Oravská plátennícka epopeja ‒ zisky z nej a podlžnosti súčasníkov. V uplynulom roku si na Orave okrem 1 120. výročia smrti kráľa Svätopluka a výročia narodenia Andreja Hlinku pripomíname ešte jedno osobitné a interesantné výročie. Celoslovensky je menej známe, významne sa však dotýka obcí Oravskej kotliny, najmä v údolí Bielej a Čiernej Oravy a riečky Polhoranky. Súvisí s takzvanou Oravskou plátenníckou epopejou, teda obdobím 18. a 19. storočia, keď plátenníctvo na Orave zaznamenalo nebývalý rozvoj a ovplyvnilo život mnohých jednotlivcov i celých dedín a mestečiek. Prostredníctvom plátenníkov sa doma vyrobené a upravené plátno rozvážalo po celom Uhorsku, ba až do Egypta, Alexandrie aj do Ruska a na Krym. Dialo sa to na konských povozoch, pre tento cieľ zhotovených v Rabči, v Rabčiciach a v Oravskej Polhore, pričom plátenníci bývali mimo domova po celý rok.
■ PLÁTENNÁ EPOCHA
Oravská plátennícka epocha ‒ jej dejiny a udalosti s ňou spojené ‒ predstavujú osobitné, veľmi zvláštne, ba jedinečné, už neopakovateľné obdobie života ľudí z obcí na hornej Orave. Plátenníctvo bola namáhavá robota pri pestovaní ľanu a výrobe plátna a vykonávali ju prevažne ženy. Potom nasledovali činnosti súvisiace s jeho predajom, čo znamenalo takmer celoročné odlúčenie od rodín a pobyt v cudzom, ďalekom a neznámom svete, čo zas bola záležitosť mužov. Znamenalo to tisícky kilometrov ciest na upravených gazdovských vozoch, ťahaných koníkmi, vrchovato naložených plátnom.
Obyvateľov dedín hornooravského regiónu k takejto forme zabezpečovania živobytia prinútila známa skutočnosť ‒ vlastná, teda rodná zem bola veľmi neúrodná, neposkytovala dostatok obživy pre zväčša veľmi početné, mnohodetné rodiny. Pritom okrem občasnej roboty s drevom v horách a jeho splavovaním dole riekou Oravou a Váhom, ale často aj Dunajom až do Pešti iného zárobku a získania prostriedkov na život nebolo. Pre toto všetko aj ten príznačný a mierne expresívny výraz ‒ epopeja ‒ vzopretie sa nepriazni osudu; veď po zasiatí obilia do neúrodnej zeme sotva sa urodil dvojnásobok a navyše sa neraz (ba takmer ustavične) v tých rokoch prihnali aj prírodné katastrofy, mimoriadne dlhé zimy ‒ osem zamrznutých rokov ‒ povodne a iné postihy živlov, spôsobujúce neúrodu a hlad. A tiež sa k tomu pridružovali časté epidémie...
Ľanu sa však v oravskej zemi darilo. Vyžadovalo si to však zabezpečenie kvalitných semien (obyčajne až z Litvy). Nasledovalo samotné vypestovanie a následne spracovanie na nite a tkanie, bielenie a mangľovanie, prípadne farbenie. A záverečná ‒ osobitná etapa ‒ rozvoz plátna na určené štácie a sklady povozmi, neraz do udivujúco veľkých vzdialeností. Plátenníci odchádzali z Oravy vždy po vianočných sviatkoch a vracali sa až pred ďalšou zimou a sviatočnými dňami. Takéto cesty predstavovali náročné putovanie a popri neistom zárobku prinášali často dramatické a životu nebezpečné zážitky.
■ ORAVSKÉ KARAVÁNY
V čase panovania Márie Terézie (1740 ‒ 1780) oficiálne údaje zaznamenali, že plátenníctvom sa zaoberali najmä obyvatelia Oravskej kotliny ‒ Námestova, Bobrova, Slanice, Ústia, Osady, Hámrov, Štefanova, Klina a Zubrohlavy. V roku 1786 sa trebárs v Ústí všetci obyvatelia živili plátenníctvom. Podobne to bolo v Slanici a Bobrove. V jednotlivých obciach sa z vynachádzavých, najšikovnejších a aj majetných Oravcov stávali veľkoplátenníci a podnikatelia , ktorí vlastnili niekoľko skladov a do sveta vypravovali viacero vozov. Zo spomínaných dedín odchádzali v „zlatých časoch oravského plátenníctva“ do všetkých končín monarchie celé plátennícke karavány. Najväčšími plátenníkmi boli Murinovci z Námestova, ktorí dokázali vypraviť až sedemdesiatpäť vozov, Skyčákovci z Klina a Gallasovci zo Slanice tridsať vozov, Klinovskovci z Rabčíc štyridsať vozov, Kohutovci z Ústia dvadsaťštyri vozov, Kovalikovci z Ústia sedem vozov.
Kamil Klinovský a syn Anton z Bobrova mali až šesťdesiat filiálok. Samotný predaj sa uskutočňoval buď podomovým spôsobom, najčastejšie však na jarmokoch, výročných a týždenných trhoch, prípadne plátenníci hľadali iné spôsoby, ako svoje produkty speňažiť.
Už sme spomenuli, že plátenníkov podporovala aj vtedajšia panovníčka Mária Terézia a jej syn, nasledovník trónu Jozef II. tým, že predajcom plátna z oravskej oblasti dávali isté privilégiá. Po porážke a vyhnaní Turkov (rok 1716) umožňovali Oravcom sťahovať sa do vyľudnených, úrodnejších dolných zemí. Za päť rokov sa vysťahovala tretina obyvateľstva Oravy...
■ HODNOTY REMESLA
Usilovnosť tkáčov a vytrvalosť povozníkov aj obchodníkov po čase prinášali zlepšenie životnej úrovne plátenníkom, ich rodinám, ale aj celým obciam. Osobitne sa to prejavilo stavbami tzv. plátenníckych domov najmä v Ústí, Slanici, Bobrove, ale aj v ďalších dedinách. To najpodstatnejšie, najmä z dlhodobého sociálneho, ale aj národného zreteľa, čo táto doba priniesla a čo sa vari dosiaľ ani dostatočne nezdôrazňovalo a prečo o tom aj píšeme, boli aj ďalšie skutočnosti – dnes by sme povedali – pridaná hodnota. Bol to najmä rozhľad a poznanie našich starých a prastarých otcov – uvedomenie si plátenníkov počas ich ciest cudzím svetom, že treba umožniť a zabezpečiť vlastným deťom vzdelanie. A to aj v podmienkach, keď i národne jednotná Orava bola poznačená silnou a miestami krutou maďarizáciou (veď z rozprávania otca viem, ako sa Otčenáš učil za pomoci trstenice a pravítka, údermi učiteľa po prstoch rúk).
Slovenské deti (prevažne chlapci) sa mohli vzdelávať najmä v cirkevno-náboženskom duchu, teda študovali za kňazov. Tak sa však stalo, že skoro v každej oravskej dedine viacerí chlapci študovali teológiu a boli vysvätení za kňazov. Vďaka tomu však pre náš národ a jeho záchranu vyrástli v tomto regióne aj takí velikáni a národovci, akými boli Anton Bernolák, Martin Hamuliak a mnohí ich nasledovníci, osobitne aj traja (jedineční, a každý ináč) Skyčákovci...
František Skyčák starší prostredníctvom obchodu s drevom a jeho splavovaním získal prostriedky, ktoré mu umožnili vybudovať významné jódovo-brómové kúpele Slaná voda v Oravskej Polhore, známe v celom Rakúsko-Uhorsku. Tieto zákonite pritiahli aj viacerých zahraničných lekárov a ako hostí a pacientov významné osobnosti. Problémy pri obchodovaní s drevom i podnikanie veľkoplátenníkov boli zas témy pre civilnú profesiu „fiškala“. K tomu nádherná panenská hornooravská príroda, slávne kúpele Slaná voda s neďalekou bájnou hájovňou pod rozložitou Babou horou ‒ skvelá motivácia pre telo, ale najmä pre dušu. Plných dvadsať rokov najplodnejšieho života tu strávil a naplnil neprekonateľnou tvorbou náš najväčší poet P. O. Hviezdoslav...
■ DEJINNÝ ZÁPIS
Niekomu azda bude nasledujúca úvaha znieť odvážne či nadnesene, ale oprávňuje ma na ňu poznanie i bezprostredná osobná skúsenosť. Keby hornooravské plátenníctvo a jeho zlatá éra nič iné pre históriu a náš národ neprinieslo len A. a O. Bernolákovcov zo Slanice, M. Hamuljaka z Jasenice a ich viacerých aktívnych nasledovníkov ‒ Skyčákovcov z Klina, otca spisovateľa Nádašiho-Jégeho, A. Odrobiňaka a M. Pajdušáka z Bobrova, Kohútovcov, Kavuliakovcov, Bullovcov a Točikovcov z Ústia, Š. Furdeka a M. Hattalu z Trstenej, J. Herkeľa z Vavrečky, V. Miklošicu a Murinovcov z Námestova, Griglovcov z Hámrov, Š. Moheľa zo Zákamenného, J. Klinovského z Rabčíc a J. Gustiniho zo Zubrohlavy a ďalších viacerých národovcov a kňazov skoro z každej dediny a ešte dve desaťročia pobytu P. O. Hviezdoslava a jeho veľkolepého diela ‒ aj to by stačilo na skvelý dejinný zápis. Ale my vieme, že na roli národnej bolo toho ešte oveľa viac!
■ NOVÉ ČASY
Hornooravské plátenníctvo aj so svojimi vzletnými prívlastkami, ktoré malo, aj ktoré sme mu dali, malo už pri svojom vzniku predurčené svoje historické časové vymedzenie. Bolo jasné, že technický i spoločenský rozvoj najmä železničnej dopravy postupne vyradí a nahradí síce originálnu dopravu pomocou oravských koníkov a v Rabči, Oravskej Polhore a v Rabčiciach vyrobených špeciálnych gazdovských vozov, ale tie nemohli čeliť výhodám, ktoré prinášali vlaky alebo automobily. K tejto skutočnosti pristúpil aj pomerne rýchly nárast stálych obchodov, zväčša židovských spoluobčanov, s ich ponukou fabrických pestrejších a jemnejších látok a tiež s úsilím obmedziť či celkom vyradiť konkurenciu plátenníkov.
Neopakovateľnú plátennícku dobu a jej mnohých aktívnych formovateľov, ich úspechy, peripetie aj tragédie pomerne rýchlo „zastreli“ nasledujúce veľké európske udalosti. Bola to najmä prvá svetová vojna – jej následky ‒ vznik prvej Česko-Slovenskej republiky, neskôr druhá svetová vojna, vznik prvej Slovenskej republiky a čas minulého režimu i našej prítomnosti... Tieto udalosti zakryli ten čas plátenníkov tak, ako vody Oravskej priehrady zakryli a zaliali centrálne obce plátenníctva Ústie a Slanicu i ďalšie menšie dediny, ale aj polia, kde sa pestoval taký chýrny oravský ľan.
■ NEZAPADLI PRACHOM
Našťastie táto unikátna lokálna história nezostala v prachu zabudnutia. Pravda, najprv ju bolo treba po šesťdesiatich rokoch oprášiť. Našla si však príčinlivých a národnej tradícii oddaných bádateľov aj konkrétne výstupy ‒ povedzme v rukopise doktorandskej dizertačnej práce spisovateľa Andreja Polonca, ktorý je uložený v Karlovej Univerzite v Prahe od roku l948. Jej záchrancami a vydavateľmi sa stali donátor Marián Grigeľ a doc. PhDr. Augustín Maťovčík, DrSc., ktorí ju pripravili do tlače pod názvom Oravskí plátenníci.
Ďalším skvelým dokumentaristom tých čias a histórie je oravský rodák, spisovateľ Anton Habovštiak v románe Plátennícka pieseň. Podobne veľmi úspešne a historicky verným spôsobom zdokumentovala históriu plátenníctva v jednej z obcí oravskej kotliny pod názvom Zubrohlava publicistka a úspešná oravská spisovateľka Eva Kurjaková.
Spisovateľ a vydavateľ Peter Huba vhodne doplňuje mozaiku tvorcov spracúvajúcich túto tematiku vo viacerých monografiách o jednotlivých obciach tejto časti Oravy.
Som presvedčený, že na zachovanie pamiatky a vzdanie úcty i piety tejto dobe, udalostiam, už neexistujúcim zatopeným obciam a ich obyvateľom by bolo treba urobiť ešte čosi viac – postaviť na námestovskom nábreží „slovenského mora“ primeraný pamätník. V blízkosti a s priamym výhľadom na miesto, kde sa nachádzala rodná obec Antona Bernoláka Slanica s bývalým kostolom, dnešný Ostrov umenia ‒ kde sú zbierky sakrálneho i tradičného ľudového rezbárstva i kamenárstva. A keď vám z námestovského brehu Oravskej priehrady zrak zaletí juhovýchodným smerom, na horizonte, pod reliéfom hrebeňov majestátnych Roháčov uvidíte domy už Nového Ústia. Určite niet vhodnejšieho miesta pre takýto zámer...
Navrhujem tiež stanoviť a každý rok si pripomínať Deň hornooravského plátenníctva (DHOP) s kultúrnym, spoločenským, náboženským a športovým programom. Môže zastrešiť už organizované „stretávky“ potomkov bývalých obyvateľov zatopených obcí a už tradičné a významné kultúrne, koncertné aktivity Oravskej galérie v Slanickom kostole a športové podujatia na vode Oravskej priehrady...
Pri príležitosti tohoročného 130. výročia založenia Hornooravského spolku pre plátennícky obchod a priemysel v Námestove a následne Grémia v roku l884 sa na realizáciu tohto zámeru už začína formovať skupina potomkov a nadšencov spomedzi obyvateľov niekdajších plátenníckych obcí.
Vendelín ŤAŽANDLÁK ‒ Foto: (se)