Majster keramickej figurálnej tvorby Ignác BIZMAYER jubiluje. Národný umelec Ignác BIZMAYER sa v závideniahodnej tvorivej sile dožíva deväťdesiatich piatich rokov. Klasik našej keramiky, jej najvýznamnejší tvorca a zároveň posledný nositeľ odkazu habánskych majstrov. Jednoduchý, skromný, pracovitý muž a dobrák od kosti. S úžasnou galériou v bašte modranských mestských hradieb, ktorú by mal navštíviť každý Slovák, vážiaci si život, umenie a odkaz predkov. Habáni boli juhogermánski protestanti, odmietajúci osobný majetok. Žili v občinách ako rovný s rovným, spoločne hospodárili, vedno sa starali o potomstvo, spoločným úsilím dávali deťom vedomosti a remeselnú odbornosť podľa záujmov a predpokladov dieťaťa – a pre talentované deti aj najvyššie možné vzdelanie, pričom štúdium hradila občina. Boli vychýrení remeselníci – mlynári a konštruktéri vodných mlynov, kolári a výrobcovia kočov, tesári a debnári, tehliari, peciari, keramici – a najlepší z nich džbankári, ktorých práca prerástla do osobitej umeleckej tvorby. Zachované staré habánske keramické diela majú dnes na nemeckom, švajčiarskom či rakúskom trhu často nepredstaviteľnú hodnotu.
■ POGROMY NA KOMUNITY
Keď ich poreformačné prenasledovanie vyhnalo z rodného kraja, veľké habánske zoskupenia našli útočisko na južnej Morave a západnom Slovensku. Po bitke na Bielej hore, teda niekedy po roku 1622, ich úrady vyháňali aj z českého kráľovstva, tak sa celé rody sťahovali ďalej – na Spiš, Považie, ba až na juh Ruska a v osemnástom storočí aj do Ameriky, kde sa ich občiny viac-menej autenticky zachovali až dodnes.
V Rakúsko-Uhorsku boli panovnícke dvory voči nim nemilosrdné, ešte aj veľkorysý Tolerančný patent Jozefa II. sa habánov netýkal. Milosrdnejšie bolo slovenské miestne panstvo, kam cisársko-kráľovská moc tak nedovidela – a miestne panstvo nechcelo stratiť skvelých remeselníkov. Tak ešte aj začiatkom minulého storočia žili viac-menej ucelené habánske rody na Záhorí v Sobotišti, vo Veľkých Levároch, v Brodskom, v okolí Trnavy či na strednom Považí v Dubnici – napríklad Časkovčanov doteraz volajú „habáni“.
■ ZAČALA TO FAJKA
Pred vyše osemdesiatimi rokmi skúmal český historik umenia a vášnivý zberateľ Herman Langsfeld posledné kolónie habánov na západnom Slovensku. Tak sa jedného dňa zatúlal aj do Košolnej pri Trnave, kde žila kolónia habánskych rodín – už nie v spoločných domoch, ktoré volali haushaben, z toho ich pomenovanie habáni, ale v rodinných domoch so slamenými strechami, pričom snopy slamy vedeli upraviť tak, že nepodliehali vplyvom počasia, ba dokonca boli po mnohonásobnom máčaní v riedkej hline a sušené na slnku nielen nepremokavé, ale aj nehorľavé.
Starý pán mal dobrý nos: po prvé, že si pýtal povolenie kopať práve pri dome tesárskeho majstra – Bizmayerovho – Náckovho deda, ale že si spomedzi chlapčiat pomocníkov vybral aj šťúpleho Nácka. Keď Nácko nachádzal najkrajšie keramické úlomky, svedectvo, že tu pred rokmi bola majstrovská keramická dielňa, a o niekoľko dní aj úžasnú výtvarne zdobenú keramickú hlavicu starodávnej habánskej fajky – o osude chlapca sa rozhodlo. Pán profesor Langsfeld mu o rok či dva vybavil prijatie vo vtedy chýrnej modranskej keramickej škole.
■ TALENT SA PREJAVIL
Majster Bizmayer je tichý a usmiaty človek, ale zároveň je to usilovná húžva, v robote na seba dodnes tvrdý, lebo hoci ho nohy už akosi nechcú poslúchať, prsty sú takmer ako zamlada, akurát im už občas chybu odpustí a potrebný úkon bez šomrania zopakuje. Zamlada a ešte veľa desaťročí to tak nebolo, ako majster umeleckej výroby v modranskej Majolike neodpúšťal chybičky, najmä nie sebe. Robota sa musela opakovať do dokonalosti. V Modre po druhej svetovej vojne vyrástlo veľa známych majstrov – a práve táto generácia s Ignácom Bizmayerom na čele zabezpečila svetoznámosť modranského keramického umenia.
Vytváral džbánky, taniere a úžitkovo-dekoratívne predmety, viedol dielňu keramického maľovania, a pritom doma pracoval v druhej zmene – tvoril, vypaľoval a čoraz častejšie aj vystavoval. Práca v Majolike sa mu stávala príťažou – rozhodol sa pre vratké remeslo slobodného umelca. Keramické sochárstvo, figurálna tvorba bola neporovnateľne príťažlivejšia.
Mal v sebe dva silné magnety: jeden ho viedol k zaznamenávaniu tradičného života, práce a zábavy obyčajných ľudí, druhý k vernému zobrazeniu nádhery ľudových krojov, výšiviek, rezbárskych obrazcov, tepaného kovu, celej tej výtvarnej nádhery slovenského folklóru v oprávnenom strachu, že potopa civilizačných prúdov to naveky odplaví.
■ FAREBNÉ DEJINY
Tak už v období prvej Slovenskej republiky vznikajú jeho neopakovateľné figúry a scény v keramickej plastike, povedzme Žobráčka. Jeden variant tejto obdivuhodnej komornej sochy zaniesol raz pánovi farárovi netušiac, že je uňho na návšteve sám pán prezident. Tak sa dvadsaťjeden- či dvadsaťdvaročnému mladému výtvarníkovi dostalo prvého uznania – rovno od hlavy štátu. Prvého, nie posledného. To – zatiaľ – ostatné mu dal prezident Gašparovič v podobe Pribinovho radu.
V tamtých rokoch chodil do Majoliky vypaľovať svoje malé keramické dielka rímskokatolícky farár z Považia Balušík. Nadšený a vzdelaný etnológ. Ani netušili, ako si vzájomne pomohli. Mladý Ignác naučil pána farára technikám kolorovania a vypaľovania keramických diel a ten zas cibril Nácka v rozpoznávaní detailov slovenských krojov. Pochodili spolu celý veľký slovenský svet. Obaja čisto, úprimne a neopakovateľne vytvárali farebné dejiny Slovenska...
Máloktorý národ na svete sa môže pochváliť takou realistickou, a predsa poetickou galériou života, akú predstavuje figurálna tvorba Ignáca Bizmayera. Nájdete tu všetko: oráča i žnicu, vinohradníka i dievčinu mútiacu maslo, židovskú kapelu i trhovníkov na modranskom jarmoku... Vrcholom tejto tvorby je rozsiahly cyklus Vinohradnícky rok. Od jesene do jesene. Od rýľa po prípitok. Neskutočný cyklus. Nekonečná robota. A my často ani nevieme, že to máme.
Vyškolený dlhými túlačkami za folklórom s nadšencom farárom vytvoril Ignác Bizmayer akoby druhú veľkú kapitolu svojej tvorby: defilé nádhery krojov. Predstavuje ich veľkými keramickými taniermi, ktoré majú vkomponované reliéfy dievčenských a chlapčenských poprsí – vo svadobných alebo v slávnostných krojoch. Do detailov čipky alebo farebnej nitky vo výšivke absolútne presnej. Výtvarný monument a zároveň farebná mapa krojov, ktorá vydrží tisícročie, ako vydržali farebné asýrske mozaiky alebo keramické obklady Ulug-bekovo observatória v Samarkande.
■ (NE)VÍTANÉ NÁVŠTEVY
Trvalo to dobrých štyridsať rokov, čo u Bizmayerov nad Modrou, vedľa cesty do Harmónie, bránička vŕzgala každú chvíľu. Už aj to milé Božie stvorenie, nebohá pani Violka, zalamovala rukami, panebože, kto sa to zase valí! A veruže neraz to „valí“ bolo presnejšie, ako keby povedala, „komu sa zase uráčilo“, najmä ak išlo o majstrov z výtvarného sveta alebo o starého kamaráta Ruda Fabryho...
Na ceste z Modry bolo veľa lákavých príležitostí nabrať dych. Aj to patrilo k Modre, Ignácovej popularite a dobrosrdečnosti Bizmayerovcov. Horšie boli oficiálne návštevy. Štátnici, básnici, honorácie a delegácie. Raz, to bolo vari pri návšteve Nikitu, už si nespomínam, obsadili ochrankári celý rajón. A keď sa Ignácova mamička vracala z lesa s viazanicou suchých konárov domov, nie a nie ju pustiť cez bráničku, musela ten snop haluziny zložiť z chrbta a čakať, kým všetko drevo neprezreli. Žeby jej boli pomohli vyniesť batoh strminou k domu, to neprišlo ani jednému na um. Gérad Philipe a Názim Hikmet, Gejza Dusík a Rudolf Schuster, Ľudovít Fulla a Martin Benka, Cyprián Majerník a všetci Galandovci, japonské mená, ktoré neviem prečítať v tej obrovskej knihe návštev, sto štátnikov, ktorých mená už padli do zabudnutia, iba gazda domu je stále pojem. A medzi nami!
Lenže oficiálne návštevy bolo treba aj obdarovať. Súdruh Bizmayer, telefonovali od Válka alebo Koyša, nájdi niečo pekné, však keď si my niečo objednáme, prirátame to k tomu. Niekedy nezabudli. Zväčša zabudli, ako to už na úradoch chodí. A Violka, snažiac sa pri každej celebrite o úsmev, krájala klobásky za klobáskami a so slzou na krajíčku pozerala, ako z police v ateliéri odchádza jedna krásna vec za druhou...
■ COLOTKOVA ÚCTA
Profesor Colotka mal v Harmónii chatu, a tak sa ako sused a milovník umenia stal prirodzene aj priateľom majstra Bizmayera, staršieho iba o nejaký rôčik. Pripomenul ministerstvu kultúry, že by sa takejto osobnosti mala vytvoriť možnosť trvalej prezentácie. Koncom osemdesiatych rokov napokon sám inicioval rekonštrukciu juhozápadnej bašty modranského mestského opevnenia na unikátnu štvorpodlažnú galériu Bizmayerovej keramickej plastiky. Verte mi, že sa ju oplatí navštíviť.
Jedno Bizmayerovo dielo – keramický reliéf Jánošíkovej družiny (približne dva a pol metra dlhý a šesťdesiat centimetrov vysoký) si dal P. Colotka osadiť vo svojej pracovni na Úrade vlády. Tam bol aj za Hrivnáka, Čiča, Mečiara, Čarnogurského, za všetkých, ešte aj za Fica. Kým sem neprišla na pár týždňov jedna pani sociologička... Strhnúť!, prikázala technickému úseku, nebudem sa dívať na zbojníkov so sekerami, a jeden má ešte cez plece prehodenú ovcu..., panebože, asi zdochlinu...! Murár narukoval, ale keď videl ten keramický monument, nemal tú drzosť ho rozbiť. Dovolil si teda poradiť, že bude jednoduchšie a lacnejšie prekryť stenu sadrokartónom. Keď sa do tejto miestnosti vrátil Robert Fico, veriť sa mu nechcelo. Chcel si predstaviť pani Tatcherovú, že by v pracovni na Downing Street 10 dala zhodiť reliéf Robina Hooda a jeho zbojníkov. Ale akosi sa mu to nepodarilo.
Nuž, všelijakí sme. Nech si tým majster Bizmayer nekazí krásne výročie!
Jánošíkovci sú tam znova...
A spolu s nami vinšujú majstrovi pevné zdravie a ešte pekných pár šťastných rokov!
Ján ČOMAJ – Foto: archív autora
--------------
Redakcia SNN vrelo odporúča návštevu
Galérie Ignáca Bizmayera
v modranskej bašte – otvorená je
od ôsmej do štvrtej popoludní Po – So
Ohláste sa na tf. 336 472 765
alebo: modra@mail.t.com.sk
-------------