V korunách stromov bývajú včely, ale aj včelári
Miloš Belan je predseda Základnej organizácie Slovenského zväzu včelárov v Kysuckom Novom Meste a najaktívnejší člen Komunitnej Včelnice v Povine, jeho rodnej obci na dolných Kysuciach. Včelnice na Slovensku majú vo vlastníctve súkromné osoby, táto je azda jediná, ktorú si založila skupina členov základnej organizácie, aby sa spojili do komunitnej spoločnosti.
Skúsení včelári v tomto kraji sa usilovali o založenie takého združenia už v osemdesiatych rokoch. Aj si vyhliadli miesto na vybudovanie včelnice, poskladali si z vlastných peňazí finančnú základinu, ale keď sa obrátili na okresný výbor komunistickej strany, nevedeli odpovedať na otázku, ako naložia so ziskom, ktorý im zo včelárenia nakvapká. Akoby svojou vznešenou robotou nebodaj sledovali nekalé podnikanie. Tak im spoločné hospodárenie jednoducho nepovolili.
■ VČELÁRSKA KOMUNITA
K myšlienke predchodcov sa Miloš Belan vrátil po skúsenostiach získaných spoluprácou so včelármi v Českom Těšíne, juhomoravskom Lubne a v Dzięgielówe v Poľsku. Podnietený ich aktivitami a prostredím príťažlivým aj pre verejnosť navrhol, aby si Komunitná včelnica v Povine prenajala od obce na tridsať rokov dostatočne rozľahlý pozemok a začali v ňom budovať objekty na základnú činnosť. Združenie dobrovoľníkov má teraz 179 členov, získavajú si ich aj tým, že nežiadajú od nich členský poplatok, majú povinnosť zúčastniť sa vo včelnici na brigádach na zveľaďovaní priestorov či pri stavebných prácach. Vytvárajú sa priateľské partie, niektorí chodili pomáhať i zo tri roky. Užitočná je spolupráca s miestnou Úniou žien Slovenska, sympatický je záujem učiteľov a rodičov. Spočiatku privádzali do areálu viacej detí, než včelári mohli venovať všetkým potrebnú pozornosť. Zvedavosť a záujem detí o život včielok je neraz dôvernejší, než majú dospelí. Aktívne sú v domácich remeselných, výtvarných, literárnych súťažiach, zúčastňujú sa aj na súťaži v Banskej Bystrici, ktorú organizuje Slovenských zväz včelárov. Na vypracované projekty získava Komunitná včelnica v Povine podporu z nadácie Pontis, Mobis, Slovenskej sporiteľne, SPP, Kia i ďalších. V areáli bývalej vodárne si zriadili klubovňu, v nej je priestor na vzdelávanie záujemcov o včelárstvo i na spoločenské posedenia. V hornej časti včelnice budujú zaujímavú stavbu nazvanú V korunách stromov, v ktorej sa budú môcť ubytovať tí, čo majú záujem spoznávať včelárstvo zblízka a dozvedať sa o ňom priamo od skúsených včelárov. Príťažlivý pre verejnosť je apidomček. V ňom sa môžu nadýchať nasýteného včelieho vzduchu, čo uľavuje od dýchacích problémov, nervozity a civilizačných stresov, napomáha pokojný spánok, znižuje nervozitu a stres, zlepšuje kvalitu spánku. Pobyt v apidomčeku prispieva aj fyzickému oddychu mikrovibráciami, vyvolávanými pohybom včiel, ktoré si žijú v úľoch rovno pod posteľou, hovorí Miloš Belan.
■ VČELNICA AJ AKO GALÉRIA
Včelnica v Povine je mnohostranne príťažlivým miestom i pre laických návštevníkov. Narastajúci záujem vyvoláva už pohľad na niekoľko desiatok rezbárskych diel. Od drobnejších po monumentálne. Tvorcom prvej bol Ján Rajtek, ľudový umelec a učiteľ v Základnej umeleckej škole v Kysuckom Novom Meste. Učni z Trstenej a Námestova vyrezali svätého Ambróza, patróna včelárov. Kysučan Michal Kopasek vyrezal ďalšie dve sochy. Po začiatočných skúsenostiach sa Miloš Belan rozhodol zorganizovať v Povine sochárske sympózium. Uskutočnilo sa už šesť ročníkov, na ten posledný prišli ôsmi rezbári a počas štyroch dní vytvorili novú kolekciu. Rozhliadnete sa po areáli a za vstupnou bránou s orlom a so sovou sa ocitnete vo svete drobných postavičiek, milých vecí, zvierat a vtákov, známych i zo sveta dávnej fantázie.
■ KRESANÉ VO VÝCHODNEJ
Pri rozrastajúcom sa oživovaní tradičného rezbárstva a pribúdajúcich diel vo verejnom priestore miest, obcí, parkov, záhrad či lesov sa mi žiada poznamenať, že ľudových rezbárov z anonymity ich domových prístavkov dielničiek či šôp pred širšou verejnosťou predstavil už dávnejšie Viliam J. Gruska. Folklorista, etnograf, zberateľ a opatrovateľ autentických diel ľudových tvorcov i organizátor mnohých folklórnych, národopisných či kultúrno-vzdelávacích aktivít začal v roku 1975 organizovať v areáli amfiteátra vo Východnej podujatie, ktoré sa ujalo pod názvom Kresané do dreva. A veľké drevené sochy vytvorili Alej ľudových plastík. Štatisticky ich v areáli vzniklo takmer stopäťdesiat, asi tretina už podľahla poveternostným vplyvom (a sčasti i nedbanlivej starostlivosti o ich opateru). Keď sme začali pri včelárstve, Gruska vedel aj o včelích úľoch, ktoré boli od dávnych čias významnou súčasťou ľudovej tvorivosti a vo vážnosti ich majú i viacerí súčasní včelári. Úle z dreva, slamy či iného prírodného materiálu hodné obdivu sa nachádzajú v Múzeu včelárstva na Slovensku v Kráľovej pri Senci. Pripomínajú dávnejšie obdobia včelárstva, keď včelári rezbári dlabali do bútľavého stromu brty, pričom jeho tvar ich pri okresávaní nabádal do konečnej podoby úľa buď s zvieracím motívom, alebo drobnosťami z bezprostredného okolia. Prví rezbári, čo prišli do Východnej pred začiatkom folklórneho festivalu, stáli pred úlohou vytvoriť väčšie objekty, než potrebovali včelári pri zostrojovaní úľov. Spomínam si na prácu Viliama Meška, folkloristu, rozprávača, hráča na heligónku a iné hudobné nástroje, Andreja Korkoša z Kežmarku, jedného z rozvetvenej výtvarnej rodiny Korkošovcov, prievidzského Ondreja Sklenku, Mateja Čupca z Hornej Štubne. Či na súčasne najznámejšieho umelca Jána Procnera, ktorého tvorba prednostne s baníckou tematikou je taká originálna a rozvetvená, že sochám sa dostalo zaslúžene trvalé miesto v jeho súkromnom múzeu v Handlovej. A nemožno zabudnúť na uja Štefana Siváňa z hornooravskej obce Babín. Rastom nevysoký muž pútal pozornosť návštevníkov Východnej počas rezbárskych stretnutí správaním pripomínajúcom herecké vystúpenia, rozprávaním príbehov o každej svojej výsostne originálnej soche. Jeho diela sú trvalou súčasťou expozície v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne.
■ ROZPRÁVAČSKE LODNO
Dôveru rezbárov počas sympózií v Povine sa Miloš Belan rozhodol využiť aj v Lodne. Stalo sa jeho druhým domovským zázemím, žije v ňom už viacero desaťročí, teda podstatnú časť dospelého veku. Obec je známa najmä národnou súťažou Rozprávačské Lodno. Prichádzajú do nej ľudia z okolitých i zo vzdialených oblastí Slovenska s príbehmi z osobného života, uchovávanými v pamäti od detstva, zo spomienok príbuzných. Mnohí z nich hovoria rodným jazykom, a tak na pódiu kultúrneho domu znie goralčina z kysuckých obcí a osád susediacich s Poľskom, melodické zemplínske nárečie z východu, západnejšie zo Šariša, spišské klapancie spod Tatier, gemerské, liptovské, turčianske, od Trenčína k Piešťanom, spod malokarpatských vrchov či zo Záhoria. Vlani na jeseň sa konal už dvadsiaty piaty ročník tejto súťaže, no všetky vysoko prevýšil záujem obyvateľov o sochárske sympózium. Konalo sa na konci júna, teda v najpríhodnejšom čase, lebo v kalendári mená Petra a Pavla sú v Lodne patrónmi katolíckeho kostola. Počas dní pri tomto sviatku sa konajú obecné hody s viacerými sprievodnými podujatiami, na ktorých sa schádzajú rodiny, priatelia, známi. Nebolo teda príhodnejšieho termínu ani na konanie sochárskeho sympózia. V obci žije okolo tisíc ľudí, a keď si rezbári pred kultúrnym domom rozložili prístrešok a z nadrozmerných kufrov vyberali píly s drobnými, aj riadne dlhými lištami, s vŕtačkami, brúskami a inými nástrojmi poháňanými elektrinou, po celých desiatkach opúšťali svoje chalupy, aby mohli z čo najvýhodnejšieho miesta sledovať výkony majstrov, hodné pozornosti a obdivu. Myslím si, že Miloš Belan mal z toho úprimnú radosť. So zastupujúcim starostom obce Petrom Mrvečkom sa podujali na organizáciu náročného programu. Kým začali bzučať, hučať, vrčať rezbárske nástroje, potrebovali pozháňať dostatočnú sumu financií na nákup drevených klátov, postarať sa o rezbárov a vyplatiť im dohodnutú finančnú odmenu. Rovnako mysleli na domácich, aby cítili výnimočnosť udalosti a ústretovosť obce v neľahkých hospodárskych časoch. Organizátorov príjemne prekvapila taká podporná ústretovosť podnikateľov, organizácií, poľovníkov, hasičov, včelárov i rodín, že na štvrtý deň, keď hodová atmosféra doznievala, si mohli vydýchnuť a potichu povedať, že to od začiatku deväťdesiatych rokov bolo pre občanov azda najvydarenejšie podujatie.
■ TVORILI BETLEHEM
Rezbári tvorili v Lodne postavy do dreveného betlehemu. Tie sú na Kysuciach nateraz iba dva. Po sídelnom meste dolných Kysúc druhý je práve v Lodne (a domáci by boli radi, keby sa o rok u nich konalo ďalšie sympózium – po Povine je obec treťou v tejto severozápadnej oblasti Slovenska, kde sa uskutočnilo). Na každom pracovali majstri hodní pozornosti a uznania, ich prácu a remeselnú zručnosť obdivuje nielen laická verejnosť. Do Lodna prišli majstri z viacerých miest Slovenska ‒ od Trebišova po severnú Moravy. Miloš Belan najdlhšie spolupracuje s Milošom Húževkom z Púchova. Maroš Meško vyrastal v Trenčíne v rodine umelcov a pedagógov, spoločne s Emilom Semancom a Waltherom Smetnikom-Mühlbacherom z Holandska vystavuje až do 25. augusta v zámku v Moravskom Krumlove. Socha draka Ladislava Taškého z Borše je na hrade v Beckove, iný stojí práve v povinskej včelnici. Jaroslav Heczko z Dvorov nad Žitavou má už pokračovateľa v svojom synovi. U Erika Kalinku od Fiľakova hlavný organizátor obdivuje v soche kľačiacej Panny Márie jemnosť výrazu jej tváre. Páčia sa mu medvede Michala Minicha z Brezna, cení si, s akou vytrvalosťou zhotovoval v Lodne sochu svätého Jozefa. Pavel Ďulák z Ostravska vyformoval anjela so vznešene rozprestretými krídlami, Pavel Herák žije v Orlovej.
Dušan MIKOLAJ ‒ Foto: Facebook