Pohronský slávik Andrej SLÁDKOVIČ uzrel svetlo sveta pred dvesto rokmi. Literárny historik Cyril Kraus o Sládkovičovej životnej púti uviedol, že „je v nej všeličo „zakódované“, čo treba „dešifrovať“ − a nielen dešifrovať, ale najmä pochopiť a vnikať do tajov básnikovej osobnosti“ (1980). Veď jeho „próza života“ zanechala svoje stopy vo verejnom účinkovaní a najmä v „krásnych, z duše slovenskej pochádzajúcich a do duší slovenských hlboko siahajúcich básňach“ (Jozef Viktorin, 1857).
Básnik a evanjelický kňaz, ale i kritik, prekladateľ a publicista Andrej Braxatoris, spisovateľským menom „Sládkovič“, počas života síce neustále bol v zajatí biedy a nedostatku, ale v poézii bol slobodným „pohronským slávikom“ – svojím poetickým spevom chcel prekonávať „tiaže zemské“ a usiloval sa vyzdvihnúť pozitívne hodnoty vo vývine „ducha“, usiloval sa o harmóniu vznešeného a krásneho.
■ NESMRTEĽNÉ VERŠE
Vzhľadom na jeho trvalé miesto v obsahovom štandarde základnej a stredoškolskej literárnej výchovy (jeho literárna tvorba tvorí základný literárny kánon a patrí do zlatého fondu slovenskej literatúry) možno predpokladať, že každý dospelý Slovák a dospelá Slovenka poznajú čo-to z jeho života a v pamäti im určite zostali trvalo zapísané jeho básnické diela Marína (1846) a Detvan (1853), ktoré mu na veky zabezpečili nesmrteľnosť.
Zo životných zastavení najviac rezonuje Krupina ako miesto narodenia (30. marca 1820), Banská Štiavnica (1832 – 1840) s jeho študentskými aktivitami a najmä poznaním miestnej dievčiny Márie Pišlovej a jej odmietnutím ľúbostného citu. Okrem poznania štúdií na známom evanjelickom lýceu v Bratislave (1840 – 1842) a vysokoškolského pôsobenia v nemeckom Halle – tu sa oboznámil s Heglovou idealistickou filozofiou – je vo vedomí ľudí najviac zafixované posledné miesto životného pôsobenia Radvaň, kde 20. apríla 1872 sa jeho životná púť skončila.
V poznaní/poznávaní Andreja Sládkoviča súčasníkmi sa nachádzajú aj tzv. „biele miesta“, čiže menej známe skutočnosti jeho životných i literárnych aktivít. Sládkovič v roku 1842 po štúdiách v Bratislave sa stal vychovávateľom v rodine Ondreja Lukáča v Hodruši a v jeseni 1843 odišiel na univerzitu do nemeckého mesta Halle. Tu sa mu nedostávalo to najpotrebnejšie – žil na káve, doslovne biedil fyzicky a psychicky sa vyrovnával s bolesťou pomalého rozchodu s Máriou. Aj napriek tomu v básnickej skladbe Marína niet po tom ani stopy; je tam síce veľa nostalgie, no spolu aj veľa lásky, vesmíru, všetko v mladom rozmachu. Počúval prednášky z filozofie a zaoberal sa Heglovou estetikou, čím sa inšpiroval k dramaticko-filozofickej básni Sôvety v rodine Dušanovej (1844).
■ ŽIVOTNÁ PRÓZA
Po návrate v lete 1844 na svojom prvom pôsobisku v Rybároch bol tri roky vychovávateľom v dome Petra Bezegha. Menej alebo takmer vôbec sa veľa nevie o Sládkovičovom pôsobení v podpolianskej Hrochoti, kde ho 23. mája roku 1847 povolali za evanjelického farára a 9. júna ho v Banskej Štiavnici superintendent Dr. Ján Seberíni vysvätil. Do Hrochote si priniesol čerstvé výtlačky Maríny. V tejto horskej dedine mal príležitosť poznať a vžiť sa do pôvodnej a prirodzenej povahy a rýdzosti slovenského ľudu. Dovtedy pomerne pokojný život vystriedali v romanticky krásnom, ale, žiaľ, zaostalom prostredí nástojčivé problémy a starosti. Stal sa kazateľom, duchovným vodcom svojich veriacich; musel sa každodenne podieľať na ich starostiach. Postavený pred nové úlohy prestáva lietať „nad svety v jasnom éteru“, ale žije v opravdivej „próze života“. V Hrochoti si založil aj rodinu: 15. septembra 1847 sa oženil s Antóniou Júliou Sekovičovou. Rázovitý hrochotský ľud si Antónia obľúbila a rovnako ľudia si ju ctili a vážili ako svoju „pani matku“.
■ REVOLUČNÉ INŠPIRÁCIE
Starosti o cirkev a rodinu vystriedali čoskoro závažnejšie udalosti veľkého spoločenského dosahu: boli to marcové udalosti v roku 1848, keď pod tlakom revolučných pohybov došlo k zrušeniu poddanstva a do života prenikali ideály francúzskej revolúcie – sloboda, voľnosť, bratstvo. Na tieto udalosti Sládkovič ako jeden z prvých zareagoval sociálno-politickou básňou Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti, v ktorej víta príchod nových čias: Zabudni, sedľač, na svoje mozole, / malé máš síce, ale vlastné pole, / len chalupu máš, ale tvoju vlastnú, / máš biednu minulosť, lež budúcnosť šťastnú: / Už spadli centy z chrbta zhrbeného, / už vyšli hlasy z hrdla zamknutého; / k váhe poddaného kloní sa sloboda, / k váhe panskej pravda zbitého národa. Revolučné roky 1848/1849 mu priniesli veľa duševného utrpenia. Maďarskí gardisti ho spolu s jeho priateľom miestnym učiteľom Samuelom Šolcom považovali za nebezpečného a skoro zaplatil životom, keď ich ozbrojená skupina odvliekla do hrochotského mlyna pod hrozbou odsúdenia na smrť.
■ POLICAJNÉ TICHO...
Po revolúcii zbieral sily pre ďalšiu tvorbu. V priebehu päťdesiatych rokov sa dostali na verejnosť len staršie diela: 1853 vychádza Detvan a 1858 Milica. Pre bachovský policajný režim sa síce verejne odmlčal na celé desaťročie, ale napokon ako protest reagoval v básni Svornosť (1857) pre almanach „Concordia“ (1858, zredigovali J. Palárik a J. K. Viktorin), ktorá podľa J. Viktorina „je síce veľmi krásna, ale trnieme, čo na to polícia povie“ (4. 9. 1857): „Ticho je u nás : hádam čušíme / pod bičom prísnych osudov, / hádam vystúpiť len sa bojíme / pred duchom, tým sudcom bludov : / len v spodnej, hádam, srdca temnici / dujú kameň zlostné boje / a škripia ticho : – ale v ulici, / v knihách – no všade, ticho je!“ (ukážka)
■ V SLUŽBE ĽUDU
V máji 1856 prišiel do Radvane pri Banskej Bystrici. Nikto neprešiel okolo radvanskej fary, aby sa tam nezastavil, aby ho tam nepohostili, pritom sám ani dobrého kabáta nemal. Prišiel sem však už ako známy, priateľmi vážený a ľudom obľúbený.
V priebehu šesťdesiatych rokov bral na seba úlohu slúžiť ako básnik kultúrnym úsiliam a politickým potrebám národného hnutia. Veľká časť jeho lyrickej tvorby z tohto obdobia vznikla na základe vonkajších, tzv. príležitostných impulzov: Svätomartiniáda (1861) má charakter akejsi básnickej „správy“ o martinskom memorandovom zhromaždení; ako jeden zo zakladateľov Matice slovenskej napísal príležitostné básne aj k tejto významnej udalosti: Pamiatka na deň 4. augusta, Lipa cyrilo-metodejská, Pánu Štefanovi Moysesovi. Okrem toho pre Maticu slovenskú písal posudky na rukopisy slovenských literárnych prác.
■ SILNÁ OSOBNOSŤ
Sládkovič bol harmonická, vyrovnaná a vyrovnávajúca osobnosť: sen i skutočnosť sú surovinou jeho poézie, osud osobný i národný. Od polovice štyridsiatych rokov až do smrti bol A. Sládkovič vnímaný ako najväčšia žijúca básnická autorita na Slovensku, čo s vrelým osobným zaujatím vecne zdôvodnil Ján Kalinčiak v stati Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča (Sokol, 1862). Preto Sládkovičova poézia bola silným vývinovým impulzom v dejinách slovenského básnictva, dokázala získať pre slovenskú literatúru i nové mladé talenty. Uvedené dosiahol vďaka rozvinutiu svojich osobných predpokladov – vedel ideálne zladiť svoj talent s vnútorným životom i so spoločenským zápasom generácie. Do štúrovskej poézie vniesol podľa literárneho vedca Viktora Kochola „pátos myslenia a filozofovania“.
Sládkovič bol vlastenec – spájal slovenské so slovanským a všeľudským, s ideálmi dobra a pravdy, krásy a lásky. Aj on viedol v sebe spor srdca a sveta, túžil a sníval, a jednako bol básnikom činu: Či snáď víťazstvo chceme bez boja? / Či chceme pokoj bez nepokoja? / Či bez zásluhy pochvaly? Pre súčasnosť je mimoriadne aktuálny Sládkovičov postoj k všetkým, s ktorými nesúhlasil. Ako uvádza jeho životopisec Ľudovít Grossmann v Nákrese života: „Sládkovič bol síce neohrozeným bojovníkom za pravdu, ale bojoval len proti zásadám, a nie proti osobám, a keď ich napádal, napádal len práva v pochybnosť uvádzajúce a šliapajúce zámery, a nie osoby.“
■ VEĽKÉ A VZÁCNE...
Neoplýval hmotnými statkami, ale oplýval bohatstvom citu a ducha, myšlienok a nadšenia. V čase svojej choroby Andrej Sládkovič napísal tetke Málke Hoičovej okrem iného i toto: „Ja sa dobre mám. Chýbajú mi len maličkosti: zdravie a peniaze. Menujem to maličkosťami, lebo čo človek stratiť môže, to všetko je maličkosť. Len to, čo večne trvá, je veľké a vzácne.“ Aj Dielo Andreja Sládkoviča zostalo, lebo je veľké a vzácne.
Po Sládkovičovom úmrtí to na najbližšom valnom zhromaždení Matice slovenskej 7. augusta 1872 v prejave zdôraznil Ján Francisci: „U Teba každé slovo nová myšlienka, nový cit, nový obraz – a každá myšlienka, každý cit, každý obraz, nový obrat, nová hudba slova, jazyka, a to všetko v tak nepostižiteľne lahodných, a predsa tak prísne vymeraných pomeroch, v tak harmonických súzvukoch, že sa človek nazdá, že v tom svojvoľne prúdiacom sa potoku každá vlnka je kružidlom vymeraná, že z tej harmónie reči každý tón je Tebou a pre Teba schválne stvorený... Tvoja láska nezachodí sa ani slasťou, ani zármutkom, ale obživuje; hromy Tvojho hnevu bijú, ale nepárajú...“
Július LOMENČIK – Foto: archív SNN