Politici narúšajú princípy spravodlivosti a právneho štátu
Pred dvadsiatimi deviatimi rokmi 1. septembra 1992 o 22.26 hodine prijala proklamačným hlasovaním Slovenská národná rada ústavnou väčšinou 114 poslancov Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS), Slovenskej národnej strany (SNS) a veľkej časti Strany demokratickej ľavice (SDĽ) základný zákon v tom čase formujúcej sa samostatnej slovenskej štátnosti – Ústavu Slovenskej republiky. Predstavitelia Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) a koalície maďarských strán (Maďarské kresťanskodemokratické hnutie a Spolužitie) hlasovali PROTI. Slávnostne bola podpísaná 3. septembra 1992 v Rytierskej sieni Bratislavského hradu za prítomnosti vtedajších najvyšších politických činiteľov. Účinnosť nadobudla spolu s vyhlásením 1. októbra 1992, s výnimkou niektorých ustanovení uvedených v článku 156, ktoré nadobudli účinnosť po vzniku samostatnej a demokratickej Slovenskej republiky 1. januára 1993. Počas jej dvadsaťdeväťročnej existencie prešla celkovo devätnástimi novelizáciami.
Prijatie základného zákona štátu bolo vyvrcholením vyše dvojročnej politickej situácie po nežnej revolúcii. Idea nového štátoprávneho usporiadania, ktoré bolo iniciované českou stranou, sa premietla do odmietnutia novej federálnej ústavy. Schválenie Ústavy SR umožňovala novelizácia socialistickej ústavy – ústavný zákon č. 143/1968 Zb. z 27. októbra 1968, konkrétne článok 142, ods. 2. Vďaka tomuto ustanoveniu aj Česká národná rada krátko pred rozdelením Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky schválila 16. decembra 1992 Ústavu Českej republiky.
PREAMBULA
Ústava SR sa skladá z hláv, oddielov, článkov, odsekov a písmen. Okrem deviatich hláv je jej súčasťou aj preambula odvolávajúca sa na veľkomoravský a cyrilo-metodský odkaz našich predkov. Deklaruje tiež, že slovenský národ vytvoril samostatnú a demokratickú Slovenskú republiku na základe prirodzeného práva národov na sebaurčenie. Niektoré hlavy sa ešte rozdeľujú do samostatných oddielov. Obsahuje 156 článkov, pričom niektoré sa ešte delia na jednotlivé odseky. Od roka 1993 prešla naša ústava devätnástimi novelizáciami.
Medzi najzásadnejšie patrí nesporne druhá novelizácia z roka 1999. Prijatím ústavného zákona č. 9/1999 Z. z. zo 14. januára 1999 sa zmenila dovtedajšia voľba prezidenta SR. Po novom hlava štátu už nebola volená Národnou radou SR, ale občanmi Slovenskej republiky. Jej prijatie bolo dôsledkom nepriaznivej politickej situácie v Národnej rade SR v čase tretej vlády Vladimíra Mečiara. Poslanci v tom čase neboli schopní nájsť priechodného kandidáta, ktorý by získal vyše deväťdesiat hlasov z radov koalície i opozície, teda trojpätinovú ústavnú väčšinu. Prvým priamo zvoleným prezidentom SR sa stal Rudolf Schuster. V druhom kole porazil bývalého trojnásobného premiéra Vladimíra Mečiara.
AGENDA LGBTI
Ďalšou zásadnou ústavnou zmenou bol ústavný zákon č. 90/2001 Z. z. z 23. februára 2001. Zámerom tejto novely bolo zosúladenie ústavného a právneho poriadku Slovenskej republiky s právom Európskej únie. V článku 1, ods. 2 zakotvila ustanovenie: „Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.“ Prvá vláda Mikuláša Dzurindu týmto spôsobom do istej miery zdegradovala suverenitu Slovenskej republiky na medzinárodnom poli. Zrušením pôvodného článku 11: „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd,“ sa stratila akákoľvek vnútorná kontrola regulovať účinnosť medzinárodných zmlúv na vnútroštátne právo Slovenskej republiky v prípade, ak narušujú jej ústavnú, právnu a kultúrno-spoločenskú podstatu. Rozšírením článku 7 sa umožnila možnosť pre Slovenskú republiku preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. „Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“ Aj pre toto ustanovenie sa zo strany Európskej únie pretláča agenda LGBT nielen do nášho právneho systému. Tým, že Lisabonská zmluva sa úplne odvoláva na Chartu základných práv EÚ, majú úniové orgány v tomto smere politickú a právnu podporu. Pre celoeurópske pravidlá spoločného vnútorného trhu sa neprimeraným spôsobom zvýhodňujú producenti zo západnej Európy na úkor domácich výrobcov.
OCHRANA MANŽELSTVA
Posledné vyhlásenia popredných európskych politikov o potrebe hlbšej politickej integrácie nepriamo smerujú k vytvoreniu tzv. Spojených štátov európskych. Slovenská republika z dôvodu aktuálneho znenia Ústavy SR má v tomto smere viac-menej zviazané ruky.
Ďalšia novela, ktorá značným spôsobom zmenila podstatu nášho politického systému, je ústavný zákon č. 356/2011 Z. z. Poslanci Národnej rady SR krátko po páde vlády Ivety Radičovej umožnili 25. októbra 2011 prezidentovi SR dočasne poveriť vládu, ktorej Národná rada SR vyslovila nedôveru. Má však obmedzené právomoci. V niektorých veciach môže rozhodovať len s predchádzajúcim súhlasom hlavy štátu, pričom jej súhlas je potrebný v každom jednotlivom prípade. Pozitívnou ústavnou zmenou pre tradičnú slovenskú spoločnosť sa stal ústavný zákon č. 161/2014 Z. z., prijatý 24. júna 2014, ktorým sa článok 41 doplnil o ustanovenie: „Manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobro.“ Jednofarebná vláda Smeru-SD získala podporu aj u časti opozície, predovšetkým medzi poslancami KDH. Súčasťou tejto ústavnej zmeny bolo aj prijatie článku 154d. Okrem niekoľkých zmien v oblasti trestnoprávneho stíhania sudcov sa rozdelila aj funkcia predsedu Najvyššieho súdu SR a predsedu Súdnej rady SR. Po novom už novozvolený predseda Najvyššieho súdu SR nebol automaticky predsedom Súdnej rady SR.
SPRÁVNY SÚD
Poslednou „veľkou“ zásadnou novelou Ústavy SR sa stal ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. z 9. decembra 2020. Súčasná vládna koalícia pod taktovkou ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej (Za ľudí) zriadila Najvyšší správny súd SR. S jeho činnosťou počíta novelizovaný článok 143 ods. 1: „Sústavu súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky, Najvyšší správny súd Slovenskej republiky a ostatné súdy.“. Jeho úlohou podľa článku 142, ods. 2 je rozhodovať napríklad aj o ústavnosti a zákonnosti volieb do orgánov územnej samosprávy, o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia, o disciplinárnej zodpovednosti sudcov, prokurátorov, a ak tak ustanoví zákon aj iných osôb.
Politici teda slovenskú ústavu viackrát menili. Vyžiadal si to politický život. Ústava SR počas dvadsiatich deviatich rokov sa stala garantom ústavnosti, práva a poriadku Slovenskej republiky. Napriek novelizáciám splnila svoj cieľ garancie právneho štátu. V poslednom období sa viditeľne potláča jej podstata. Okrem vyhlášok pod rúškom ochrany zdravia a bezpečnosti občanov sa potlačila aj podstata náboženskej slobody. Na základe nariadenia hlavného hygienika bolo na istý čas dokonca zakázané vykonávanie verejných bohoslužieb a obmedzovanie pohybu obyvateľstva či obmedzovanie iných občianskych práv. Pritom pandemická situácia sa zďaleka nemôže porovnávať s vojnovým stavom. Boj proti pandémii musí byť vedený výlučne v súlade s ústavným a právnym štátom Slovenskej republiky.
Matej MINDÁR – Karikatúra: Andrej MIŠANEK