniku predurčené svoje historické časové vymedzenie. Bolo jasné, že technický i spoločenský rozvoj najmä železničnej dopravy postupne vyradí  a nahradí síce originálnu dopravu pomocou oravských koníkov a v Rabči, Oravskej Polhore a v Rabčiciach vyrobených špeciálnych gazdovských vozov, ale tie nemohli čeliť výhodám, ktoré prinášali vlaky alebo automobily. K tejto skutočnosti pristúpil aj pomerne rýchly nárast stálych obchodov, zväčša židovských spoluobčanov, s ich ponukou fabrických pestrejších a jemnejších látok a tiež s úsilím obmedziť  či celkom vyradiť konkurenciu plátenníkov.

Neopakovateľnú  plátennícku dobu a jej mnohých aktívnych formovateľov, ich úspechy, peripetie aj  tragédie pomerne rýchlo „zastreli“ nasledujúce veľké európske udalosti. Bola to najmä prvá svetová vojna – jej následky ‒ vznik prvej Česko-Slovenskej republiky, neskôr druhá svetová vojna, vznik prvej Slovenskej republiky a čas minulého režimu i našej prítomnosti... Tieto udalosti zakryli  ten čas plátenníkov tak, ako vody Oravskej priehrady zakryli a zaliali centrálne obce plátenníctva Ústie a Slanicu i ďalšie menšie dediny, ale aj polia, kde sa pestoval taký chýrny oravský ľan.

NEZAPADLI PRACHOM

Našťastie táto unikátna lokálna história nezostala v prachu zabudnutia. Pravda, najprv ju bolo treba po šesťdesiatich rokoch oprášiť. Našla si však príčinlivých a národnej tradícii oddaných bádateľov aj konkrétne výstupy ‒ povedzme v rukopise doktorandskej dizertačnej práce spisovateľa Andreja Polonca, ktorý je uložený v Karlovej Univerzite v Prahe od roku l948. Jej záchrancami a vydavateľmi sa stali donátor Marián Grigeľ a doc. PhDr. Augustín Maťovčík, DrSc., ktorí ju pripravili do tlače pod názvom Oravskí plátenníci.

Ďalším skvelým dokumentaristom tých čias a histórie je oravský rodák, spisovateľ Anton Habovštiak v románe Plátennícka pieseň. Podobne veľmi úspešne a historicky verným spôsobom zdokumentovala históriu plátenníctva v jednej z obcí oravskej kotliny pod názvom Zubrohlava publicistka a úspešná oravská spisovateľka Eva Kurjaková.

Spisovateľ a vydavateľ Peter Huba vhodne doplňuje mozaiku tvorcov spracúvajúcich túto tematiku vo viacerých monografiách o jednotlivých obciach tejto  časti Oravy.

Som presvedčený, že na zachovanie pamiatky a vzdanie úcty i piety tejto dobe, udalostiam,  už neexistujúcim zatopeným obciam a ich obyvateľom by bolo treba urobiť ešte čosi viac – postaviť na námestovskom nábreží „slovenského mora“ primeraný pamätník. V blízkosti a s priamym výhľadom na miesto, kde sa nachádzala rodná obec Antona Bernoláka Slanica s bývalým kostolom, dnešný Ostrov  umenia ‒ kde sú zbierky sakrálneho i tradičného ľudového rezbárstva i kamenárstva. A keď vám z námestovského brehu Oravskej priehrady zrak zaletí  juhovýchodným smerom, na horizonte, pod reliéfom hrebeňov majestátnych Roháčov uvidíte domy už Nového Ústia. Určite niet vhodnejšieho miesta pre takýto zámer...

Navrhujem tiež stanoviť a každý rok si pripomínať  Deň hornooravského plátenníctva (DHOP) s kultúrnym,  spoločenským,  náboženským  a športovým programom. Môže zastrešiť už organizované „stretávky“ potomkov bývalých obyvateľov zatopených obcí a  už tradičné a významné kultúrne, koncertné aktivity Oravskej galérie v Slanickom  kostole a športové podujatia  na vode  Oravskej priehrady...

Pri príležitosti tohoročného 130. výročia založenia Hornooravského spolku pre plátennícky obchod a priemysel v Námestove a následne Grémia v roku l884 sa na realizáciu tohto zámeru  už začína formovať skupina potomkov a nadšencov spomedzi obyvateľov niekdajších plátenníckych obcí.

Vendelín ŤAŽANDLÁK ‒ Foto: (se)



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.