KOMENTÁR
Písať dnes o utečeneckej kríze objektívne a bez predpojatosti je takmer nemožné. Hlavný mediálny prúd akcentuje len jeden aspekt tejto krízy. Dnes a denne ukazuje zúbožených prisťahovalcov s jediným posolstvom: všetko sú to chudáci, ktorým treba bezpodmienečne pomôcť a každý, kto má iný názor, je xenofób, podliak, neonacista či všeobecne krajne odpudivý živel, ktorý smie byť tak akurát vystavený na pranier a čím skôr ho treba nadobro vykázať z okruhu slušných ľudí.
Títo moralizátori si, samozrejme, ani náhodou nepoložia otázku, kde sa zrazu a náhle vzala taká masívna imigračná vlna, kto ju spôsobil, najmä sa však ani v najmenšom nezamýšľajú, ako riešiť jej príčiny, nielen následky. Je zbytočné unavovať čitateľov opakovaním, kto a prečo túto krízu spôsobil. Všetky ohniská napätia – zlyhané štáty ako Líbya, Sýria, Irak, Afganistan či Kosovo, rovnako ako vznik Islamského kalifátu – idú jednoznačne na vrub tupej, nepremyslenej a navyše krajne pokryteckej politiky európskych veľmocí a USA.
Poďme si teda niečo povedať o pravidlách, ktoré sa prijali, ale ktoré neplatia. V čase, keď sa v Európskej únii začalo uvažovať o jednotnom trhu, voľnom pohybe osôb a kapitálu, najmä však o odstránení colných kontrol v takzvanom schengenskom priestore, boli prijaté veľmi prísne opatrenia na stráženie týchto hraníc. Súčasťou opatrení bol aj takzvaný Dublinský dohovor, ktorý okrem iného znamená, že ak sa akýkoľvek utečenec dostane na územie Európskej únie, resp. na schengenské územie, musí v prvej krajine (teda v Grécku alebo v Taliansku) požiadať o azyl. V tejto krajine potom prejde náročnou azylovou procedúrou a ak v nej obstojí, teda ak sa zistí, že skutočne spĺňa podmienky na udelenie azylu, udelia mu ho a môže začať nový život. V tom prípade však utečenec má právo zostať len v tej krajine, v ktorej ako v prvej požiadal o azyl. Naopak, ak zistia jeho nelegálny pobyt v inej krajine Európskej únie, podľa Dublinského dohovoru ho musia deportovať do prvej bezpečnej krajiny. Aj preto sa migranti tak úporne vyhýbajú fotografovaniu v Grécku a aj preto za nijakú cenu nechcú dať svoje odtlačky prstov, pretože tým by sa ich šanca na azyl vo vytúženom Nemecku, Británii či Škandinávii nadobro skončila. Realita je jasná. Cez prvé krajiny schengenského priestoru (Grécko a Maďarsko, prípadne Taliansko a čiastočne aj Rakúsko) utečenci iba prejdú a zaujíma ich len udelenie azylu v pre nich zaujímavom Nemecku, Británii, prípadne Škandinávii.
Uvedomenie si tejto skutočnosti by malo byť aj pre našich pseudohumanistov kľúčové. Skutočne sú všetci utečenci tak akútne ohrození na živote? Ak áno, prečo neukončia svoju strastiplnú a nebezpečnú púť v prvej bezpečnej krajine? Asi preto, že ich zásadným a hlavným cieľom nie je zachrániť si holý život, ale nájsť pre svoj nový život čo najpríjemnejšiu krajinu s čo najlepším sociálnym systémom. Ak je to tak v poriadku, zmeňme európsku azylovú politiku, resp. nahraďme ju novou imigračnou politikou a povedzme jasne, že demografická kríza nás skôr či neskôr donúti otvoriť svoje hranice. Práve riadená migrácia (čo však nie je tento prípad) umožní vyhnúť sa kolapsu dôchodkových systémov. Cena za to bude masívna premena charakteru jednotlivých štátov (de facto to bude zánik národných štátov) a triumf multikulturalizmu so všetkými jeho pozitívami, ale aj negatívami.
Namiesto toho sa utečenecká kríza nijako systémovo nerieši. Naopak, znova sa naplno prejavuje spupnosť, arogancia, falošnosť a nekompetentnosť lídrov západoeurópskych krajín. Ako už toľkokrát predtým znova pošliapali princípy, ktoré mali platiť. Keď preukázali zjavnú neschopnosť dodržiavať pravidlá, ktoré sami prijali, a je jedno, či to boli podmienky na prijatie eura, alebo spoločná azylová politika – Dublinský dohovor, prichádzajú s hlúpymi a falošnými pseudoriešeniami. A tak sú dodnes občania Rumunska či Bulharska, ktorí sú síce už roky členmi Európskej únie, len občanmi druhej kategórie. Stále nie sú súčasťou Schengenu, musia pretrpieť prísne colné procedúry na hraniciach. To však neplatí pre jasných ekonomických migrantov z Eritrey, zo Sudánu či zo Somálska.
Roman MICHELKO