Husák vraj v hodine smrti prijal posledné pomazanie

thumbnail

Posledného komunistického prezidenta Gustáva HUSÁKA obdivujú aj zatracujú. Pred vyše tridsiatimi rokmi 18. novembra 1991 v bratislavskej nemocnici na Kramároch zomrel posledný prezident ČSSR Dr. Gustáv Husák. Narodil sa 10. januára 1913 v Dúbravke. Napriek tomu, že časť slovenskej verejnosti vníma jeho život a pôsobenie vo vysokej politike skôr negatívne, v určitých momentoch sa ukázal ako hrdý slovenský vlastenec. Ako prezident sa výrazným spôsobom pričinil o ustanovenie celoslovenskej cirkevnej provincie, nezávislej od vôle maďarskej cirkevnej vrchnosti,  30. decembra 1977 vtedajším pápežom Pavlom VI. Podľa svedectva prvého a jediného celoslovenského metropolitu arcibiskupa Mons. Jána Sokola prijal od neho na smrteľnej posteli sviatosť zmierenia. Tejto téme sa už pred pár rokmi venoval sériou niekoľkých článkov slovenský historik Tomáš Černák. Podľa Tomáša Černáka rodičia Gustáva Husáka Nikodém Husák a Magdaléna Husáková, rodená Fratričová, ho nechali pokrstiť až 12. januára 1913 v miestnom dúbravskom katolíckom kostole. Nedostal však meno Gustáv, ale Augustín. Toto krstné meno používal až do roka 1945.

„V matrike sa zachoval zápis, že sa narodil v riadnom kresťanskom manželstve a že obaja rodičia boli rímskokatolíckeho vierovyznania. V katolíckom duchu bol Husák aj vychovávaný.“ Černák okrem iného píše, že jeho detstvo sa nijako nevymykalo z rámca malej slovenskej dediny a jej zaužívaných kresťanských tradícií. V dúbravskej škole ako všetci ostatní riadne navštevoval hodiny náboženstva a prijal sviatosť prvého svätého prijímania. Istý čas dokonca miništroval.

PRÍKLON K ATEIZMU

Po príchode do neďalekej Bratislavy v roku 1925 na prvé Československé štátne reálne gymnázium Husák postupne prijímal komunistickú ideológiu. Od tohto momentu sa viac prikláňal k ateistickým myšlienkam. Ďalší slovenský historik profesor Róbert Letz sa v rozhovore s jeho spolužiakom z gymnázia, neskorším dominikánskym pátrom Gaburom (pôvodným menom Juraj Gabura), dozvedel, že Husák bol veľmi nadaný žiak.

„Bol vždy vyznamenaný, a pritom veľmi ambiciózny. Pracoval v samovzdelávacom Vlčkovom krúžku. Asi tak v sexte – septime pod vplyvom istého oktavána osvojil si marxistickú ideológiu, študoval Marxa, Engelsa, Lenina... Raz sme tak debatovali o svetonázorových otázkach. Povedal mi, že pôvodne bol veriaci a miništroval, ale dospel k inému názoru. A keď som ako študent a človek argumentoval veľkými vedeckými kapacitami, ktoré verili v Boha, on na to poznamenal: ‚Ja by som ti zase mohol uviesť, koľko vynikajúcich ľudí neverilo v Boha.‘ Už bol presvedčený ateista.“

Nič to však nezmenilo, že ako budúci komunistický prezident česko-slovenského štátu podporoval cirkevné úsilie o ustanovenie celoslovenskej cirkevnej provincie. Treba však povedať, že jej ustanovenie vnímal skôr zo štátoprávneho a z medzinárodného pohľadu. Uvedomoval si, že ktorýkoľvek suverénny štát musí mať okrem pevne vymedzených svetských hraníc zadefinované aj hranice cirkevné. Napriek vzniku Československej republiky 28. októbra 1918 a podpísaním niekoľkých medzinárodných dohôd vrátane Trianonskej mierovej zmluvy cirkevnoprávne sme ako Slovensko podstate stále patrili  de jure pod maďarskú cirkevnú samosprávu. Až od 30. decembra 1977 môžeme hovoriť o Slovensku ako o úplne suverénnom štáte. Veľkú zásluhu na tom mal práve aj Gustáv Husák

CIRKEVNÁ PROVINCIA

Dodnes najmä antikomunisticky naladená časť slovenskej verejnosti nechce uznať Husákov podiel na tomto procese. Pritom práve z tejto skupiny ľudí pochádza väčšina presvedčených katolíkov či už latinského, alebo gréckeho obradu. Svojou zaujatosťou, nevedomosťou a neschopnosťou prijať, že popri veľkých neprávostiach a útokoch od vtedajších štátnych orgánov a komunistickej  strany na vieru v Ježiša Krista sa na prospech kresťanov vykonalo aj niekoľko pozitívnych krokov. Je tiež pravda, že vtedajšia komunistická vládnuca moc sa na druhej strane usilovala zatajiť slovenskému národu túto historickú udalosť. Preto veľkú zásluhu o informovanosti našich občanov, že pápež Pavol VI. daroval Slovákom vlastnú cirkevnú provinciu, majú zahraniční Slováci. Prostredníctvom spolupracovníkov na Slovensku roznášali bežným ľudom túto radostnú správu. Takto o tom hovoril emeritný arcibiskup Mons. Ján Sokol v rozhovore pre Slovenské národné noviny: „Každý jeden kresťanský národ túži po tom, aby mal na svojom území ustanovenú vlastnú cirkevnú provinciu. Naši južní susedia však neboli za. Našťastie, Pán Boh to zariadil tak, že sme ju dostali ako dar z neba. Pán biskup Pavol Hnilica, ktorý pôsobil v Ríme, sa osobne poznal s milánskym arcibiskupom kardinálom Giovannim Montinim, neskorším pápežom Pavlom VI. Často ho navštevoval a pri každom stretnutí mu rozprával o našom krásnom Slovensku a informoval ho i o tom, ako sa u nás napriek silnej ateizácii pestuje pravá kresťanská viera. Blízke osobné kontakty s ním udržiaval aj po tom, keď sa stal pápežom. V tom období najvyšším straníckym činiteľom a prezidentom ČSSR bol Slovák Gustáv Husák. Ako právnik si veľmi dobre uvedomoval, že ak nie sú stanovené pevné cirkevné hranice, nie sú garantované ani štátne. Jeho podpora bola v tomto smere pre nás veľmi významná. Po dlhých a náročných rokovaniach na konci roka 1977 ustanovil pápež Pavol VI. pre slovenský národ po vyše tisíc rokoch vytúženú cirkevnú provinciu. Táto historická udalosť bola oslávená o pol roka neskôr 6. júla 1978 v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Trnave.“

POLITICKÝ VZOSTUP

V čase, keď sa Gustáv Husák vrátil v šesťdesiatych rokoch minulého storočia z dlhoročného väzenia a bol úplne rehabilitovaný, jeho politický a stranícky vzostup nabral vysoké tempo. Tomáš Černák o tom píše, že postupne si budoval zázemie a stával sa čoraz známejším najmä vďaka akcentovaniu otázky federalizácie ČSSR a rovnoprávneho postavenia Slovenska v republike. „Práve v tomto období sa do vysokej politiky dostal aj Peter Colotka, s ktorým sa neskôr osobne zblížili. Obaja sa narodili v rovnaký deň, pochádzali z podobného sociálneho i náboženského prostredia, obaja boli právnici a vyznačovali sa silným národným cítením. Vo vláde Oldřicha Černíka sa na jar 1968 stali tak Husák, ako i Colotka podpredsedami vlády. Husák mal v kompetencii prípravu ústavného zákona o federácii a vzťahy štátu s cirkvami, Colotka zase rehabilitácie nezákonne odsúdených a bol poverený aj riadením Výboru pre tlač a informácie. Práve na jar 1968 sa začalo uvažovať aj o obnovení rozhovorov medzi zástupcami ČSSR a Vatikánu, do čoho spadala aj otázka samostatnej slovenskej cirkevnej provincie.“

Zo spomienok Husákovho priateľa historika Viliama Plevzu sa môžeme dozvedieť, že po prvýkrát sa pred ním zmienil o slovenskej cirkevnej provincii na jar 1968, keď spolu hovorili o zameraní komisie na prípravu ústavného zákona o federácii. „Husák mi vtedy povedal, že on si vzal na starosť aj cirkevnú otázku. Musím sa priznať, že ma to prekvapilo, čo som mu aj povedal. Chápal som, že chce mať pod dohľadom prípravu federácie, keďže v českej verejnosti vrátane politikov i vedeckých pracovníkov nevládlo nijaké nadšenie z federácie, skôr naopak. Ale že chce mať v kompetencii aj cirkevnú otázku, tomu som spočiatku nerozumel.“

Viliam Plevza v tomto duchu ďalej spomína prekvapujúcu Husákovu odpoveď. „‚Vyrovnanie medzi Čechmi a Slovákmi predsa nemôže byť plnohodnotné, pokiaľ si Slovensko nevyrieši aj otázku svojbytnosti cirkevnej provincie.‘ Ja som sa len stále naňho nechápavo pozeral a on pokračoval: ‚Veď to je jednoduché. Ako môžeme mať ústavný zákon o česko-slovenskej federácii, ktorá má zabezpečiť medzi oboma národmi rovnoprávnosť, keď my ešte stále nemáme vyriešenú cirkevnú hranicu a v podstate stále patríme do Ostrihomu.‘

CIRKEVNÁ DIPLOMACIA

Počas rozhovoru neobišli ani tému prázdnych biskupských stolcov na Slovensku. Podľa spomienok Plevzu si Gustáv Husák veľmi dobre uvedomoval, že táto otázka je rovnako dôležitá a je potrebné o nej rokovať. V čases osobnej návštevy generálneho tajomníka Komunistickej strany Talianska Luigiho Longa v Prahe, ktorý sem pricestoval v máji 1968, sa Gustáv Husák s ním rozprával o možnostiach zriadenia samostatnej celoslovenskej cirkevnej provincie. „Vo vzťahu k Taliansku a Vatikánu sa táto otázka po prvýkrát, i keď zatiaľ neoficiálne, nastolila počas návštevy Luigiho Longa v Prahe. Zhodou okolností som bol zo začiatku pri jeho stretnutí s Husákom. Longo už mal informácie o príprave federácie a česko-slovenských vzťahoch. Husák mu počas ich vzájomného stretnutia vysvetľoval, že táto otázka sa musí dotiahnuť aj v cirkevných záležitostiach, pretože väčšina Slovákov je rímskokatolíckeho vierovyznania a na Slovensku ako takom je väčšina obyvateľstva veriaca.“ Týmto spôsobom Husák de facto požiadal Longa o tichú diplomaciu v Ríme a nepriamo i vo Vatikáne. Veľmi dobre si uvedomoval, že generálny tajomník Komunistickej strany Talianska má kontakty aj tam. Longo mu to prisľúbil.

Mladý Husák.

V tom istom čase predostrel Gustáv Husák túto otázku  aj na vládnej úrovni. Podľa spomienok Petra Colotku sa tak stalo počas ich stretnutia s predsedom vlády Oldřichom Černíkom: „Pamätám si, že sme raz sedeli spolu s Oldřichom Černíkom a Gustávom Husákom v pražskom hoteli Praha. Obaja, ja i Husák, sme sa totiž stali podpredsedami Černíkovej vlády. Na tom stretnutí sme hovorili najmä o otázkach federalizácie republiky a rehabilitáciách. Po konzultáciách s Oldřichom Černíkom zobral Husák do svojej pôsobnosti okrem federácie i cirkevné otázky. Husák mi vtedy na margo tohto rozhodnutia povedal: ‚My tu hovoríme hlavne o federácii, teda ideme vytvárať slovenskú štátnosť, ale pritom stále nemáme vyriešenú otázku cirkevnej provincie. A náš národ je vo svojej väčšine veriaci. Patríme stále pod Ostrihom. Ten problém bude treba riešiť s Rímom a bude to ťažké.‘“

ČESKÁ OPOZÍCIA

Viliam Plevza vo svojich spomienok tiež uvádza, že českí komunisti takmer vôbec nerozumeli Husákovým zámerom ustanoviť samostatnú celoslovenskú cirkevnú provinciu. „Oni to brali ako Husákovu záležitosť. Túto otázku bagatelizovali a nebola pre nich podstatná. Husák si však uvedomoval, že bez vyriešenia otázky samostatnej slovenskej cirkevnej provincie nebude dokončená ani federácia, resp. proces úplného zrovnoprávnenia s českým národom.“

Rokovania česko-slovenskej delegácie so Svätou stolicou o tejto otázke sa napokon rozbehli. Na ich úspešnom zavŕšení má podiel aj vtedajší minister zahraničných vecí Bohuslav Chňoupek, čo osobne považoval za jeden z najväčších úspechov svojho pôsobenia na čele československej diplomacie. Pápež Pavol VI. ustanovil samostatnú cirkevnú provinciu 30. decembra 1977. Slovenský národ sa však o jej zriadení dozvedel oficiálnom cestou až po nežnej revolúcii. V roku 1990 sa v šaštínskej   Bazilike Sedembolestnej Panny Márie konala slávnostná svätá omša, ktorú celebroval metropolita Mons. Ján Sokol. Zúčastnil sa na nej aj vtedajší prezident ČSFR Václav Havel. V jej závere vyšiel zo sakristie herec Gustáv Valach, odetý v bielom rúchu, a začal čítať konštitúciu Pavla VI. o zriadení samostatnej slovenskej cirkevnej provincie. Keďže slávnostnú liturgiu vysielala televízia v priamom prenose, jeho vystúpenie malo veľký ohlas.

POSLEDNÉ DNI

Gustáv Husák musel po politicko-spoločenských zmenách opustiť svoj úrad. Stalo sa tak 10. decembra 1989. Od toho momentu sa jeho zdravotný stav neustále zhoršoval. Počas posledných dní jeho života bol pod osobnou starostlivosťou bývalej sociálnej pracovníčky Adely Burdejovej, pochádzajúcej z Bolešova (okres Ilava). Podľa jej slov pôvodne vôbec nevedela, že sa má starať práve o neho. Po zdravotnej stránke už bol na tom veľmi zle.

„Husáka som opatrovala v jeho vile a bývala som tam celé tri mesiace. Až pokiaľ nemusel odísť do nemocnice, kde aj zomrel,“ spomína opatrovateľka na zážitok, keď počas osobnej prestávky pozerala televíziu. „Práve dávali svätú omšu a on zišiel sám dolu. Strašne ma tým vyľakal. Doktori mi totiž vždy hovorili, aby nechodil nikdy sám, lebo by mohol spadnúť. Pravda je aj to, čo sa píše v knihe pána biskupa Hnilicu, že som ho posielala späť si ľahnúť s tým, že aj tak túto svätú omšu, ktorá je po novom, nemôže poznať. On mi však odpovedal: ‚Myslíte si, že ozaj nepoznám?‘“ Takisto priznala, že to bola ona, ktorá povedala arcibiskupovi Sokolovi v čase jeho osobnej návštevy u bratov dominikánov na bratislavskej Kalvárii, že sa stará o Gustáva Husáka. Na otázku, či aj ona mala istý podiel na tom, že sa Gustáv Husák pred smrťou zmieril s Pánom Bohom, odpovedala: „Po raňajkách som si iba tak pre seba, ale zas, aby to Husák nepočul, povedala: ‚A teraz sa pomodlíme.‘ A on mi na to odpovedal: ‚Adka, ja som to počul. Ale ja som sa už pomodlil. Ešte predtým, než ste prišli.‘ Ale či to myslel vážne, to neviem. Len som sa ho spýtala, čo sa modlil. Odvetil, že presne to isté, čo sa modlievam ja...“

ROZHREŠENIE NA KRAMÁROCH

Dodnes sa však objavujú pochybnosti, či bol Gustáv Husák na smrteľnej posteli počas návštevy arcibiskupa Mons. Jána Sokola skutočne pri vedomí. Podľa svedectva rehoľnej sestry Marty Mandrákovej ju osobne oslovili, že na internom

Priateľstvo a spojenectvo s Leonidom Brežnevom nepatrí medzi svetlé stránky histórie osobnosti Gustáva Husáka.

oddelení na Kramároch leží Gustáv Husák. „Tak som vybehla hore na oddelenie. Prišla som k posteli. Pozdravila som ho a spýtala som sa ho, či by chcel prijať sviatosť zmierenia. A ešte som všetečne dodala, že nemusíte sa báť, pán doktor. On na to: ‚Ja sa nebojím.‘ S týmto som od neho odchádzala. Bolo to veľmi zaujímavé, lebo pána Husáka prekladali z interného oddelenia na ARO. Všetko toto som zreferovala otcovi arcibiskupovi. Po vypočutí mojich slov mi povedal, že pôjde na Kramáre.“

Arcibiskup Ján Sokol dosvedčil, že keď sa dozvedel o tejto skutočnosti, bol v tom čase (8. novembra 1991) v Bratislave a okamžite sa rozhodol osobne navštíviť exprezidenta Husáka. Hneď na začiatku stretnutia sa  priateľsky pozdravili a začali sa spolu rozprávať. „Potom som sa ho opýtal, či sa chce dať zaopatriť. Privolil. Tak sa aj stalo. O Husákovej svätej spovedi, samozrejme, nemôžem hovoriť. Po ukončení zaopatrenia som sa náhodne otočil a uvidel aspoň desať-pätnásť ľudí z ošetrujúceho personálu, ako sa cez sklenený výklenok pozerali. Predtým tam boli len dvaja. Jednoducho zvedavosť.“

Nakoniec ešte dodal, že Gustáv Husák prijal všetky sviatosti zomierajúcich. „Vykonal si svätú spoveď, dostal rozhrešenie, odpustky, pomazanie chorých a sväté prijímanie. A treba zdôrazniť, že dobrovoľne a pri plnom vedomí.“ Aj v tomto prípade môžeme vidieť, že každý človek, ktorý úprimne a vrúcne oľutuje pred Bohom všetky svoje hriechy, si zaslúži odpustenie od nás všetkých. Zrejme Božia vôľa rozhodla, že človek bojujúci za ustanovenie samostatnej slovenskej cirkevnej provincie, dostane posledné rozhrešenie od jej prvého metropolitu arcibiskupa Mons. Jána Sokola.

Matej MINDÁR – Foto: archívy



1 Komentár

  • sejmon

    zaujimave...hmmmm

Napísať odpoveď pre sejmon Zrušiť odpoveď

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.